Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok kohútej ženy

.elena Akácsová .časopis .literatúra

Je mnoho dôvodov, prečo je najnovšia kniha Terezy Boučkovej Rok kohouta pozoruhodná. Pozoruhodná formou, témou, samotnou autorkou i mediálnym rachotom okolo nej.

Je mnoho dôvodov, prečo je najnovšia kniha Terezy Boučkovej Rok kohouta pozoruhodná. Pozoruhodná formou, témou, samotnou autorkou i mediálnym rachotom okolo nej.


Je mnoho dôvodov, prečo túto knihu zobrať do rúk a na jeden dych ju prečítať. Je aj mnoho dôvodov, prečo ju, naopak, znechutene odhodiť do kúta. Táto kniha môže v čitateľoch vyvolať a aj vyvoláva množstvo protichodných reakcií. Iba jedno nevyvolá zaručene – nudu a ľahostajnosť.

.denník ako terapia
Formou je kniha Terezy Boučkovej autobiografia, denníkový záznam roka života, zhodou okolností Roka kohúta, ktorý je v čínskom horoskope aj autorkiným rokom narodenia. Ale skôr ako na časové vymedzenie či na astrologické znamenie ten názov poukazuje na slávneho otca autorky, disidenta a spisovateľa Pavla Kohouta, ktorého si otvorene a od pľúc podala vo svojej autorskej prvotine Indiánsky beh (1991).
Prečo denník? Pretože autorka prežívala životnú i tvorivú krízu, a tak jej poradili, aby ju riešila písaním denníka. Nefabulované skutočne skutočné denníkové záznamy nie sú zväčša veľmi lákavým čítaním pre čitateľa, veď koho by už zaujímali akokoľvek štylisticky bravúrne napísané ale banálne historky, z ktorých autor denníka zákonite vychádza ako hlavný kladný hrdina? Tereza Boučková však – našťastie pre čitateľa a na nešťastie jej vlastné – rozhodne neprežíva obyčajný život a navyše sa nebabre s opismi udalostí, viac si všíma pocity a prežitky svoje i svojich blízkych a ide v tom až na dreň. Napriek neuveriteľne ťažkej životnej situácii a hlbokej depresii si popritom dokáže zachovať schopnosť sebairónie a nadhľadu.

.adopcie a ich konce
Hlavnou témou posledných rokov jej života, a teda aj jej najnovšej knihy sú dvaja dospievajúci adoptívni synovia rómskeho pôvodu. Písala o nich už v prvej knihe Indiánsky beh, keď ich po márnych snahách otehotnieť a donosiť dieťa so svojím manželom adoptovala. Vzápätí otehotnela a porodila ďalšieho syna. Písala o nich aj v scenári k filmu Smradi (réžia Zdeněk Tyc, 2002).
Vtedy ešte verila, že napriek ich problémovému správaniu, ktoré pripisovala citovej deprivácii nechceného dieťaťa a prvému roku života v odľudštenom dojčenskom ústave, a napriek častým zrážkam s okolitým svetom, za ktoré vinila najmä ten okolitý „biely“ rasistický svet, zo svojich synov vďaka enormnej láske a úsiliu vychová slušných ľudí. Puberta oboch chlapcov však jej nádeje definitívne pochovala. Najstarší syn zo dňa na deň prestal študovať, začal sa túlať, žiť s bezdomovcami. Druhý syn doma sústavne kradol, a tak sa rodičia naučili všetko pred ním skrývať, zamykať a s peňaženkou chodiť aj na záchod. Obaja skončili v diagnostických ústavoch, odkiaľ večne utekali, pokiaľ nedosiahli plnoletosť a nezmizli rodine úplne z očí. Rodičom zostali len pochybnosti, výčitky svedomia, depresie, problémy a dlhy, ktoré ich dvaja adoptívni synovia vyrobili a stále vyrábajú.

.najmladšia chartistka
Tereza Boučková však nie je len viac či menej neúspešná matka. V knihe nájdeme aj jej ďalšie polohy – je i manželka, žena, ktorá túži po láske a pochvale, priateľka a speváčka, no a tiež spisovateľka a scenáristka v tvorivej kríze, ktorej sa navyše nedarí nájsť vhodného režiséra pre svoj ďalší film. Veľkú plochu denníka zaberajú jej úvahy o réžii a vlastných režisérskych ambíciách. Rada a často cituje cudzie texty, emaily, dokonca i diskusné príspevky z internetu.
V neposlednom rade je aj dcérou slávneho otca a najmladšou chartistkou. I keď v tejto knihe otca spomína len okrajovo, dozvedáme sa z jej zápiskov o rôznych známych a vysokopostavených ľuďoch občas až prekvapivo intímne detaily. Autorka nie vždy menuje a občas používa skratky či zmení mená, ale z množstva náznakov i menej zbehlý čitateľ pochopí, o koho ide.

.reality šou
Dôkladná prepletenosť tejto autobiografickej knihy s realitou je ešte umocnená mediálnym ohlasom okolo autorky. Práve v roku, ktorý zaznamenáva, bol v ženskom časopise Marianne uverejnený rozhovor, v ktorom veľmi otvorene hovorí o svojom sklamaní z adoptívnych synov, vyslovuje pochybnosti o tejto forme osvojenia, o romantických pohnútkach adoptívnych rodičov a naznačí i problematickosť adopcie detí iného etnika.
Tým sa spustila lavína ohlasov na jej názory, mnohí jej tlieskali, iní ju odsúdili, medzi inými i spisovateľ Jáchym Topol na stránkach týždenníka Respekt, za ktorého článok sa neskôr ospravedlňoval vlastník týždenníka knieža Karel Schwarzenberg. Podráždene reagovali rodiny, ktoré vychovávajú adoptívne deti, takáto medializácia ich vraj dostala do nepríjemností, ktorým museli vo svojom okolí čeliť. Mnoho rodín, ktoré sa práve rozhodovali pre adopciu rómskych detí, údajne od tohto kroku odradila. Šéfredaktorke Marianne vyčítali, že rozhovor bol jednostranný, že mal byť doplnený opačnými a odbornými názormi, skúsenosťami, štatistikami a pod. Médiami lietali otvorené listy a prípadom sa zaoberal aj Syndikát novinárov.
Väčšia časť z toho sa dá stále nájsť na internete, veľká časť je citovaná a komentovaná autorkou priamo v knihe. Práve táto prepojenosť na realitu a mimoriadne nediskrétna otvorenosť autorky pôsobí na jej knihe najkontroverznejšie. Zatiaľ čo pre knihu ako umelecké dielo je (politická) korektnosť a objektivita niečo podružné, ba priam nežiaduce, pretože jeho poslaním je opisovať subjektívnu, akokoľvek extrémnu skúsenosť jednotlivca použitím umeleckých prostriedkov, v médiách je to naopak. Lenže, čo v prípade takéhoto čudného prepletenca? Nehovoriac už o tom, že voči príbuzným a priateľom spisovateľky to nie je ohľaduplné ani korektné, keď ich takto otvorene vláči nielen po svojich prísne autobiografických románoch, ktoré si predsa len prečíta iba úzka skupina ľudí, ale aj po médiách, ktoré si na každej takejto bulvárnej „flákate“ radi zgustnú.
Napokon, samotnej autorke sa to vracia ako bumerang. Mnohí hodnotia jej materské a výchovné kvality a vytvárajú jej psychologický profil podľa toho, čo si o nej prečítali v médiách, v knihách alebo len na základe jej filmu Smradi.

.otvorená diskusia o adopciách
Nech už si o Tereze Boučkovej myslí kto chce čo chce, nech už urazila a ohovorila kdekoho, rozhodne neurobila adopciám ako takým a osvojovaniu rómskych detí obzvlášť medvediu službu. Rozpútala totiž užitočnú diskusiu o skutočne komplikovanom probléme, pri ktorom musia ísť všetky idealistické a politicky korektné „bláboly“ bokom.
V jednej reakcii na knihu som sa dočítala, že by ju nemali čítať ľudia, ktorí sa rozhodujú pre adopciu. Ja si naopak myslím, že práve oni by ju mali čítať ako prví. A ak aj po nej zostanú o svojom úmysle pevne presvedčení, potom sa o budúcnosť ich adoptívnych detí netreba báť.

Tereza Boučková: Rok kohouta
Euromedia Group-Odeon, Praha 2008, 336 strán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite