V poslednom čase sa v našich médiách udomácnilo označovanie nacionalizmu ako národovectva. Je to klam.Nacionalizmus, stelesňovaný SNS, je založený na jednoduchých základoch.
Vychádza z vulgárnej Slotovej rétoriky, fungujúcej v mysliach jeho voličov ako mobilizačný vodovodný kohútik v situáciách, keď mu dochádza dych, z belousovovského nymfovského echa, z rafajovských fantazmagorických novomesianistických karikatúr Herdera a z rusko-chelemendikovskej euroázijskej geopolitickej mysle.
Toto ideové posolstvo prekrýva zvrátenú politickú prax. Slotovi ministri neochraňujú životné prostredie, nevyrovnávajú regionálne rozdiely, nereformujú vzdelávanie, ale strážia Slotov podiel na koristi z európskych mešcov. Nazývať túto politiku národoveckou sa rovná urážke na cti národovcov devätnásteho storočia.
Slovenskí národovci boli v zložitej situácii. Bránili sa voči uhorskému štátnemu nacionalizmu jedného národa a zároveň vedeli, že slovenský národ sa môže stať moderným politickým národom len vtedy, ak bude schopný prejsť od národovectva k občianstvu.
Sformuloval to nielen Ľudovít Štúr, keď napísal, že súdržnosť štátu sa v mnohonárodnostných vlastiach dosahuje „takým politickým a občianskym poriadkom, ktorý vyvoláva spokojnosť národnostne rôznorodého obyvateľstva a budí v ňom zmysel pre patriotizmus, t. j. oddanosť ústavom a krajinským poriadkom“, ale aj Andrej Sládkovič, ktorý si bol vedomý všeobecného ducha času našej krajiny a Európy: „Chcieť byť vonkoncom inakším, ako iní, je práve taký nerozum, ako chcieť byť docela to, čo je iný. Smiešny je aj radikálny zvláštníčkár, aj opicový ponášač.“
Moderným jazykom to v súvislosti s národovectvom napísal Tibor Pichler, o ktorého sa vo svojom výklade opieram: „Transformácia etnického spoločenstva na národ ako spoločenstvo zákona a práva, t. j. spoločenstvo občianstva, si vyžaduje prekonanie tradičných a úzko lokálnych horizontov života.“ (Národovci a občania, Bratislava, Veda, 1998). Odkazuje pritom na Štúra, ktorý hovorí, že medzi Slovákmi „zbujnel život domáci a na tomto si Slovák hodne na pokoj ustlal“ a že sa v slovenskom národe síce „utvrdila pokojamilovnosť, pracovitosť, starostlivosť o svojich, ale vzrástla aj uťahovanosť, poddávajúcnosť, sebectvo, o vyššie veci nedbanlivosť, psota duchovná“.
Slovenskí národovci devätnásteho storočia kolísali medzi romantizmom a realizmom chvíle. Ich cieľom však bol moderný politický, a to znamená občiansky národ. Dnešná Slotova bojová výprava s tvárami pomaľovanými národnými farbami, dovolávajúca sa rétoriky devätnásteho storočia, nie je národovectvom, ale prepadom do minulosti, ktorej sa chceli slovenskí národovci zbaviť.
Veci treba pomenovať priamo. George Orwell označuje za nacionalizmus posadnutosť fixnými predstavami, ľahostajnosť k realite, posadnutosť predstavou, že minulosť možno meniť a predovšetkým „zvyk predpokladať, že ľudské bytosti sa dajú klasifikovať ako hmyz a celé bloky miliónov či desaťmiliónov ľudí možno s istotou označiť za ‚dobré´ či ‚zlé´, a čo je ešte dôležitejšie, zvyk stotožniť sa s jediným národom či iným celkom tak, že ho človek vyzdvihne mimo dobra a zla...“
Orwell okrem toho jasnozrivo postrehol, že nacionalizmus v jeho dobe preberal na seba podobu triednej nenávisti. Len preto môže dnes dochádzať k vratnému procesu, v ktorom triedna nenávisť preberá na seba podobu nacionalizmu a oba procesy zrastajú, čo v kryštalickej podobe vyjadruje ficovský slogan o „protiľudových a protinárodných“ silách.
Orwell nebol idealista. Uvedomoval si, že pokiaľ ide o nacionalistické lásky a nenávisti, patria k vnútornému svetu väčšiny z nás. Vedel, že sa ich zrejme nemožno zbaviť, ale možno proti nim bojovať. Práve preto však označil boj proti nacionalizmu za morálne úsilie.
Prvým krokom na tejto ceste je pomenovať veci pravým menom. Ak budeme skrývať nacionalizmus za pojem národovectva, prispejeme totiž len k tomu, aby jeho ľubozvučný vývesný štít zakryl nečistú politickú prax.
Vychádza z vulgárnej Slotovej rétoriky, fungujúcej v mysliach jeho voličov ako mobilizačný vodovodný kohútik v situáciách, keď mu dochádza dych, z belousovovského nymfovského echa, z rafajovských fantazmagorických novomesianistických karikatúr Herdera a z rusko-chelemendikovskej euroázijskej geopolitickej mysle.
Toto ideové posolstvo prekrýva zvrátenú politickú prax. Slotovi ministri neochraňujú životné prostredie, nevyrovnávajú regionálne rozdiely, nereformujú vzdelávanie, ale strážia Slotov podiel na koristi z európskych mešcov. Nazývať túto politiku národoveckou sa rovná urážke na cti národovcov devätnásteho storočia.
Slovenskí národovci boli v zložitej situácii. Bránili sa voči uhorskému štátnemu nacionalizmu jedného národa a zároveň vedeli, že slovenský národ sa môže stať moderným politickým národom len vtedy, ak bude schopný prejsť od národovectva k občianstvu.
Sformuloval to nielen Ľudovít Štúr, keď napísal, že súdržnosť štátu sa v mnohonárodnostných vlastiach dosahuje „takým politickým a občianskym poriadkom, ktorý vyvoláva spokojnosť národnostne rôznorodého obyvateľstva a budí v ňom zmysel pre patriotizmus, t. j. oddanosť ústavom a krajinským poriadkom“, ale aj Andrej Sládkovič, ktorý si bol vedomý všeobecného ducha času našej krajiny a Európy: „Chcieť byť vonkoncom inakším, ako iní, je práve taký nerozum, ako chcieť byť docela to, čo je iný. Smiešny je aj radikálny zvláštníčkár, aj opicový ponášač.“
Moderným jazykom to v súvislosti s národovectvom napísal Tibor Pichler, o ktorého sa vo svojom výklade opieram: „Transformácia etnického spoločenstva na národ ako spoločenstvo zákona a práva, t. j. spoločenstvo občianstva, si vyžaduje prekonanie tradičných a úzko lokálnych horizontov života.“ (Národovci a občania, Bratislava, Veda, 1998). Odkazuje pritom na Štúra, ktorý hovorí, že medzi Slovákmi „zbujnel život domáci a na tomto si Slovák hodne na pokoj ustlal“ a že sa v slovenskom národe síce „utvrdila pokojamilovnosť, pracovitosť, starostlivosť o svojich, ale vzrástla aj uťahovanosť, poddávajúcnosť, sebectvo, o vyššie veci nedbanlivosť, psota duchovná“.
Slovenskí národovci devätnásteho storočia kolísali medzi romantizmom a realizmom chvíle. Ich cieľom však bol moderný politický, a to znamená občiansky národ. Dnešná Slotova bojová výprava s tvárami pomaľovanými národnými farbami, dovolávajúca sa rétoriky devätnásteho storočia, nie je národovectvom, ale prepadom do minulosti, ktorej sa chceli slovenskí národovci zbaviť.
Veci treba pomenovať priamo. George Orwell označuje za nacionalizmus posadnutosť fixnými predstavami, ľahostajnosť k realite, posadnutosť predstavou, že minulosť možno meniť a predovšetkým „zvyk predpokladať, že ľudské bytosti sa dajú klasifikovať ako hmyz a celé bloky miliónov či desaťmiliónov ľudí možno s istotou označiť za ‚dobré´ či ‚zlé´, a čo je ešte dôležitejšie, zvyk stotožniť sa s jediným národom či iným celkom tak, že ho človek vyzdvihne mimo dobra a zla...“
Orwell okrem toho jasnozrivo postrehol, že nacionalizmus v jeho dobe preberal na seba podobu triednej nenávisti. Len preto môže dnes dochádzať k vratnému procesu, v ktorom triedna nenávisť preberá na seba podobu nacionalizmu a oba procesy zrastajú, čo v kryštalickej podobe vyjadruje ficovský slogan o „protiľudových a protinárodných“ silách.
Orwell nebol idealista. Uvedomoval si, že pokiaľ ide o nacionalistické lásky a nenávisti, patria k vnútornému svetu väčšiny z nás. Vedel, že sa ich zrejme nemožno zbaviť, ale možno proti nim bojovať. Práve preto však označil boj proti nacionalizmu za morálne úsilie.
Prvým krokom na tejto ceste je pomenovať veci pravým menom. Ak budeme skrývať nacionalizmus za pojem národovectva, prispejeme totiž len k tomu, aby jeho ľubozvučný vývesný štít zakryl nečistú politickú prax.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.