Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi: Magorova konštanta

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

Táto konštanta znie: „Jakmile ďábel, (který dnes mluví ústy establišmentu ) řekne – změňte si název a budete moci hrát dál to, co hrajete, je třeba říci – ne, nebudeme tedy hrát.“

Priama reč Lucie Piussi: Magorova konštanta Natália Ložeková

sedíme s legendou v krčme po skúške. Je to naozajstná legenda. Kultový spevák a hudobník Jožo Barina, líder kapely Meditating Four, ktorej komunistickí normalizátori po tom, čo v televízii zaznela jeho skladba Purpurový smútok, dali dvadsaťročný dištanc.

V tej skladbe sa spieva: „My čakáme deň, keď svitnú rána biele, my čakáme deň, keď ľudia precitnú!“ Kto tú skladbu pozná, kto počul silu Barinovho frázovania, v ktorom drieme lev, dobre vie, čoho sa fízli zľakli.

Pýtam sa Jožka, či aj naozaj chceli ľudí vyburcovať. Jožko mávne rukou: „Veď to som vymyslel dávno predtým, než sem vtrhli Rusi.“ Lenže „establišment“, ako politicko-spoločenský mainstream tých čias nazýva kunsthistorik českého disentu Magor, vedel dobre, že skutočný nepriateľ je slobodný človek – ozbrojený elektrickou gitarou.


„Kto počul silu Barinovho frázovania, v ktorom drieme lev, dobre vie, čoho sa fízli zľakli.“

Pýtam sa, ako to vyzeralo. „Nuž, hrávať koncerty sme mohli. Ale v rádiu a televízii nás hrať nemohli“, hovorí Jožko a my v kapele vybuchneme do smiechu:

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite