existuje nespočetný zástup puristov a samozvaných odborníkov na vysokú kuchyňu, ktorí prisahajú na to, že tento výdobytok modernej doby by mal raz a navždy zmiznúť z povrchu zemského. Mal by byť verejne obžalovaný, potom vyvrhnutý na okraj spoločnosti, aby tam zahníval v hanbe a zabudnutí. A rozhodne by sa o ňom nemalo písať v módnych rubrikách o dobrom jedle, pretože táto priemyselne vyrábaná paradajková omáčka do tejto kategórie rozhodne nepatrí. Nemalo by sa vlastne o nej hovoriť vôbec. Pri kečupe je však veľmi ťažké tomuto pokušeniu odolať. Poznajú ho totiž všade na svete a ak niekto v gastrosvete urobil najväčšiu kariéru, je to práve on.
Nájdeme ho takmer na každom stole bežných reštaurácií, bistier či tratórií. Čupí si tam spokojne pri soľničke s koreničkou, jemne zapýrený sa obtiera o olivový olej či vínny ocot a čaká na svoju príležitosť, keď svojou červenou krvou zababre a znehodnotí celú usilovnú prácu kuchára. Treba povedať, že na svete existuje len zopár smutnejších pohľadov ako ten, čo na svojich kolegov vrhne zúfalý šéfkuchár, ktorý sa musí pozerať, ako zákazník oblieva jeho výtvor touto sladkokyslou pohromou. Z umeleckého výtvoru sa hneď stáva miesto, kde sa vraždilo. Na tanieri zabité jedlo a okolo neho sa rozlieva krvavá mláčka.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.