Tí s lepšou pamäťou si možno spomenú: v októbri 2007 sme článok o roku 2006 v slovenskej literatúre ozdobili nadpisom „Slabšia sezóna“. Rok 2007, ktorý v súvislosti s udeľovaním najprestížnejšej slovenskej literárnej ceny Anasoft litera hodnotíme teraz, už nebol slabší, ale vyslovene chudobný.
Tušili sme to už v priebehu minulého roka: čakanie na zaujímavejšie prozaické dielo slovenského spisovateľa či spisovateľky nebezpečne pripomínalo čakanie na Godota. Keď pred Vianocami literárna sezóna vrcholila, bolo jasné, že Godot neprišiel.
.kvantita a kvalita
Paradoxom je, že za posledné tri roky, monitorované v súvislosti s cenou Anasoft litera, vyšlo minulý rok najviac slovenskej beletrie. Kvantita stúpa, literárnej kvality je však čoraz menej. V roku 2006 vyšlo na Slovensku (a po slovensky) len 63 prozaických diel, no bolo medzi nimi Zjavenie Dušana Mitanu, Domov Máriusa Kopcsaya, Hmla našej trpezlivosti Jána Johanidesa, Happyendy Jaroslavy Blažkovej alebo — víťazné dielo — Čarovný papagáj a iné gýče Pavla Vilikovského. V roku 2007 bolo síce do súťaže nominovaných až 76 titulov, no nemožno sa ubrániť pocitu, že keby ktorýkoľvek z vyššie menovaných finalistov predchádzajúceho ročníka počkal pár mesiacov, mohol si 200-tisíc korún a diplom za Cenu Anasoft litera 2007 spokojne odniesť domov. Niežeby Orodovnice Jany Juráňovej, Zima na ruky Dušana Dušeka, Yesim Svetlany Žuchovej alebo víťazný Liečiteľ Mareka Vadasa boli nezaujímavé knihy. Ani jedna z nich však nebola „literárnou udalosťou roka“, ani jedna z nich sa nestala bestsellerom, ani jedna z nich nezostala dlhšie v pamäti akokoľvek sympatizujúceho čitateľa.
Minulý rok bol z hľadiska pomeru kvantity a kvality v podstate katastrofický. Osemdesiatdva kníh, z ktorých porota (Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková, Marta Součková) nemohla vybrať ani len 10 finalistov. A tak „shortlist“ aktuálnej Anasoft litery tvorí prvýkrát iba 7 kníh. Prv, než sa na finálnu sedmičku pozrieme bližšie, malé zamyslenie nad nominovanou osemdesiatdvojkou.
Pri pohľade na ten zoznam milovník literatúry ťažko ujde depresii. Prevažuje ľahučká, neškodná, pomerne dobre predajná „literatúra pre ženy“ , čiže romantické medovinky viac či menej talentovaných pisateliek, ktoré sa spfistikovanosťou zápletky, psychológiou hrdinov a umeleckou kvalitou takmer vyrovnajú podvečerným telenovelám (za Ordináciou a Panelákom zaostávajú). Neprekonateľná je z tohto hľadiska produkcia vydavateľstiev IKAR a Motýľ, ktoré vydali po 9 (tele)noviel. Smutným konštatovaním je z hľadiska pôvodnej tvorby slabší rok ináč výborného Slovartu. Zachraňujú ho tradične drsné (a medzi čitateľmi obľúbené) detektívky Dominika Dána, dva nové kúsky Maxima E. Matkina a knižka Klietky Petra Gettinga, ktorá možno mohla postúpiť aj do finále.
Nech už si o vydavateľskom štýle Kolomana Kertésza Bagalu myslíte čokoľvek, minuloročné literárne suchoty úplne priamo súvisia s jeho zdravotnými problémami. Medzi nominovanými knihami má jednu-jedinú. Pochopiteľne, postúpila do finále. Kali Kertész je však, chvalabohu, znovu vo forme, a už len to je zárukou, že po mimoriadne suchom roku prídu aj roky úrodné...
.sedem statočných
Uveďme ich pre istotu v abecednom poradí:
Zuza Cigánová: Šampanské, káva, pivo (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Kniha plná krásnych, svižne plynúcich viet — ako keby ste autorku počuli a nie čítali. V podstate sú to tri príbehy o láske. Uveriteľné, odpozorované zo života. Zuza Cigánová je herečka, ktorá vie rozprávať. Aj písať. Prísnejší redaktor by knihe pomohol – z množstva slov by možno vylúpol literatúru.
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus). Kniha literárnych útvarov rôznej dĺžky, väčšinou — našťastie — krátkych. Ako narýchlo postrihaný film, ktorého režisér má hlboký citový vzťah aj k tomu najbanálnejšiemu záberu a za žiadnu cenu sa ho nechce vzdať. Niektoré z nich majú vtip, iné nie. Tých druhých je viac. Oveľa viac. Ako sa táto minikniha významného výtvarníka dostala do finále súťaže, zostáva záhadou.
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt). „Slovenčina je schopná oplodňovať aj nechať sa oplodniť, je schopná oplodňovať samu seba. Keď je v správnych rukách (a celých telách). S niektorými knihami sa dá veľmi ľahko identifikovať,“ napísala o tejto knihe Zuzana Mojžišová v .týždni 22/2008. Ani autorka tejto knihy nie je spisovateľka. Je herečka a jazyková vedkyňa. Napriek tomu písať vie. Vzhľadom na konkurenciu má vo finále veľkú šancu.
Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala). Víťazné dielo Literárneho súbehu Román 2006, ktorý vyhlásil Koloman Kertész Bagala. Absurdný príbeh šibnutých obyvateľov dedinky Veľké Roje. Klimáčkove „literárne karikatúry sú ako zo života“, rozumieme im, vidíme sa v nich. Preto o nich radi čítame, preto sa na ne radi pozeráme,“ napísali sme v .týždni 18/2007. Knihe však chýba silnejší príbeh a má dosť predvídateľný humor. Jedno z množstva diel mimoriadne rozpísaného autora.
Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F. R. & G.). Poviedky, ale hlavne zenbudhistické úvahy, meditácie a básne Indiou očareného bratislavského básnika. Napísané poetickým, čistým štýlom. Autor je silnejší v básňach, než v (lyrizovanej) próze. Ktovie, čo by z Upanišád zostalo, keby sme si odmysleli módnu „indofilnú“ exotiku?
Víťo Staviarsky: Kivader (VISTA). V .týždni 12/2008 sme napísali: „Víťo Staviarsky sa nesnaží o lacnú exotiku rómskych osád, ani nepoukazuje na ich ťažkú sociálnu situáciu. Stereotypy či intelektuálske úvahy o živote Rómov ho nezaujímajú. Svet vidí ich očami a opisuje ho pre nás ich jazykom. Vychádza z toho dráma so všetkým, čo k nej patrí, porozprávaná nádherným, prostým jazykom. Je tam láska, hlúposť, smútok, napätie, radosť...“ Hoci knižka vyšla vo vlastnom náklade autora, hoci je to literárna prvotina, hoci je to v podstate iba dlhšia poviedka, ide podľa nás o jednoznačného favorita súťaže.
Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ). Pôvabné, pekným jazykom napísané spomienky na autorovo detstvo v obci Igram. Rozprávaním „nevinných“ malých príbehov hovorí aj o komplikovaných veľkých dejinách. Kniha, akých by mohlo, ba priam malo byť napísaných viac. Epizodicky nám pomáhajú porozumieť vlastnej histórii. Ale literárna cena?
.knihy a ich trh
Organizátori a sponzori Ceny Anasoft litera to nemajú ľahké. Trochu — ale len trochu — si za to môžu sami: vyberanie finalistov a vyhlasovanie víťazov ceny je podľa nás nešťastne načasované a proces medzi jedným a druhým trvá pridlho (6. mája finalisti – 2. októbra víťaz) a prekleňuje literárne „hluché“ leto. Vyhlasovanie víťazov sa koná minimálne rok, v niektorých prípadoch takmer dva roky od vyjdenia kníh, o ktoré ide. Už dávno zmizli z novinkových pultov kníhkupectiev a z literárnych strán novín a časopisov. Teta Anula Milana Zelinku je napríklad úplne vypredaná. Riešením by bolo posunutie celého procesu o polroka dozadu: finalistov oznámiť povedzme v marci, víťaza vyhlásiť začiatkom mája.
Viac masla na hlave majú vydavatelia a kníhkupci. Jedni aj druhí robia totiž málo preto, aby sa ocenené knihy dostali do povedomia čitateľov. Vydavatelia nedodajú kníhkupcom ani len nálepku „finalista Ceny Anasoft litera“, o sofistikovanejšom marketingu nemôže byť ani reči. Kníhkupci zase z nejakého dôvodu nepovažujú túto (a ani žiadnu inú) cenu za hodnú ich vzácnej pozornosti. V najprominentnejšom kníhkupectve na Slovensku — bratislavskom Artfore, ktoré je partnerom Anasoft litery, musíte ocenené knihy hľadať na vzdialenom pulte pomiešané s inými dielami slovenských literátov. Ale ak hľadáte, aspoň ich nájdete. V najväčšom internetovom knižnom obchode martinus.sk, ktoré je zhodou okolností tiež partnerom súťaže, nemajú tri zo siedmich finálových kníh ani len v základnej ponuke.
Už teraz je jasné, že po troch rokoch kvantitatívneho rastu a kvalitatívneho poklesu prichádzajú lepšie časy. Umenie sa nedá naplánovať. Niekedy to ide aj napriek Husákovi na Hradčanoch a Mečiarovi či Ficovi na Úrade vlády. Inokedy nevznikne nič silné aj napriek členstvu v EÚ, grantom ministerstva kultúry a silnejúcej korune. Cena Anasoft litera je pre slovenskú literatúru dôležitá tým, že v bohatých aj chudobných rokoch upozorňuje na kvalitu a oceňuje to najlepšie. Má to zmysel. Vydavatelia, kníhkupci a ani čitatelia by to nemali ignorovať.
Tušili sme to už v priebehu minulého roka: čakanie na zaujímavejšie prozaické dielo slovenského spisovateľa či spisovateľky nebezpečne pripomínalo čakanie na Godota. Keď pred Vianocami literárna sezóna vrcholila, bolo jasné, že Godot neprišiel.
.kvantita a kvalita
Paradoxom je, že za posledné tri roky, monitorované v súvislosti s cenou Anasoft litera, vyšlo minulý rok najviac slovenskej beletrie. Kvantita stúpa, literárnej kvality je však čoraz menej. V roku 2006 vyšlo na Slovensku (a po slovensky) len 63 prozaických diel, no bolo medzi nimi Zjavenie Dušana Mitanu, Domov Máriusa Kopcsaya, Hmla našej trpezlivosti Jána Johanidesa, Happyendy Jaroslavy Blažkovej alebo — víťazné dielo — Čarovný papagáj a iné gýče Pavla Vilikovského. V roku 2007 bolo síce do súťaže nominovaných až 76 titulov, no nemožno sa ubrániť pocitu, že keby ktorýkoľvek z vyššie menovaných finalistov predchádzajúceho ročníka počkal pár mesiacov, mohol si 200-tisíc korún a diplom za Cenu Anasoft litera 2007 spokojne odniesť domov. Niežeby Orodovnice Jany Juráňovej, Zima na ruky Dušana Dušeka, Yesim Svetlany Žuchovej alebo víťazný Liečiteľ Mareka Vadasa boli nezaujímavé knihy. Ani jedna z nich však nebola „literárnou udalosťou roka“, ani jedna z nich sa nestala bestsellerom, ani jedna z nich nezostala dlhšie v pamäti akokoľvek sympatizujúceho čitateľa.
Minulý rok bol z hľadiska pomeru kvantity a kvality v podstate katastrofický. Osemdesiatdva kníh, z ktorých porota (Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková, Marta Součková) nemohla vybrať ani len 10 finalistov. A tak „shortlist“ aktuálnej Anasoft litery tvorí prvýkrát iba 7 kníh. Prv, než sa na finálnu sedmičku pozrieme bližšie, malé zamyslenie nad nominovanou osemdesiatdvojkou.
Pri pohľade na ten zoznam milovník literatúry ťažko ujde depresii. Prevažuje ľahučká, neškodná, pomerne dobre predajná „literatúra pre ženy“ , čiže romantické medovinky viac či menej talentovaných pisateliek, ktoré sa spfistikovanosťou zápletky, psychológiou hrdinov a umeleckou kvalitou takmer vyrovnajú podvečerným telenovelám (za Ordináciou a Panelákom zaostávajú). Neprekonateľná je z tohto hľadiska produkcia vydavateľstiev IKAR a Motýľ, ktoré vydali po 9 (tele)noviel. Smutným konštatovaním je z hľadiska pôvodnej tvorby slabší rok ináč výborného Slovartu. Zachraňujú ho tradične drsné (a medzi čitateľmi obľúbené) detektívky Dominika Dána, dva nové kúsky Maxima E. Matkina a knižka Klietky Petra Gettinga, ktorá možno mohla postúpiť aj do finále.
Nech už si o vydavateľskom štýle Kolomana Kertésza Bagalu myslíte čokoľvek, minuloročné literárne suchoty úplne priamo súvisia s jeho zdravotnými problémami. Medzi nominovanými knihami má jednu-jedinú. Pochopiteľne, postúpila do finále. Kali Kertész je však, chvalabohu, znovu vo forme, a už len to je zárukou, že po mimoriadne suchom roku prídu aj roky úrodné...
.sedem statočných
Uveďme ich pre istotu v abecednom poradí:
Zuza Cigánová: Šampanské, káva, pivo (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Kniha plná krásnych, svižne plynúcich viet — ako keby ste autorku počuli a nie čítali. V podstate sú to tri príbehy o láske. Uveriteľné, odpozorované zo života. Zuza Cigánová je herečka, ktorá vie rozprávať. Aj písať. Prísnejší redaktor by knihe pomohol – z množstva slov by možno vylúpol literatúru.
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus). Kniha literárnych útvarov rôznej dĺžky, väčšinou — našťastie — krátkych. Ako narýchlo postrihaný film, ktorého režisér má hlboký citový vzťah aj k tomu najbanálnejšiemu záberu a za žiadnu cenu sa ho nechce vzdať. Niektoré z nich majú vtip, iné nie. Tých druhých je viac. Oveľa viac. Ako sa táto minikniha významného výtvarníka dostala do finále súťaže, zostáva záhadou.
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt). „Slovenčina je schopná oplodňovať aj nechať sa oplodniť, je schopná oplodňovať samu seba. Keď je v správnych rukách (a celých telách). S niektorými knihami sa dá veľmi ľahko identifikovať,“ napísala o tejto knihe Zuzana Mojžišová v .týždni 22/2008. Ani autorka tejto knihy nie je spisovateľka. Je herečka a jazyková vedkyňa. Napriek tomu písať vie. Vzhľadom na konkurenciu má vo finále veľkú šancu.
Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala). Víťazné dielo Literárneho súbehu Román 2006, ktorý vyhlásil Koloman Kertész Bagala. Absurdný príbeh šibnutých obyvateľov dedinky Veľké Roje. Klimáčkove „literárne karikatúry sú ako zo života“, rozumieme im, vidíme sa v nich. Preto o nich radi čítame, preto sa na ne radi pozeráme,“ napísali sme v .týždni 18/2007. Knihe však chýba silnejší príbeh a má dosť predvídateľný humor. Jedno z množstva diel mimoriadne rozpísaného autora.
Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F. R. & G.). Poviedky, ale hlavne zenbudhistické úvahy, meditácie a básne Indiou očareného bratislavského básnika. Napísané poetickým, čistým štýlom. Autor je silnejší v básňach, než v (lyrizovanej) próze. Ktovie, čo by z Upanišád zostalo, keby sme si odmysleli módnu „indofilnú“ exotiku?
Víťo Staviarsky: Kivader (VISTA). V .týždni 12/2008 sme napísali: „Víťo Staviarsky sa nesnaží o lacnú exotiku rómskych osád, ani nepoukazuje na ich ťažkú sociálnu situáciu. Stereotypy či intelektuálske úvahy o živote Rómov ho nezaujímajú. Svet vidí ich očami a opisuje ho pre nás ich jazykom. Vychádza z toho dráma so všetkým, čo k nej patrí, porozprávaná nádherným, prostým jazykom. Je tam láska, hlúposť, smútok, napätie, radosť...“ Hoci knižka vyšla vo vlastnom náklade autora, hoci je to literárna prvotina, hoci je to v podstate iba dlhšia poviedka, ide podľa nás o jednoznačného favorita súťaže.
Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ). Pôvabné, pekným jazykom napísané spomienky na autorovo detstvo v obci Igram. Rozprávaním „nevinných“ malých príbehov hovorí aj o komplikovaných veľkých dejinách. Kniha, akých by mohlo, ba priam malo byť napísaných viac. Epizodicky nám pomáhajú porozumieť vlastnej histórii. Ale literárna cena?
.knihy a ich trh
Organizátori a sponzori Ceny Anasoft litera to nemajú ľahké. Trochu — ale len trochu — si za to môžu sami: vyberanie finalistov a vyhlasovanie víťazov ceny je podľa nás nešťastne načasované a proces medzi jedným a druhým trvá pridlho (6. mája finalisti – 2. októbra víťaz) a prekleňuje literárne „hluché“ leto. Vyhlasovanie víťazov sa koná minimálne rok, v niektorých prípadoch takmer dva roky od vyjdenia kníh, o ktoré ide. Už dávno zmizli z novinkových pultov kníhkupectiev a z literárnych strán novín a časopisov. Teta Anula Milana Zelinku je napríklad úplne vypredaná. Riešením by bolo posunutie celého procesu o polroka dozadu: finalistov oznámiť povedzme v marci, víťaza vyhlásiť začiatkom mája.
Viac masla na hlave majú vydavatelia a kníhkupci. Jedni aj druhí robia totiž málo preto, aby sa ocenené knihy dostali do povedomia čitateľov. Vydavatelia nedodajú kníhkupcom ani len nálepku „finalista Ceny Anasoft litera“, o sofistikovanejšom marketingu nemôže byť ani reči. Kníhkupci zase z nejakého dôvodu nepovažujú túto (a ani žiadnu inú) cenu za hodnú ich vzácnej pozornosti. V najprominentnejšom kníhkupectve na Slovensku — bratislavskom Artfore, ktoré je partnerom Anasoft litery, musíte ocenené knihy hľadať na vzdialenom pulte pomiešané s inými dielami slovenských literátov. Ale ak hľadáte, aspoň ich nájdete. V najväčšom internetovom knižnom obchode martinus.sk, ktoré je zhodou okolností tiež partnerom súťaže, nemajú tri zo siedmich finálových kníh ani len v základnej ponuke.
Už teraz je jasné, že po troch rokoch kvantitatívneho rastu a kvalitatívneho poklesu prichádzajú lepšie časy. Umenie sa nedá naplánovať. Niekedy to ide aj napriek Husákovi na Hradčanoch a Mečiarovi či Ficovi na Úrade vlády. Inokedy nevznikne nič silné aj napriek členstvu v EÚ, grantom ministerstva kultúry a silnejúcej korune. Cena Anasoft litera je pre slovenskú literatúru dôležitá tým, že v bohatých aj chudobných rokoch upozorňuje na kvalitu a oceňuje to najlepšie. Má to zmysel. Vydavatelia, kníhkupci a ani čitatelia by to nemali ignorovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.