Ako Belmondo či Mastroianni, hoci filmové múzy k nemu neboli také veľkorysé. Do diváckych sŕdc sa zapísal hlavne ako zabávač, nie komediálny herec, ale taký ten plebejský nádenník prinášajúci katarzný smiech, čo smiech, rehot, akurát diváci sa potom za to akoby troška hanbili a k Pedersolimu už sa veľmi nehlásili.
Teda nie všetci, samozrejme, ale tí tak troška filmoví snobi, ktorí svoje divácke nadšenie aj spätne preverujú a k niektorým veciam verejne zaujímajú iný postoj, ako ten súkromný, čo sa deje večer, doma, keď si potmehúdsky púšťajú Pravú a ľavú ruku diabla, či Keď sa nahneváme, budeme zlí a zabávajú sa rovnako dobre, ako dakedy dávno, v detstve, keď tie filmy videli prvýkrát.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.