Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slabí a silní

.časopis .kritická príloha

Protipóly nás fascinujú. Vymedzujú hranice a

Protipóly nás fascinujú. Vymedzujú hranice a okolitý svet by bol bez nich ťažšie uchopiteľný. Dobro – zlo, veľkosť – malosť, múdrosť – tuposť. Isteže, svet polarít je aj silným zjednodušením a hyperbolou. Ako však ukazujú príklady niektorých určujúcich medzinárodných vzťahov súčasnosti, silní sú za istých okolností veľmi slabými (a naopak).


Začnem náhodnou kategóriou, akou je dátum. Siedmy október je pozoruhodný deň. Najmenej významný zo štyroch faktov, ktoré budú spomenuté, je ten, že práve v ten deň minulý týždeň vznikal tento článok. Svojho času v tento deň vznikla aj Nemecká demokratická republika, teda produkt Jalty, ktorý si vďaka skvelej replike o umelohmotnej lyžičke („tohle nemečtí soudruzi nedomysleli“) pamätajú aj diváci Hřebejkovho filmu Pelíšky. Okrem toho sa 7. októbra dožíva 56 rokov Vladimír Putin. Ak dovolíte, gratulácie si odpustíme. A zhodou okolností 7. októbra 2006 bola na chodbe svojho domu v Moskve zavraždená za doteraz neobjasnených okolností jeho zásadná kritička, novinárka Anna Politkovská. Sotva nájdeme v tej časti sveta, ktorá má na nás bezprostredný vplyv, výštižnejšiu polaritu. Silný muž, ktorému vidí John McCain pri uprenom pohľade v očiach tri písmená (KGB), čím sa líši od Georgea Busha, a proti nemu slabá žena.
Transatlantický pohľad ukotvený v širokom európskom oblúku od Kaukazu cez Balkán pritom napovedá, že svet nie je projekciou mytológie. A za istých okolností sú slabí oveľa silnejší ako silní. Pretože poslednou zbraňou tých druhých sú lži, zapieranie a propaganda.

.osamotené sestry vo vojne
Švajčiarsky režisér Eric Bergraut nakrútil okrem iného dva skvelé dokumentárne filmy, ktoré musia pohnúť každým citlivým divákom. Prvý sa volá Coca čečenská holubica s podtitulom Európa popiera vojnu a je príbehom statočnej čečenskej novinárky, pôvodným povolaním obchodníčky, Zainap Gašajevovej. Narodila sa v kazašskom vyhnanstve, tak ako sa to prihodilo za Stalina mnohým príslušníkom jej národa. Vychovala štyri deti, no už dlhé roky sa venuje poslaniu, o ktorom by sa mohlo zdať, že je nad sily jednej ženy. Trpezlivo zbiera zvukové, obrazové a písomné svedectvá o tom, čo napáchala v Čečensku ruská armáda. Ide o mučenie, únosy, vraždy, vydieranie. Nielen Zainap, aj iné čečenské ženy schovávajú v skrýšach šokujúce dokumenty. Zakopávajú ich do zeme či ukladajú na tajné miesta. Veria pritom, že raz poslúžia na súde.
Raz, ale kedy? Európa, ktorú z mnohých dobrých dôvodov Američania, republikáni aj demokrati opakovane považujú za kontinent cynických reálpolitikov – ústupčivých, priečnych, zradných a, áno, aj slabých – je zatiaľ voči svedectvám, ktoré v Štrasburgu, Zürichu či Ženeve predkladá Zainap a iné čečenské ženy pomerne hluchá a slepá. Túto ženu pritom postihol údel tých, čo zašli príďaleko a vidia príliš do hĺbky. Je (alebo aspoň si tak pripadá) osamotená. Vo filme v jednej chvíli povie, že už dávno sa prestala o Čečensku rozprávať s kamarátmi, pretože spoločnosť to puburuje, dokonca aj jej najbližších. Aj oni by chceli, aby si s tým už dala konečne pokoj. Ona však nedokáže prestať. Podobné pocity, podobné silné presvedčenie mala aj Politkovská. Jej staršia sestra Jelena, ktorá žije s manželom striedavo v Londýne aj Moskve, vo filme povie, že Anna tiež nemohla prestať. Pretože ešte neurobila všetko a nemôže nechať čitateľov v štichu. Pretože ľudia ju brali často ako poslednú inštanciu, na ktorú sa obracali, keďže justícii v dnešnom Rusku neveria. Divák si to celé nástojčivo uvedomí, keď Zainap v druhom filme, ktorý sa volá List Anne, plače nad hrobom svojej priateľky Politkovskej. Sestry vo vojne, v ktorej už nikto nepočíta obete, tak im hovorili.
Jednou z najsilnejších scén oboch filmov je tá, kde Anna, táto krásna, dlhonohá éterická dievčina, ako o nej vraví Dmitrij Muratov, šéfredaktor dvojtýždenníka Novaja Gazeta, pre ktorý pracovala, opisuje homevideo, ktoré si o vojne v Čečensku zvykli natáčať ruskí vojaci. Ktovie, asi v tom bola perverzná túžba zachytiť neopakovateľné chvíle, voyeurizmus podobného druhu, akým sú „reality šou“ v televíziách po celom svete. Jeden z nich, nemenovaný mladší dôstojník, jej posunul usvedčujúcu pásku, lebo v sebe objavil čosi vzácne – výčitky svedomia. Inak, to sa Anne stávalo často a mnohí, ktorí sa dodnes čudujú, ako sa mohla dostať k silným dokumentom, nechápu, že vo vinníkoch sa „čosi“ prebudilo. Podobné homevideo si natáčali srbské polovojenské jednotky v Bosne, a napokon aj americkí vojaci, ktorí mučili v irackej väznici Abú Ghrajb. Spravodlivé na tom všetkom je, že vždy je nádej, našťastie, že nahrávky sa dostanú na verejnosť a poslúžia ako dôkaz. Na tej čečenskej páske z 21. marca 2003, ktorú zo strachu nedovysielala nijaká televízia v Rusku, sú autá s nápisom MIO. Jednotky špeciálneho určenia ruského ministerstva spravodlivosti vykladajú z nákladného auta telá mŕtvych a polomŕtvych, na kosť vychudnutých Čečencov. Niektorí zo 64 ruských vojakov, ktorí stoja okolo, do tých tiel jemne kopnú, akoby ich chceli prevrátiť. Jeden z dôstojníkov pred usvedčujúcou kamerou v rukách spolubojovníka uniká, otáča hlavu. A hlas Anny dodáva, že iba o troch z tých 64 vojakoch sa vie, že ešte žijú. Osud ostatných je neznámy, sľúbili im amnestiu. Anna po nich pátrala.
Režisér Bergraut v tej chvíli urobil strih. Na zábere sa objaví Jurij Čajka, bývalý ruský minister spravodlivosti. V kuloároch Európskeho súdu pre ľudské práva v Ženeve sa ho na kameru pýta, či prezident Putin kontroluje situáciu v Čečensku. Absolútne, znie odpoveď.

.o páchateľoch a objednávateľoch
Ten istý Jurij Čajka je dnes ruským generálnym prokurátorom, ktorý vo filme s vážnou tvárou oznamuje Putinovi, že v prípade vraždy Politkovskej zatkli desať ľudí a seriózne sa tomu venujú. Vyšetrovanie podľa neho preukázalo, že za tým činom stoja osoby mimo Ruska, ktoré majú záujem destabilizovať situáciu (všímajme si, prosím, ten slovník) a zdiskreditovať Putina. Myslí tým, samozrejme, jeľcinovského oligarchu Borisa Berezovského, ktorý dnes žije v londýnskom exile.
Opäť urobme strih. Agentúry vydali minulý týždeň správu, podľa ktorej po dvoch rokoch ruskí vyšetrovatelia prípad uzavreli s tým, že obvinili troch mužov. Podľa všetkého sú to vykonávatelia. Teda pešiaci, povedané šachovou terminológiou. Keď už sme pri kráľovskej hre, Garri Kasparov, šachový génius a ostrý kritik Kremľa, na spomienkovom zhromaždení rok po zavraždení Anny Politkovskej vraví, že posledným argumentom diktatúry je guľka a sila. Z panoptika postáv, ktoré sa pred našimi očami mihajú v Bergrautových dokumentoch, je zrejmé jedno: V Rusku pomenujú možno páchateľov, sotva však objednávateľov Anninej vraždy. Pretože stopy podľa všetkého smerujú do Čečenska, kde dnes vládne mladý prezident Ramzan Kadyrov, Putinov chránenec.

Zastavme sa na chvíľu pri tejto pozoruhodnej postave. Jeho otca, predchádzajúceho prezidenta Čečenska Ahmeda Kadyrova, zabili pri bombovom útoku na štadióne v roku 2004. Aj on vystupuje v Bergrautovych dokumentárnych filmoch. V ženevských kuloároch presviedča Zainap Gašajevovú, že nikomu neleží na srdci blaho občanov Čečenska viac ako jemu. A dodáva, že nech Boh prekľaje tých, ktorí tam dovolili vstúpiť Rusom. Rusi pritom do Čečenska vstúpili v poslednom čase dvakrát. „Těžkou botou“, ako vravia Česi. Tankami, delami a bojovými lietadlami. Ich proklamovaná vojna proti medzinárodnému terorizmu priniesla 10-tisíc zabitých ruských vojakov a 30-tisíc zavraždených detí z celkového počtu 200-tisíc zabitých Čečencov. Francúzski filozofi André Glucksmann a Bernard Henri-Lévy píšu, že, na rozdiel od Putina, Gorbačov v osemdesiatom deviatom odmietol poslať do regiónov svojho impéria, ktoré túžili po slobode, sovietske tanky. Akiste aj preto, lebo rozpad ZSSR nepovažoval, na rozdiel od Putina, za najväčšiu geopolitickú katastrofu novodobých dejín.
Ramzana Kadyrova dosadil na post prezidenta Putin. Silný ruský politik, po ktorom, zhodou okolností, minulý týždeň pomenovali jednu z hlavných ulíc v Groznom, teda v meste, ktoré za druhej čečenskej vojny, ktorej propaganada ho vyniesla až na vrchol moci, ruské vojská zrovnali so zemou. Iba zdanlivo ide o paradox. Politkovská vravievala, že to je koloniálna vojna Ruska proti národu, ktorý už dvesto rokov bojuje za svoju nezávislosť. Samozrejme, nikto súdny, ani ona, nemohol nevidieť zločiny spáchané Čečencami. Keď ju čečenskí teroristi v októbri 2002, po tom, ako v moskovskom divadle Dubrovka zajali stovky rukojemníkov, požiadali, aby bola sprotredkovateľkou a dúfali, že bude mať pre ich zúfalý, no odporný čin pochopenie, nemala ho ani v najmenšom. Naopak, pokúšala sa ich odhovoriť, čím ich veľmi pobúrila. No pobúrila aj ruské orgány, ktoré pri akcii špeciálnych jednotiek smerujúcej k oslobodeniu rukojemníkov, použili doteraz neidentifikovaný plyn, pri použití ktorého sa v divadle otrávilo 120 ľudí. Anna písala, že vina leží na oboch stranách a pýtala sa, ako je možné, že jeden z teroristov pokojne ušiel do Baku, kde potom za záhadných okolností zomrel. A za záhadných okolností bola aj ona sama otrávená, keď vypila čaj v lietadle, v ktorom smerovala v septembri 2004 do Beslanu, aby sa pokúsila odvrátiť tragédiu detí, ktoré zadržiavali čečenskí teroristi počas rukojemníckej drámy. Nemohla sa tak pokúsiť zabrániť najhoršiemu a niekoľko týždňov bojovala o život v americkej nemocnici v Moskve, kam ju umiestnili z obáv o jej život jej blízki.
Príbeh tejto statočnej novinárky smeruje ako leporelo k otvorenému koncu bez spoznania pravdy. Pre spravodlivosť treba dodať, že Kremeľ aj podľa šéfredaktora Muratova zabezpečil, aby nebol z prípadu odvolaný tím vyšetrovateľov, ktorí majú kredit. No stopy neomylne vedú k ľuďom z blízkeho okruhu prezidenta Kadyrova. A to je jedno z najslabších miest silného Putina.

.propaganda ako slabosť silného
Autor tohto článku je dlhodobo v spore s Jánom Čarnogurským. Úzko to opäť súvisí s témou silných a slabých. Čarnogurský už roky kontaminuje verejnú mienku na Slovensku prokremeľskými či prosrbskými postojmi, ktoré možno označiť za účelovú, jednostrannú zmes faktov, poloprávd a lží. Intelektuál, dnes už bez politickej sily a funkcie, no s vplyvom, ktorý je o to silnejší. Autor tohto článku s ním tento rok na jar diskutoval na tému Kosova, pričom mu viackrát povedal, že zavádza. Na argumenty v podobe správ organizácií, ako je Human Rights Watch, OBSE či International Crisis Group, ktoré vyvracali jeho tvrdenia, však Čarnogurský pokojne opakoval, že vychádza z bližšie nešpecifikovaných článkov vo svetovej tlači. Kto chce, nech mu verí. Vyjadroval sa pritom o krajine, v ktorej nikdy nebol.
Treba preto oceniť, že Ján Čarnogurský nedávno osobne navštívil Južné Osetsko. Pozoruhodné však je, že krátku, niekoľkohodinovú cestu, ako píše na svojom blogu, mu zabezpečila Ruská Duma. Veru zvláštny „touroperátor“. Do Južného Osetska sa pred ním chceli dostať aj reportéri .týždňa, aby spoznali aj druhú stranu povestnej mince, avšak z gruzínskeho územia to jednoducho nie je možné. Ruská armáda tam nikoho nepustí. Mali azda žiadať o povolenie vstúpiť na gruzínske územie ruské úrady? Čarnogurský ako občan Slovenska teda vstúpil na územie, ktoré Slovensko považuje naďalej za súčasť Gruzínska (kľúčový princíp územnej integrity) – a vstúpil tam vďaka ruským úradom. Južné Osetsko ako samostatný štát zatiaľ uznal okrem Moskvy skutočne reprezentatívny triumvirát: Venezuela, Nikaragua a palestínske hnutie Hamas. Širšej aliancie sa Putin s Medvedevom zatiaľ nedočkali.
Bez ohľadu na to všetko utrpenie civilistov, nech žijú kdekoľvek a sú akejkoľvek národnosti, je hrozná vec a zaslúži si našu pozornosť a aktívnu účasť. Preto je správne, že Čarnogurský prináša svedectvo. Treba sa však opýtať, nakoľko veríme tomu, že civilisti sú obeťou „gruzínskej agresie“. Ruská strana musí mať dnes mimoriadny záujem na tom, aby presvedčila svet o tom, že iba oprávnene bránila chudákov Osetíncov pred Gruzíncami. Nielen v Moskve a iných mestách v zahraničí, aj v Bratislave nedávno usporiadali výstavu fotografií pod názvov Cchinvali! Smútime s vami. Prvý radca ruského veľvyslanectva zdôraznil, že na výstavu nevybrali najdramatickejšie snímky, no aj tak mali fotografie následkov vojny podľa neho pomôcť návštevníkovi „zorientovať sa v spletí lží Saakašviliho režimu“. Nuž ale, akú vierohodnosť má akcia, keď ju pripravila priamo ambasáda krajiny, ktorá je obvinená z agresie voči malému susedovi? Kto má záujem vidieť silné fotografické svedectvo, a to z obidvoch strán, môže si pozrieť napríklad internetové stránky slávnej agentúry Magnum a na nich gruzínsku sériu záberov Alexa Majoliho (Newsweek) alebo Thomasa Dworzaka (Wall Street Journal). Je tam aj ich hlas, ktorý fotografie sprevádza.
Ak má geniálny Kasparov pravdu v tom, že posledným argumentom diktatúry je guľka a sila, a my vieme, že ju má, tak potom predposledným argumentom je propaganda. Dnešné putinovské Rusko, ako sme ukázali v predchádzajúciom texte, má oprávnene veľký problém presvedčiť kohokoľvek súdneho na tomto svete, že má pravdu – aj keby ju malo. Český šéf diplomacie Karel Schwarzenberg hovorí, že vpádom do Gruzínska konalo ako koloniálna mocnosť, teda hrubou silou. Je to jeden z mála európskych politikov, ktorý sa vyjadruje presne a bez okolkov. Česko, ktoré sa podľa správy BIS stalo arénou ruských agentov usilujúcich sa ovplyvniť verejnú mienku proti americkému radaru, bude pritom od januára predsedajúcou krajinou EÚ. Uvidíme, čo a ako vyrokuje s Moskvou. Máme tak ďalší archetyp slabého, ktorý nemusí byť až taký slabý, pretože má druhú stranu „prečítanú“.
Pravda o augustovej vojne v Gruzínsku dodnes nie je pomenovaná z nespochybniteľných zdrojov. Der Spiegel píše o Saakašvilim ako o priateľovi, ktorý je v skutočnosti hazardér, pretože vyvolal päťdňovú vojnu a následne drzo klamal Západu. Nemci dodávajú, že podľa informácií tajných služieb Gruzínsko krátko pred začiatkom ofenzívy na juhoosetské pozícvie zhromaždilo 7. augusta ráno pozdĺž hranice 12-tisíc vojakov. A ostreľovanie Cchinvali, píše Der Spiegel, sa začalo v ten istý deň o 22.35, teda o hodinu skôr, ako podľa Saakašviliho vstúpili Rusi do Rokského tunela spájajúceho cez Kaukaz Rusko s Gruzínskom. Zásadne odlišné zistenia však prinesol 16. septembra denník The New York Times. Ten podľa zaznamenaných odposluchov rozhovorov osetských pohraničiarov v mobilnej sieti gruzínskeho operátora tvrdí, že časť 58. ruskej armády prešla týmto tunelom už 7. augusta medzi treťou a štvrtou hodinou rannou, pričom kolóny ťažkej techniky boli už predtým schované v tuneli, takže satelity ich nemohli odhaliť. Podľa tejto verzie teda Gruzínci reagovali na prvotnú ruskú agresiu. Tak či onak, Rusi iba dlhodobo hľadali zámienku na to, aby tieto územia anektovali.

.prekračovať medze
Pritom otázka, aká je skutočná sila dnešného Ruska, má prostú odpoveď. Ak si, pravda, odmyslíme neodmysliteľný fakt, že táto krajina, obrazne povedané, pláva na rope a zemnom plyne. V knihe Slobodný svet  ponúka odpoveď britský politológ a historik Timothy Garton Ash. Hovorí o nej nepriamo, cez „nesmiernu silu Ameriku“, ako zjednodušene nazýva Spojené štáty. Tie v roku 2002 vynaložili na vojenské účely viac prostriedkov ako osemnásť ďalších vojensky najsilnejších krajín spolu (vrátane Ruska, samozrejme). Ešte markantnejší rozdiel je v ekonomickej sile, ktorú Ash názorne ukázal na mape. Texas na nej zodpovedá Kanade, Kalifornia Francúzsku a Rusko New Jersey. Aktuálna finančná kríza môže mnohé istoty zásadne spochybniť, no podľa analytikov sú najviac ohrozené krajiny, ktorých ekonomika je založená na vývoze surovín (čo je presne prípad Ruska), pretože priemyselne vyspelé krajiny obmedzujú dopyt po surovinách. Komentátor Newsweeku Farred Zakaria v knihe Budúcnosť slobody napísal, že sú iba dve krajiny na svete, ktoré majú nesmierne ložiská strategických surovín a zároveň sú slobodnými v zmysle liberálnych demokracií. Je to Nórsko a Spojené štáty. Ropa a plyn, ako aj prosperita a rozprávkové bohatstvo z nich plynúce, sú v istom zmysle prekliatím.
Čo z toho vyplýva? Ak sa vrátime k úvodu článku, tak platí presne opačná úmera. „Slabá žena“, statočná novinárka Politkovská, bola svojou odhodlanosťou pomenovať pravdu až do krajnosti a demaskovať autoritatívny režim silnejšia ako „silný muž“ Putin. Na druhej strane, skutočná ekonomická a vojenská sila Ruska je síce zatiaľ nízka (napriek horúčkovitému zbrojeniu), avšak nesmiernou až hrozivou ju robí odhodlanosť nasadiť armádu na agresiu voči susedovi, ako to ukázal príklad Gruzínska. Ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč hovorí o ruskom slove „bezpredeľščik“, ktoré je použité zo žargónu podsvetia. Je to ten, kto prekročí aj posledné mravné normy, teda aj morálku podsvetia. Ten, kto zastrašuje všetkých svojou nevypočítateľnosťou. Je to presná diagnóza dnešného Ruska. U nás sa tomu hovorí aj inak, jemnejšie – robenie ramien. Pozná to každý z nás z individuálnej skúsenosti na cestách či v autobusoch. Ak sa objavia chuligáni či agresívni cestní piráti, radšej sklopíme zrak alebo ustúpime. Táto zbabelosť je do istej miery pochopiteľnou psychologickou reakciou. A pritom, ak by sa „spoločenstvo cestujúcich“ – ako jeho paralelu si môžeme dosadiť slobodný svet Západu, ktorý predstavuje miliardu obyvateľov – postavilo na odpor, hulvátov by vyfackalo. Takéto spoločenstvá sú však nejednotné, bez odhodlania a teda bez sily.
Ruskí vojaci síce mohli behať po Gruzínsku v roztrhaných plátených teniskách (na rozdiel od polovojenských jednotiek, ktoré mali kvalitnú obuv) a ruská armáda so zastaranou výzbrojou si síce mohla dve z ôsmich lietadiel nad Južným Osetskom zostreliť sama, avšak silnou a obávanou ju robí tento druh odhodlanosti prekračujúci medze a pravidlá.

.údajná kosovská paralela
A teraz k Európe. Ekonomický obor na hlinených vojenských nohách sa zmôže, ako vidno, na jedno-jediné.  „Nerobte to, lebo vám zase povieme, aby ste to nerobili,“ tak znie tragikomický odkaz po augustovej vojne z Bruselu do Moskvy. Ash píše, že v súlade s tradíciami cynickej európskej realpolitik (Čarnogurský odpustí) Európanom vždy záležalo viac na stabilite než na ľudských právach a demokracii. A my dodávame, že aj slobode. Hitler, Miloševič a Putin azda slúžia ako dostatočné príklady či varovania. Keď sa po invázii do Iraku narušili vzťahy medzi Amerikou a Európou, oživili sa staré stereotypy. Francúzi, teda tá najstaršia časť starej Európy, boli opäť raz „kapitulantskými syrožútmi“. Na druhej strane, Tony Blair sa určite netešil prezývke „Bushov pudlík“.
Je v bytostnom záujme Západu rozdrobeného na parciálne záujmy, teda aj nás, aby sme sa voči Rusku nesprávali kapitulantsky, no ani povýšenecky. Neprijateľný nie je ruský národ, ale Putinov režim. Ruská invázia do Gruzínska prišla v čase, keď je to pre nich beztrestné. Agresor ju pritom ospravedlňoval jednoduchou poučkou – vy ste si uchmatli srbské Kosovo, my zase gruzínske Južné Osetsko a Abcházsko (hoci nikto sa tu nepozastavuje nad tým, prečo sa vďaka ruskému protektorovi odtrhlo teraz aj Abcházsko, keď tam nebola žiadna gruzínska agresia a už tobôž nie „genocída“). Kosovská paralela však vonkoncom neobstojí a je poľutovaniahodné, že ju ako argument našej údajnej konzistentnosti uvádza aj náš rezort diplomacie. K dnešnému dňu jednostrannú nezávislosť Kosova uznalo 47 krajín. Srbsko, ktoré sa vydalo na cestu európskej integrácie a pochopilo, že Moskva nie je alterantívou Bruselu, čo treba vysoko oceniť, sa obrátilo na Medzinárodný súdny dvor (ICJ), aby rozhodol o zákonnosti kosovskej nezávislosti. Akokoľvek súd rozhodne, bude to mať iba odporúčací charakter. Aj Čierna Hora, ktorá bola donedávna so Srbmi v jednom štáte, už pochopila, že nezávislé Kosovo je realitou a napriek vyhrážaniu sa Belehradu je pripravená ju uznať. Podobný krok zrejme urobí v blízkom čase Macedónsko, takže Srbsko aj Kosovo budú obklopené štátmi, ktoré Kosovo uznali. S odstupom času sa ukazuje, že nezávislosť Kosova postupne upokojuje situáciu na Balkáne. Srbskí radikáli a nacionalisti stratili významnú agendu, ich preferencie klesajú a z postu šéfa radikálov odstúpil už aj „strýko“ Toma Nikolić, pretože ani on už nesúhlasil s ostrým vymedzením sa voči Západu. Prozápadný prezident Boris Tadič už dokonca otvorene pripustil, že riešením, ktoré by si vedel predstaviť, by bolo rozdelenie Kosova na prevažne srbský sever a prevažne albánsky juh.
Kosovo nie je tá istá šálka čaju ako gruzínske separatistické regióny, a to z viacerých príčin. Saakašvili, akokoľvek mohol porobiť hlúposti, nie je Milošević a neusiloval sa páchať genocídu tak, ako to tvrdí ruská propaganda. No najmä, ako pripomína britský The Economist, ruské sily v Gruzínsku sa na rozdiel od síl NATO v Kosove nesprávajú dlhodobo ako mierotvorcovia, ale naopak – ako jedna strana konfliktu. Rusi ani v najmenšom nedbajú o návrat vyhnaných etnických Gruzíncov, NATO v Kosove realizuje programy návratu Srbov. S ťažkosťami, ale predsa. Okrem toho nezávislosti Kosova, ktorá sa ukázala jediným stabilným riešením, predchádzalo osem rokov trpezlivej diplomacie, nielen Ahtisaariho, ale aj trojky vyjednávačov EÚ, Ruska a USA, ktorých menoval generálny tajomník OSN. Rusi naopak do Gruzínska vpadli, s nikým z medzinárodného spoločenstva nič nekonzultovali, a o pár dní uznali nezávislosť oboch regiónov, čo je do neba volajúci akt sily. Ak budú ostatní mlčať a s Rusmi obchodovať, budú ešte slabšími.
P. S. Film List Anne vyhral Cenu Václava Havla na festivale Jeden svet v Prahe. Teraz v októbri bude premietnutý aj na rovnomennom filmovom festivale v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite