Dnes tento čudný smaragdovozelený prášok na nás vyskakuje skoro z každého rohu, akoby to ani nebol ten luxusný výdobytok aristokratických japonských domov, ten tajomný životabudič, elixír, inšpirátor duchaplnej konverzácie a téma mnohých haiku. Človek vojde do potravín a skoro v každej možnej slanej či sladkej maškrte sa už nachádza alebo existuje nejaký mača variant. Japoncom sa skrátka s mačou podarilo to, čo v osemdesiatych rokoch so suši. Svoju posvätnú a značne ritualizovanú nádheru rozšírili do sveta a stala sa z nej masová záležitosť. Doma si však stále pestujú okolo nich vlastné a pre nás značne nepochopiteľné tance. Rovnako, ako sa Európan pozerá so sarkastickým pobavením na precízne krájanie ryby a len napol ucha načúva dlhému vysvetľovaniu, že iným sklonom noža k svalovým vláknam sa chuť mäsa mení, zakisto nám pripadá nekonečný rituál prípravy čaju pri tradičnom japonskom čajovom rituáli.
Treba však povedať, že pre prirodzene zhovorčivého a temperamentného, v japonskom vnímaní teda značne nevychovaného a papuľnatého Európana, je príprava čaju mača skutočným utrpením. Už len usádzanie v čajovej miestnosti podľa dôležitosti, kde sa zohľadňuje milión maličkostí, trvá večnosť. Človek nakoniec sedí na pätách, vyzutý, vystretý a nedočkavo čaká na tú ohlasovanú čajovú penu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.