Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vízia naružovo

.časopis .týždeň doma

Projekcia budúcnosti neslúži na to, aby sme vedeli, čo sa stane v roku 2030. Žiadny prognostik budúcnosť nepozná, a je to úplne v poriadku. Význam jeho práce spočíva v niečom inom: aby zveličil problém súčasnosti. Ako sa to podarilo dlhodobej vízii vlády Roberta Fica?

Projekcia budúcnosti neslúži na to, aby sme vedeli, čo sa stane v roku 2030. Žiadny prognostik budúcnosť nepozná, a je to úplne v poriadku. Význam jeho práce spočíva v niečom inom: aby zveličil problém súčasnosti. Ako sa to podarilo dlhodobej vízii vlády Roberta Fica?


Či už je autorom podobných vízií Patrick Buchanan, Martin Potůček alebo Fedor Gál, ani jeden z nich nám nedá odpoveď na otázku, ako bude vyzerať Amerika, Česko či Slovensko v roku 2030. Výsledkom teda môže byť banálna alebo provokatívna úvaha.  

.vláda má víziu
Zdá sa, že niečo podobné zaujíma aj slovenskú vládu. Vlastne už druhýkrát za päť rokov, pretože po Vízii Slovenskej republiky do roku 2020 (IVO, 2003), predstavil Robert Fico podľa zámeru totožný dokument. Volá sa Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti a práve by sa o ňom mala viesť diskusia. Autormi vízie je asi stovka akademikov od Miroslava Kusého cez Karola Morvaya, Františka Novosáda až po Rastislava Tótha, samozrejme, s premiérovým poradcom Petrom Staněkom a gestorom projektu Milanom Šikulom z Ekonomického ústavu SAV na čele. Hoci by bolo celkom zaujímavé vedieť, koľkí z autorov neboli členmi komunistickej strany, prejdime priamo k obsahu.

.zo Slovenska Švédsko
Predseda vlády obsah počas prezentácie zhrnul do vety, že „Západ môžeme dobehnúť do roku 2030“. Aj keď pozorný čitateľ vycíti, že dôležité je aj slovíčko „môžeme“, ide o jeden z mála konkrétnych výstupov ročnej práce vybranej akademickej obce.

Vízia má sedem kapitol a nosným prvkom celého textu je „generálny trend globálneho utvárania znalostnej ekonomiky a spoločnosti“. Hlavnou témou, takpovediac, „víziou“ Slovenska v roku 2030 je znalostná ekonomika. Autori sa venujú medzinárodnej politike, spoločenským problémom, právnemu a politickému systému, hospodárskemu vývoju, vzdelávaniu a životnému prostrediu v širšom zmysle slova (vidiek, poľnohospodárstvo). Nemá však zmysel analyzovať podrobnosti, postačia nosné tvrdenia. Synonymom dobre spravovanej spoločnosti je sociálny štát škandinávskeho typu, a teda silný verejný sektor s regulovaným trhom. K trendu, samozrejme, patrí podpora zahraničných investícii, boj proti korupcii, nevyhnutnosť imigrácie, starosť o životné prostredie, energetická bezpečnosť a tiež veda a výskum. Aby to celé znelo tak trochu po našom, nesmie chýbať odkaz na vidiek, ktorý si „zachová svoju osobitosť“. Závery? Nič, čo by ste neočakávali. Text deskriptívne konštatuje známe veci o doprave, infraštruktúre, role samosprávy a, samozrejme, nezastupiteľnom mieste štátu. Autori v podstate vedia, ako „humanizovať ekonomiku“ a urobiť zo Slovenska Švédsko. Až na to, že predstava, ako koaličná rada Fico-Slota-Mečiar znižuje podiel korupcie pri verejnom obstarávaní z odhadovaných 20-30 percent na úroveň škandinávskych „niekoľko percent“, sa akosi nezmestí do rozumu. 

.čo vízii chýba
Nemožno však povedať, že by vízia neopísala aj niektoré reálne problémy. Ak odhliadneme od interpretácie, problém je, že spracovaniu chýba aj základný zmysel pre hierarchiu, štruktúrovanie toho, čo je viac a čo menej dôležité. Text pôsobí ako kompilát osemdesiatich kapitol, ktorých autori si unisono myslia, že najdôležitejšie je práve to, o čom sami píšu. Vážnejšia ako forma je však obsah spracovania. Vezmime si štyri oblasti, ktorým sa dlhodobo venuje aj časopis .týždeň: demografiu, Maďarov, Rómov a Európsku úniu.
Tieto štyri faktory ovplyvňujú stabilitu a charakter vývoja slovenskej spoločnosti. Autori vízie priznávajú, že Slovensko začína vymierať, volia však nezodpovedne eufemický slovník: „Aj keď sa zmeny vo vekovom zložení obyvateľstva a ich spoločenské dôsledky zatiaľ nezdajú kritické, v najbližších desaťročiach sú nezvratné.“ Na otázku v čom, zmienia „rastúcu záťaž pre zdravotnícky, sociálny a ekonomický systém“. Chýba akákoľvek provokatívnosť, vizionárskosť. A to práve v čase, keď sa na Slovensku rodí najmenej detí v Európe a podľa Eurostatu sa staneme štátom s najväčším podielom dôchodcov v Únii. Prečo sa autori nepodujali ukázať, ako by napríklad vyzeral štátny rozpočet v roku 2030, aké by museli byť dane, odvody a ako by mohli vyzerať spoločenské konflikty? Ako je možné, že hoci sú si vedomí vymierania, píšu, že problém vyplácania dôchodcov v najbližších 10 až 15 rokoch „je omnoho závažnejší ako celkové dôsledky tzv. demografickej krízy“? A ako je možné, že celú tému krízy rodiny a katastrofálnej demografie uzavrú banálnym apelom o potrebe „koncipovať a realizovať národnú populačnú politiku“?
Ešte horšie dopadli Maďari a Rómovia. Vízia optimisticky predpokladá úpadok nacionalizmu (obľúbený to sen vizionárov), zvýšenie významu štátneho občianstva a preferovanie sociálnych a občianskych práv pred národnými. Čo keď to tak nebude? Môže sa maďarská menšina radikalizovať? Alebo naopak, bude pokračovať jej asimilácia a Maďarov bude na Slovensku čoraz menej? Nevedno. Zato máme jasno pri riešení rómskej otázky, módnym jazykom povedané, marginalizovanej skupiny ohrozenej sociálnym vylúčením. Potrebujeme „komplexný prístup všetkých zainteresovaných rezortov“, zamerať sa na vzdelávanie a úspešnosť na trhu práce a, samozrejme, skvalitnenie zdravotnej starostlivosti. Na inklúziu Rómov stačili autorom tri strany.
Zato o Únii vedia slovenskí akademici písať hojne. Predpokladajú síce pokles váhy euroamerickej civilizácie vo všeobecnosti, ale členstvo v EÚ aj tak pre Slovensko predstavuje „hlavnú civilizačnú výzvu“, ktorou je „možnosť priblížiť sa k civilizačnej a kultúrnej úrovni západnej Európy“. Čitateľa však asi najviac prekvapí niečo iné. Ak má Únia podľa vládnej vízie obstáť v globalizácii, musí mať „ťah na proinvenčne orientovanú harmonizáciu podnikateľského prostredia“ a teda harmonizáciu odvodových a daňových systémov. Pýtate sa, prečo by mala mať akurát krajina s rovnou daňou a dvoma dôchodkovými piliermi záujem na harmonizácii daní a odvodov? Nevedno. Národné záujmy to však nebudú.
O čo ťažšie sa píše o konkrétnych problémoch doma, o to ľahšie sa píše o problémoch sveta. Posúďte sami: „Z identifikovaných megatrendov vyplýva, že globálne prostredie sa v najbližších dekádach bude vyvíjať v závislosti od toho, či a ako dokáže ľudstvo riešiť dejinný rozpor – na jednej strane pozitívne rozvíjať nebývalý potenciál vytvárať lepší, pre človeka dôstojnejší svet, a na druhej strane kontrolovať a postupne eliminovať vygenerovaný deštrukčný potenciál, ohrozujúci samotnú existenciu civilizácie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite