Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z našich knižníc

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Keď sa povie knižnica, väčšine z

Keď sa povie knižnica, väčšine z nás azda napadne ako prvá budova tej miestnej, okresnej, fakultnej či univerzitnej. Na tú domácu si často spomenieme až v druhom rade. Pritom sú to práve domáce knižnice, kde sa dieťa prvýkrát stretáva s knihou.


.bolo to pred tromi týždňami, keď nám naša dcéra prvýkrát vypratala časť jednej poličky. Doplazila sa k nej a po niekoľkých neúspešných akrobatických pokusoch si sadla práve tak, aby mala po ruke polovicu spodného radu.
Ktovie, možno ju zlákalo len to, že knižnica bola prístupnejšia ako zatvorené skrine. Možno bolo popudom na jej vyhádzanie to, že chrbty tých malých paperbackov boli také farebné. (Tu však treba upozorniť, že sa pustila aj do edície Domino z Kalligramu, ktorá navonok veľmi pestrá nie je.) Ale ktovie... Možno mala seriózny záujem a Šimečkovo Hľadanie obáv či Šebejovo O plameni a nočných motýľoch sa už nabudúce nebude pokúšať len zjesť, ale aj čítať. A možno si na základe tejto skúsenosti s knihami niekedy zadováži aj vlastnú knižnicu. Veď, je niečo krajšie ako kochať sa týmto veľkolepým kusom nábytku a občas z neho aj niečo zmysluplné vybrať?

.rovnaké knihy
Spisovateľ a prekladateľ Ján Štrasser na domácu knižnicu v detstve šťastie nemal. Jeho rodičia sa ako rasovo prenasledovaní skrývali počas vojny v horách a tam sa knižnica akosi nezmestila. Knihy spoznával skôr v závodnej knižnici a mestskej knižnici v Košiciach. Dôležité bolo aj to, že ho ešte ako stredoškoláka medzi seba prijala skupina, kam patril napríklad spisovateľ Ivan Kadlečík a literárny kritik Albín Bagin, ktorí mali už svoje vlastné knižnice. Štrasser svoju vlastnú knižnicu začal budovať v šesťdesiatych rokoch. Bola to zvláštna doba. Vychádzalo menej dobrých kníh (napríklad kvalitná prekladová literatúra či nemarxistická filozofia) ako dnes, a tak sa podľa Štrassera stalo, že „sme všetci vtedy mali v knižniciach tie isté knihy, čo potom fungovalo aj celé sedemdesiate a osemdesiate roky.“ Bola to doba, keď sa niektoré tituly predávali ako podpultový tovar a iné neboli vôbec. Štrasser bol preto aj častým návštevníkom antikvariátov, kde sa ešte dala nájsť predvojnová či predfebruárová prohibitná literatúra.
Načo domáca knižnica človeku vlastne je? Pre Štrassera má význam pri práci, v poslednom čase z nej „loví“ či do nej dopĺňa najmä literatúru faktu, odbornú literatúru či pamäti. Ale, ako hovorí, keby sa chcel správať naozaj racionálne a chcel by si nechať len knihy, ktoré má naozaj rád alebo tie, ktoré bude používať pri práci, tak približne tritisíc zväzkov zredukuje na desatinu. Na ich vyhadzovanie ale nie je. „Nie som veľký vyhadzovač kníh. Chcel som to urobiť, keď sme sa sťahovali, ale veľmi sa to nepodarilo. Samozrejme, že sú tam knihy, ktoré som si kúpil v šesťdesiatych rokoch, prečítal som ich a už som sa k nim nevrátil. A tak ako sa menili moje záujmy a ako rok 1989 znamenal zlom v knihách istého typu, napríklad v encyklopédiách, tak sa stalo, že niektoré knihy sú už skôr balastom. Ale napriek tomu sú stále súčasťou knižnice,“ hovorí spisovateľ. Prečo ich tam nechať? Podľa Štrassera sa knižnica stáva po čase samostatným artefaktom: „Mať v byte naplnené regály a ešte sa v tom aj trochu vyznať je pre mňa ešte stále inšpirujúce.“


.komíny pri posteli
V knižnici spisovateľky a feministky Jany Juráňovej sa podľa jej slov odráža rodinná história: „Sú tu knihy, ktoré si otec kupoval ešte počas svojho štúdia, tie, ktoré si rodičia kupovali, keď už boli spolu, potom sú tu aj knihy z mojich študentských čias i z čias pôsobenia na Literárnovednom ústave SAV. No a zostali mi aj divadelné knižky po bratovi.“ V policiach má napríklad veľké množstvo ruskej klasiky, slovníky, ako aj veľa zväzkov z feministickej literatúry a zo „svojho“ vydavateľstva Aspekt.
Knižnicu má Juráňová v štyroch miestnostiach, nijako zvlášť jej to však neprekáža: „Ani to nepotrebujem mať pokope, som rada, že to nie je na jednom mieste, lebo potom môže mať  človek niekedy pocit, že sa to naňho ide zvaliť.“ Tak ako v každej knižnici, aj u nej sa nájdu nejaké „ležiaky“, dávno zabudnuté a nepoužívané knihy. Vzdáva sa ich všakťažko. Ako hovorí „Pri upratovaní či maľovaní som niektoré knihy rozdala alebo som ich zaniesla do antikvariátu. Aj niektoré knihy po otcovi, ktorý bol pôdoznalec, som dala jeho kolegovi na vysokú školu pre študentov, nechala som si ich len zopár na pamiatku“
Predpojatý názor hovorí, že ženy ku knihám pasujú akosi menej ako muži. Juráňová to svojou knižnicou popiera a odpovedá: „Taký názor vypovedá skôr o tých, ktorí to tvrdia. V hlavách ľudí možno žijú viac mýty ako skutočnosť. Ženy nie sú menšie knihomoľky, všetky prieskumy hovoria o tom, že je to naopak, teda že ženy čítajú viac. Inou otázkou, samozrejme, je, čo čítajú.“
Jana Juráňová si dnes dopĺňa knižnicu už menej ako v minulosti. „Uvedomujem si, že nemám čas hneď všetko prečítať a nemám to už ani kam dať, ale vždy po nejakom čase, keď si už dlhšie nič nekúpim, dostanem nakupovací záchvat a sama sebe sa čudujem, ako sa mi potom pri posteli vŕšia komíny kníh, ktoré prehadzujem a rozhodujem sa, čo prečítam skôr,“ hovorí Juráňová a dopĺňa, že „aj tak sa stáva, že to, čo si nakúpim napríklad pred Vianocami, potom prečítam až v lete na dovolenke.“

.z pozostalosti
Silný podnet na budúcu knižnicu Igora Rjabinina, majiteľa nitrianskeho kníhkupectva a antikvariátu Pod vŕškom, bola jeho brigáda v Prahe, ktorú absolvoval, keď mal 15 rokov. „Praha bola pre mňa zázrak, chodili sme po antikvariátoch a zoznámili sme sa s množstvom zaujímavých ľudí. Jeden z nich, už ani neviem ako sa volal, nás zavolal s kamarátom k sebe na návštevu a ukázal nám fascinujúcu knižnicu. Niečo také som dovtedy nevidel,“ spomína Rjabinin.
Po tejto skúsenosti začal kníhkupec pravidelne navštevovať antikvariáty, niekedy aj dvakrát denne. Knižnica sa mu postupne rozrastala, spočiatku ju plnila beletria a poézia, neskôr aj knihy z oblasti filozofie a náboženstva. Dobré obdobie nastalo po roku 1989, keď sa dostal na filozofiu do Bratislavy. „Hoci základné diela tu boli aj pred osemdesiatym deviatym, súčasnú filozofiu začali vydávať, napríklad vydavateľstvo Archa, až potom,“ spomína.
Ako išlo zlúčiť jeho povolanie kníhkupca so štúdiom filozofie a budovaním domácej knižnice? „Rozdeľoval som to štýlom: jedna kniha do kníhkupectva, druhá mne. Nechával som si všetky filozofické knihy, ktoré vyšli, dokonca i časopisy z tejto oblasti,“ hovorí Igor Rjabinin. Po tom, ako zažil problém mnohých majiteľov knižníc, teda že sa mu začali výtlačky neúmerne hromadiť, ich však prestal kupovať: „Veď tie isté knihy som mal v práci. Nevýhodou je, že som občas predal aj posledný kus a potom som ho musel prácne zháňať.“
V prípade antikvariátu je to však trochu iné: „Tam sa objavujú knihy, ktoré som nezažil, knihy, ktoré vyšli za prvej republiky či v šesťdesiatych rokoch. A keď ich človek vidí, tak ich jednoducho chce. To ich potom, priznám sa, nemôžem nikomu inému nechať.“
Optimizmus majiteľov knižníc, ktorí majú predstavu, ako sa o ich knihy postarajú deti, Rjabinin trochu oslabuje: „V antikvariáte máme veľa kníh z pozostalostí. Stretávam sa niekedy s tým, že knihy prinesú deti, napriek tomu, že vyrastali obklopené famóznou knižnicou. Žiaľ, vyzerá to, ako by niektorých vôbec neovplyvnila.“

.sci-fi na Záhorí
Etnologička Eva Krekovičová je však, našťastie, iný prípad. Vyrastala v rodine stredoškolského učiteľa slovenčiny a z toho dôvodu sa podľa vlastných slov stala knihomoľkou.
Dôležitú časť jej knižnice tvorili knižné dary, knihy po rodičoch si rozdelila so sestrou, sama si ich začala kupovať na ŠUP-ke, Škole umeleckého priemyslu. Boli to predovšetkým knihy o modernom umení, ale aj beletria, veľa francúzskej a ruskej klasickej literatúry. Neskôr pribudli napríklad rôzne biografie či odborná literatúra, ktorú etnologička potrebovala na štúdium a prácu.
V dúbravskom byte Krekovičovcov sú knihy v dvoch miestnostiach, časť knižnice, kam patrí napríklad bohatá zbierka sci-fi, je v chalupe na Záhorí. Etnologička si delí knižnicu s manželom, archeológom Eduardom Krekovičom. Mať odbornú knižnicu doma je podľa nej výhodné najmä vtedy, ak človek doma aj pracuje. Hoci využíva aj ústavnú knižnicu, pokiaľ môže, kupuje si literatúru, ktorú potrebuje, aj sama.
Ako je to v manželstve, kde nosia domov knihy obaja manželia? „Mne to manžel nevyčíta nikdy, ja niekedy zazerám, keď príde so zahraničia, kde „oplieska“ všetky peniaze na knižky, to by som ja nemohla,“ odpovedá so smiechom Eva Krekovičová. To, že je v domácnosti knižnica, považuje za úplne prirodzené, tvrdí však, že človek si musí stanoviť nejaké priority a nezahltiť knihami celú domácnosť: „Keď chceme existovať ako ľudia, musíme si nechať aspoň jednu miestnosť, ktorá je taká, že tu môžeme prijímať návštevy. Ale nemyslím si, že mať veľa kníh je niečo nezdravé, nezdravé sú tieto byty,“ dodáva.
Hoci rodičia mali knihy radi, svoje deti na zakladanie vlastnej knižnice nijako nenútili. „Priamo sme ich k tomu neviedli, pravdepodobne to od nás len odpozorovali. Keď videli, že len čo si niekto našiel čas, tak sa vrhol ku knihe, opakovali to,“ hovorí Krekovičová a spomína, že vždy, keď boli s deťmi na chalupe, stalo sa rituálom, že spolu navštívia kníhkupectvo v Břeclavi.

.plná predsieň
Detstvo plné kníh zažil aj psychiater Alojz Rakús. Sám si ich začal kupovať na strednej škole, keď sa tiež zaviazal, že každý týždeň prečíta tisíc strán textu. Dnes vlastní úctyhodnú zbierku so sedem a pol tisíc zväzkami, ktorú má pedantne rozloženú v každej väčšej miestnosti priestranného bytu (vrátane predsiene). Ako ju má rozčlenenú? Rakús odpovedá: „Sú miestnosti, kde je prevažne alebo výlučne odborná literatúra, a potom miestnosti s beletriou či populárno-vedeckou literatúrou.“
Okrem množstva človeka ohromí aj šírka záberu knižnice. Rakús však dokáže vysvetliť aj to, že má v jednej polici aj knihu s názvom Teória vyučovania matematiky: „Už počas stredoškolských štúdií som sa dosť orientoval na matematiku a fyziku, a neskôr som sa popri medicíne venoval aj kybernetike...“. Po desaťročiach, počas ktorých knižnicu tvoril, už Rakús tvrdí, že zrejme už ani nemá knihu, o ktorej by usúdil, že je nehodnotná a mal by sa jej zbaviť. Nakupuje a číta však ďalej: „Je to asi aj preto, že som až detsky zvedavý a vždy som si kupoval veľmi širokú paletu kníh. Nikdy sa mi nestane, že by som si v kníhkupectve nejakú nekúpil, a potom aspoň dôkladne neprehliadol.“ 
Budovanie knižnice je podľa Rakúsa podobné ako každé zberateľstvo: „Je to zdroj radosti a šťastia, keď majú v piatok v Artfóre dobré knihy. Vtedy sa cítim dobre a chce sa mi o nich debatovať, keď nemajú nič, cítim sa nespokojný.“
Ako odborník nevidí na svojej záľube nič choré, „skôr je to istá deviácia, nie je však samoúčelná,“ dodáva. „Neteším sa len z toho, že tie knihy vlastním, ale aj že ich čítam. Dokonca ma to motivuje, aby som ju prečítal, čo sa mi nie vždy stáva, keď si nejakú knihu len požičiam.“ Podľa psychiatra každý, aj dobrý čitateľ, kupuje viac než stihne prečítať, s tým, že niečo prečíta neskôr. Chorobné to začína byť až vtedy, keď človek knihy len hromadí, keď sa z prostriedka stane cieľ. A od jedného k druhému býva často len na skok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite