Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Eurodedinka

.martin Droppa .časopis .týždeň doma

Liptovská Teplička zažíva hviezdne okamihy. Rozľahlá obec sa najskôr vlani stala víťazom národnej súťaže Dedina roka 2007. Tento rok skončila v európskej súťaži druhá. Podľa hodnotenia vraj „okúzľuje všestranným rozvojom“. Skutočne?

Liptovská Teplička zažíva hviezdne okamihy. Rozľahlá obec sa najskôr vlani stala víťazom národnej súťaže Dedina roka 2007. Tento rok skončila v európskej súťaži druhá. Podľa hodnotenia vraj „okúzľuje všestranným rozvojom“. Skutočne? 


V týchto dňoch si v holandskom Koudume toto veľké ocenenie osobne prevezme starosta obce Jozef Mezovský. Súťaž vyhlasuje Európske pracovné spoločenstvo pre rozvoj vidieka a obnovu dediny so sídlom vo Viedni a Liptovská Teplička v nej obstála v konkurencii 29 obcí z 12 európskych krajín. Obec s vyše 2 300 obyvateľmi na pomedzí Liptova a Spiša len o dva body predbehla talianska juhotirolská obec Sand in Taufers.

.od prašných ciest k internetu
Pôvodne som sa na Tepličku vybral pátrať po ľuďoch, ktorých kedysi fotografoval slávny Martin Martinček. Chcel som počuť ich príbehy, objaviť pamätníkov a miesta, ktoré zaznamenal. Mala to byť „cesta do minulosti“, útek z postmoderného dneška ku koreňom tradícií, medzi jednoduchých a pracovitých ľudí, nepoškvrnených konzumom. Pochopiteľne, naivná predstava sa rozplynula ako ranná hmla nad lesmi. Predovšetkým, Martin Martinček fotil na Tepličke najmä v 60. rokoch, a to ľudí, ktorí už vtedy vláčili na chrbte sedem a viac krížikov. Hrdinovia jeho fotografii sú dávno mŕtvi a krajina aj dedina sa zmenili na nepoznanie.
„Dobrý človek to bol. Zastavil sa u nás, navarili sme mu krúpovej polievky i halušiek. Porozprával kadečo a išiel ďalej,“ spomína na fotografa Anna Matejková. Martinčekove fotografie a knihy sa na Tepličke nájdu vari v každej domácnosti. Niektoré, originály aj reprodukcie, sú v miestnom múzeu, nainštalované medzi pôvodnými krojmi, starobylým poľnohospodárskym a domácim náradím či keramikou. Starosta Mezovský si umelca pamätá ešte z detských čias: „Chodil po dedine a fotografoval. Neodmietol ponúknuté domáce kravské mlieko. Ubytoval sa na súkromí, kde ho niekto na noc či na dve prichýlil. Ale to, čo u nás fotil, už neexistuje. Ľudia dávno pomreli a obec sa zmenila na nepoznanie. Z fotografií ostali vari len tie terasovité políčka a unikátne zemiakové jamy – pivničky, vyhĺbené do zeme.“
Akú dedinu ukazujú tie slávne fotografie? Podľa miestnych nemodernú, plnú dreveníc a humien, pomedzi ktoré sa vinú cesty len z blata a prachu. Ľudia sú na nich pracovití, bohabojní a skromní. Vlastne – boli takí. Modernú Tepličku predstavuje napríklad tamojšia škola. Za veľký úspech považuje jej riaditeľka Valéria Černohorská to, že sa zapojila do európskeho programu Sokrates Commenis. Ona pritom robí všetko pre to, aby dostala žiakov z miestnej izolácie: „V roku 2001 sme uspeli v projekte Infovek a získali sme prvých šesť počítačov a pripojenie na internet. Vďaka tomu sme mohli nadviazať elektronické korešpondenčné partnerstvá s niekoľkými školami v Nemecku, Taliansku, v Poľsku aj vo Veľkej Británii. Po čase pribudli ďalšie počítače a internetové družby boli čoraz intenzívnejšie. Vyvrcholilo to návštevou 76 detí z európskych partnerských miest, väčšina z nich prišla na Slovensko prvý raz v živote – a hneď na Tepličku. Naše deti zasa cestovali za hranice, mnohé tiež prvýkrát.“
Tohto roku je škola zapojená do internetového bilaterálneho projektu eTwinning so školou v portugalskom meste Evora. V čase Vianoc sa internetoví detskí priatelia prvýkrát osobne stretnú. Samozrejme, na Tepličke.

.príbeh gazdu Bystra Glejduru
Bystrík Glejdura je súci päťdesiatnik, dobrý gazda. Býva na Tepličke v modernom dome. V maštali má zverinec ako Noe na arche: kravy, kobylku so žriebäťom, svine, hydinu. Odmlada pracoval v lese, neskôr zvážal drevo na pílu a po roku 1990 sa vybral za hranice. Na stavbách v Nemecku nezarobil na tie časy málo.

„Keď som sa vrátil v roku 1992 na Tepličku, začal som vnímať silný prienik západnej pakultúry,“spomína Bystro a vraví: „Povedal som si, že s tým treba niečo robiť. Navyše, už rok sme mali samostatné Slovensko. Spytoval som sa sám seba, ako zviditeľniť našu obec vo zvrchovanom štáte. Rozhodol som sa, že by sme mohli organizovať vlastný folklórny festival. Lenže kde? Nad dedinou, v mieste oddávna zvanom Magadzín, sa kedysi pri muzike stretávali mladí. A tak padlo rozhodnutie vybudovať tam amfiteáter.“
Bystro teda začal s ďalšími chlapmi stavať. S vlastným náradím a za svoje, z dreva zo svojich lesov, postavila partia Tepličanov neveľký drevený amfiteáter. V roku 1994 sa Bystro ujal organizácie, pozháňal kontakty aj sponzorov. O dva roky nato amfiteáter otvoril brány prvému ročníku Folklórnych slávností pod Kráľovou hoľou. Začalo sa vo veľkom štýle – pod záštitou vtedajšieho predsedu parlamentu Ivana Gašparoviča. V tom istom roku založil Bystro v obci aj silnú miestnu organizáciu HZDS a pozvanie na slávnosť prijal aj poslanec Augustín Marián Húska. „Som síce kresťan, ale KDH s Jánom Čarnogurským mi akosi nepasovalo. A tak, na vyváženie politickej atmosféry v dedine, kde bolo silné KDH, som založil HZDS. Mali sme vtedy zo tridsať členov,“ odkrýva zákutia svojej duše bodrý gazda. Pravda, už to nie je to, čo bývalo, ani tu. Bystro je dodnes verným členom HZDS, aj keď na Tepličke už hnutie pár rokov spí ako medveď v januári. Festival sa však vydaril. Prvý ročník pritom neorganizovala obec, ale on. Bystro dokonca tvrdí, že podujatie vtedajšia samospráva ani nechcela prijať za svoje. Starosta Mezovský (KDH) vraj vtedy myšlienku nepodporil. Obrat nastal, až keď festival „prerazil“ a prišli celebrity  ľudovej zábavy (Drišľak, Jadranka, Kazík, Stašák, Weiter a iní). Až vtedy sa zmocnila overenej značky obec a zorganizovala ho sama. Bystro sa na to nahneval.
Príbeh „hýbateľa“ autentickej dedinskej  kultúry sa tým však nekončí. Keď sa vrátil z Nemecka, bol vyhlásený konkurz na zrekonštruovanie miestneho kultúrneho strediska. Bystro ho vyhral a pustil sa do práce. Z vlastného investoval vyše 300-tisíc korún a založil KSS. Nie však politickú stranu, ale kultúrno-spoločenské stredisko. „Obec vtedy na prevádzku strediska doplácala ročne asi dvestotisíc. Chcel som, aby si na seba zarobilo. A to sa začalo dariť. Organizoval som tu koncerty, divadlo pre deti, šachový turnaj. Robili sme veselice, svadby, rodinné oslavy aj kary. Z činnosti sme vykryli všetky náklady a do obecnej pokladne sa tých dvestotisíc vrátilo. Lenže trvalo to iba krátko. Keď v roku 1994 vyhral voľby súčasný starosta, padol návrh, aby mi zrušili nájom,“ konštatuje Bystro a dodáva, že odvtedy sa s obcou súdi o peniaze, ktoré do rekonštrukcie a vybavenia strediska investoval. Z vlastného nakúpil kuchynské zariadenia, boxy, príbory aj riad. Teraz to všetko užíva obecný úrad. Ak chce niekto robiť svadbu, kar či rodinnú oslavu, musí si zariadenie prenajať. A Bystro sa od roku 1995 o to všetko s obcou – dnešnou európskou vicemiss – súdi. Dnes sa do miestnej politiky ani spoločenského diania nezapája. „Darmo budeš mať dobré nápady, ľudia ťa nepodporia len preto, lebo nevyšli z ich hlavy,“ uzatvára lakonicky.
Pochopiteľne, zaujímal ma aj názor starostu Mezovského na súdne spory obce s gazdom Bystrom Glejdurom. Odmietol však nepríjemnú záležitosť komentovať. Akoby na okraj dodal, že folklórne slávnosti, ktoré Glejdura v roku 1994 organizoval, boli „len nultým, štartovacím ročníkom“...   
 
.súmrak v žiari obrazovky
Teplička okúzlila európskych porotcov najmä „všestranným rozvojom“. Navonok je všetko idylicky pekné, najmä folklór. Ten je predsa apolitický, nikomu neublíži, ani tomu, kto oň nemá záujem. Nejaké to folklórne vystúpenie raz za čas absolvuje a prežije každý. Nemusí mu pritom ani rozumieť. Aké tradície okrem folklórnych však na našich dedinách existujú?
Nádejal som sa, že hodnotnou tradíciou by mohol byť pretrvávajúci duchovný život miestnych ľudí. A kde inde sa dá o ňom dozvedieť viac ako na miestnej fare. Vchádzam dnu. V pracovni rímskokatolíckeho farára Rudolfa Vetríka je šero, takmer tma. Skúsený pastier duší v rokoch pôsobí na Tepličke krátko, čosi vyše roka. „Ľudia sú tu tvrdí, odolní, z generácie na generáciu spätí s prírodou a s tvrdou prácou na poliach a v lesoch,“ vraví farár a dodáva s povzdychom: „Z práce čakajú materiálny prospech. Je iná doba. Teplička už nie je izolovaná ako kedysi. Mladí odchádzajú do mesta, častejšie za hranice, do škôl a za zárobkom. To všetko mení ich hodnotový rebríček a oni sa radi zbavujú pút s minulosťou. Prirodzene, nechcú žiť v takom svete ako ich predkovia. Z tradícií im ostal vari len vycibrený zmysel pre ľudový spev a tanec. Ale duchovný život v širšom zmysle slova chabne a stáva sa čoraz plytkejším. Vidieť to aj v kostole, na slabnúcej účasti na bohoslužbách. Starší chodia, ale tí mladší postávajú vonku, akoby sa do kostola nezmestili, aj keď miesta je tam stále dosť.“
Populárnu tému strácajúcich sa tradícií, ako sa eufemisticky hovorí úpadku života na vidieku, vystihla starenka Štrpková: „Dakedy bolo na Tepličke rušno. Aj keď sa ľudia poriadne narobili, vo voľnej chvíli si posadali popod stienky pred domy, rozprávali sa, aj si zaspievali, po dedine sa prechádzali, mládež sa i zabavila. A my, deti, sme počúvali príbehy rodičov a starých rodičov s pootváranými ústami, také to bolo zaujímavé. Teraz každý po robote len hľadí pred televízor sadnúť a doň pozerať...“

.siesta nad dedinou
Drevený amfiteáter nad Tepličkou je prázdny, osirelý. Husto mrholí. Pod strieškou mlčky postáva trojica dievčeniec. Pekne sa pozdravíme. Najvyššia ochotne povie, že život je tu pokojný, tichý, rodná dedina čistá, len tu býva nuda. Treba si podľa nej dávať pozor na „klebetné tetky“, ktoré pred kostolom každého ohovoria a nič im neujde – kto s kým chodí a kto sa kedy opil či pobil. Dievčatá sa tešia na to, ako pôjdu študovať niekam do miest. Jednu to ťahá do Mikuláša „na hotelovku“ a odtiaľ vari do Švajčiarska. Už sa vidí niekde v hoteli pri Ženevskom jazere. Ďalšia uvažuje o Kežmarku, Poprade či Levoči, tretia sa ešte nerozhodla.
Vtom sa strmou cestou od dediny rúti biely vytuningovaný  Favorit. Natriasa sa v dunivom rytme divokej hudby. Auto zastane, vystupujú z neho mládenci. V rukách pollitrové plechovky s pivom, zo dve fľaše pálenky a malinovka. „Bóóóže, to je slovník,“ povie jedna z dievčeniec, keď začuje, akými prívlastkami sa mládenci častujú. Dievčatá razom zmiznú dolu cestou.
„A vy čo tu, ujček?“ prihovorí sa mi jeden z junákov (mám 45 rokov) a ďalší z vrecka vyťahuje malý sklenený pohárik v tvare krpca s vymaľovaným slovenským znakom. „Dajte si s nami,“ núka ma hustou domácou slivovicou. Mládenci idú z práce, z lesa, boli ťahať drevo a spiľovať smreky v Malužinej. Vyobliekaní v pilčíckych montérkach a nepremokavých bundách, dlane zhrubnuté od roboty, zapíjajú fajront a vítajú víkend. Skôr ako sa spijú pod obraz, stihnú sa ešte dohodnúť, že navečer pôjdu na diskotéku do Svitu alebo do Popradu. Treba uznať – znesú toho dosť a šoférovi ani nenúkajú, toho treba udržať triezveho. Tradície sú tradície. Aj v eurodedinke.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite