Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Miesta smrti

.časopis .týždeň vo svete

Správy o bombových útokoch sa šíria ako čierna machuľa na pijavom papieri. Rýchlo a nezastaviteľne. Čím sú však častejšie, tým sme odolnejší. Vlastne sme si už tak trochu zvykli. Keď však na obrazovke uzrieme prvé zábery horiaceho hotela Mariott a počúvame správy o rozsahu útoku, zmrzneme. Nepomáha žiadna médiami vybudovaná imunita.

Správy o bombových útokoch sa šíria ako čierna machuľa na pijavom papieri. Rýchlo a nezastaviteľne. Čím sú však častejšie, tým sme odolnejší. Vlastne sme si už tak trochu zvykli. Keď však na obrazovke uzrieme prvé zábery horiaceho hotela Mariott a počúvame správy o rozsahu útoku, zmrzneme. Nepomáha žiadna médiami vybudovaná imunita.


Hlavné mesto Pakistanu opúšťame v polovici júna. Mesto je vyprázdnené, všade sú policajti a vojaci, cez hlavné dopravné ťahy sú preložené obrovské kontajnery. Ich firemné nápisy, veselé i praktické, dodávajú celej situácii surrealistický nádych. Tam, kde ešte pred niekoľkými rokmi stáli na policajných postoch len vrecia s pieskom, sú dnes betónové bloky. Stoja na nich guľomety. Bezpečne už bolo.

.tu na nás muži nezízali
Je práve po útoku na dánsku ambasádu. Auto naložené výbušninou malo dánsku diplomatickú značku a prešlo kontrolou na začiatku ulice. Uprostred cesty je v asfalte veľký kráter, končeky konárov stromov okolo dymia a padajú z nich trsy trávy. Všade sa váľajú sklené črepy a kusy kovových zárubní. Keď si všimnem prvú krvavú topánku, ďalej nemôžem. Pred bránou ambasády zahynul chlapček, ktorý čakal na svojho otca. Žiadal o víza. Práve vošiel dovnútra, keď sa ozval výbuch.
 Mesto je prázdne aj pre hroziace davové protesty. „Mušarraf go!“ , počujem odkiaľsi zďaleka. O pár mesiacov sa tento povel vyplní. Teraz sa so šoférom predsa len pokúšame dostať kamsi, kde na mňa čakajú. Lúčim sa a želám všetkým odvahu a opatrnosť.

Naša posledná rozlúčka je v hoteli Mariott. Kývam hlavou na pozdrav strážcovi v bielo-červenom tradičnom obleku. Takmer po piatich rokoch tu poznáme ľudí a orientujeme sa bez mapy. Bývali tu všetky oficiálne návštevy, recepcie k štátnym sviatkom, bola tu najlepšia cukráreň v meste a množstvo ďalších reštaurácií i kaviarní. Sadnúť si na kávu s kamarátkou niekde v meste hrozilo nepríjemnosťami, prinajmenšom obkukávajúcimi mužmi, ktorí boli všade v silnej prevahe.
Vo foyeri bolo veľké piano a kedysi tam po večeroch hrávala malá maďarská pianistka. Jej love story so synom miestnych boháčov kolovala po celom Islamabade. Keď ho prišla do Maďarska predstaviť svojim rodičom, opýtal sa zhrozene v akomsi sídliskovom byte, kde je jeho kúpeľňa.

.spomienky na Mariott
Bolo to miesto módnych prehliadok. Nikdy nezabudnem na jeden zo svojich prvých večerov po príchode do Pakistanu v roku 2003. Vystrašená prísnym diktátom toho, čo všetko sa musí zahaliť, som sa vybrala do Crystall Hall na prehliadku modelov známej tureckej návrhárky. Na záver bolo vrcholné defilé, modely inšpirované sultánovým háremom. Modelky pózovali v nádherných róbach, odhaľujúcich všetko a ešte viac, keď sa odrazu medzi nimi objavila žena v čiernom nikábe. Prešla hrozivo po móle, na konci zastala a s dramatickým gestom zo seba zhodila čierny závoj – jedným šmahom ruky sa zmenila na krásneho pestrého motýľa. Potlesku nebolo konca kraja. Diváci, ako inak, prevažne muži, vyskočili zo stoličiek a revali nadšené bravó. Na druhý deň bol v novinách článok o obscénnostiach a vulgárnostiach, aké nie sú hodné islamských bratov. Turkom však nikto pred brány ambasády nákladiaky s výbušninami neposielal.
V rámci dobročinnej akcie som sa po mólach so svojimi kamarátkami preháňala i ja, v skvostných šatách Fauzie Kasuri. Fotka s pózujúcou skupinkou z celého sveta, so šťastnými úsmevmi a tisíckami pre pakistanské siroty. V pozadí nápis Mariott. Spomienka z tých najmilších.
Našou susedkou bola dcéra pána Hašwaniho, majiteľa reťazca Mariott, jej syn chodil s mojím synom do triedy. Stretávali sme sa na rodičovských združeniach. Volal sa po nej jeden z barov.
Dôverne známe zvuky, búchanie dverí prichádzajúcich áut, elegantné pozdravy personálu, večne prítomný hlavný manažér, ktorý podával ruky prichádzajúcim, tiché tóny klavíra, kroky po mramorovej podlahe, to všetko nemohlo byť v ten večer iné. Početní hostia určite obsadili všetky sály, začínal sa iftar, prvé jedlo po západe slnka v posvätný mesiac Ramadán.
Na nákladné auto si po nešťastí spomínajú niektoré hliadky. Polícia dokáže zrekonštruovať trasu nákladu smrti. Najdlhšia trvala po Margalla Road, mojej obľúbenej ceste pri prechádzkach so psom. Chodili sme von vždy k večeru, keď už nebolo tak horúco.

.dá sa ešte niečo zmeniť?
Pri smutných televíznych záberoch prijímania rakvy s telom tragicky zosnulého českého veľvyslanca Iva Žďárka mi syn oznamuje najnovšie správy: zatvorili medzinárodné školy v Islamabade, Láhaure i Karáčí. Všetky dostali výhražné listy. Nikto nechce riskovať, že sa obrovský kráter zopakuje o pár kilometrov ďalej.
Viem, ako im je. Na tú hojdačku úvah, kde sa vzájomne pretláča zvieravý strach s odporom voči hystérii, viera v šťastie a akýsi optimistický fatalizmus s kŕčovitou snahou neurobiť nič, čo by sa dalo označiť ako risk, unavená potreba relaxovať s večne ostražitými inštinktmi, zatlačenými kdesi do podvedomia, na to sa nezabúda. Najmä ak ide o deti.
V Mariotte zhoreli nielen ľudské životy. S hotelom, ktorý bol jedným z mála svetských miest v Islamabade, sa na popol obrátila i nádej, že sa ešte dá niečo zmeniť, že ten svet, ktorý nedáva šancu nielen iným, ale ani sám sebe, má ešte nejaké zábrany.
Napriek akejkoľvek falošnej hre na náboženské pohnútky sú tí, čo sobotňajší večer naplánovali, len dobre platení žoldnieri, profesionálny stroj, ktorý plánuje a vraždí. A ich zoznam miest smrti zďaleka nie je úplný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite