Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

V

V Národnom múzeu je skromná, ale dôležitá výstava. Volá sa  Slovenský bigbít. Potvrdzuje, že slovenský bigbít bol v šesťdesiatych rokoch nielen pojem, ale aj niečo, čomu sa zvykne hovoriť (v tom najlepšom zmysle tohto slova) hnutie.
Po ére tanga, po krátkej, ale nezabudnuteľnej povojnovej ére swingu a big bandov nastal začiatkom šesťdesiatych rokov vek dospelosti slovenskej populárnej hudby. Aj keď práve termín „populárna hudba“ bol niečím, s čím by sa asi vtedajší bigbiťáci nedokázali stotožniť. Pretože bigbít bola nielen hudba, ale aj, a niekedy predovšetkým, životný štýl. Spôsob existencie. Bigbiťáci, to boli vlastne rockeri druhého sledu. Ten prvý, z polovice päťdesiatych rokov, ten elvisovský, bol ich inšpiráciou. Slovenský bigbít bol v podstate celé šesťdesiate roky, najmä v ich prvej polovici,  typickým undergroundom. Niečím, čo vzniklo a existovalo absolútne mimo hlavného prúdu slovenskej populárnej (vtedy tanečnej) hudby.
A ak to môžem povedať ja, hudobný laik, slovenský bigbít sa touto hudbou inšpiroval nulovo. Bigbiťáci sa z vtedajšej spoločenskej normy vydeľovali už svojím vzhľadom. Usilovali sa vyzerať nekonvenčne a darilo sa im to. Nechceli ich pustiť do televízie pre ich dlhé vlasy. Teda dlhšie, ako bolo vo zvyku. Keď sa pozriete na fotografie týchto spoločenských rebelov spred štyridsiatich rokov, pripadajú vám ako slušne vychovaní, pekne vyobliekaní chlapci. Oproti dnešným rockerom pôsobia ako dietky z nedeľnej školy. Ani chýru po tričkách bez rukávov, džínsoch a teniskách. Tie nastúpili až neskôr. A potom sa tento nekonvenčný rockerský výzor postupom času stal vlastne konvenciou. Pamätám sa, ako Jaro Filip, keď išiel hrať na rockový koncert, niesol si v igelitovej taške tričko, tenisky, teda rockerský kostým a pred vystúpením sa do neho prezliekol, aby bol „in“. Ale v šesťdesiatych rokoch boli revolučné už aj tie kvetované košele a úzke čierne nohavice. Ale najmä hudba. To bolo to, čo bigbít odlišovalo od všetkého ostatného. To bol ten ozajstný vplyv dodnes preklínaného Západu. Pravdaže, spočiatku bigbiťáci spievali výlučne po anglicky. Slovenčina neprichádzala do úvahy. Nezdala sa im vhodná ani dôstojná. Tak ako zarytým džezmenom. Preto sa spočiatku ťažko presadzovali v rádiu. A boli aj takí, ktorí spoluprácu s oficiálnymi médiami programovo odmietali. Spomínam si na basgitaristu Prúdov, ktorý sprvoti nechcel hrať so mnou a so Satinským na jednom javisku, pretože sme „komici“. Netreba zabúdať, že títo chlapci (zaujímavé, že dievčatá táto revolučná vlna nezasiahla) sa museli správať trhovo. Nijaká podpora od štátu, sami si museli zaobstarať nástroje aj aparatúru, sami sa museli presadiť.  A išlo to. Toto zlaté obdobie slovenského bigbítu napokon, možno nechtiac, ale celkom zásadne ovplyvnilo aj slovenskú populárnu hudbu nasledujúcich desaťročí. Bigbiťáci boli prvolezci a ten skromný pamätníček v Národnom múzeu si zaslúžia. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.milan Lasica .časopis
.diskusia
.neprehliadnite