Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ľadové bratstvo

.časopis .literatúra

"A čas ustupoval pred večnosťou. A my sme prechádzali cez čas ako lúče svetla cez ľadový masív. A dosahovali sme dno..." Sorokinov Ľad je bizarnou prechádzkou sovietskou minulosťou. A prítomnosťou.

"A čas ustupoval pred večnosťou. A my sme prechádzali cez čas ako lúče svetla cez ľadový masív. A dosahovali sme dno..." Sorokinov Ľad je bizarnou prechádzkou sovietskou minulosťou. A prítomnosťou.


Úvodná scéna románu sa odohráva uprostred noci kdesi na okraji Moskvy. Do opusteného skladu prichádza trojica ostrých mafiánov na veľkom terénnom aute. Privážajú dvoch spútaných zajatcov. Priviažu ich k oceľovým stĺpom, zo špeciálnej chladničky vytiahnu zvláštne kladivá z ľadu. Trieskajú im nimi do obnažených hrudí a napriek tomu, že im predtým zalepili ústa, vyzývajú ich: "Odpovedz!" Obidvaja omdlievajú. Jeden zomiera, druhý "odpovie"...

Ruská obdoba Mafstory? Paródia na Sicílsky klan? Ani jedno, ani druhé. To len jeden z najlepších žijúcich ruských spisovateľov, konceptuálny umelec, výtvarník, autor divadelných hier, filmových scenárov, libreta opery, knihy fotografií a hlavne desiatich románov Vladimír Sorokin s ľadovým pokojom, sarkastickým nadhľadom a slzou v oku dekonštruuje sovietske a veľkoruské mýty. A len tak mimochodom, ešte aj nemilosrdne strháva fiktívne šaty z už aj tak nahého kráľa postsovietskej súčasnosti. Ten, kto čítal nedávno vydaný Opričníkov deň (Kalligram, 2008) alebo odvážne siahne po aktuálnom Ľade, ľahko pochopí, prečo Sorokina nemá v láske Putinova mládež - v roku 2002, teda v roku, keď vyšiel Ľad v ruskom origináli, zorganizovala organizácia Iduščie vperjod podporujúca Putina verejné pálenie Sorokinových kníh pred Boľším teátrom, pričom Sorokina a jeho kolegov Pelevina a Jerofejeva označili za nebezpečných autorov, ohrozujúcich morálne zdravie mládeže.
Ľad je svojou formou majstrovsky napísaný triler, rozdelený do štyroch častí. V prvej sledujeme záhadnú organizáciu (Sekta? Tajný spolok? Mafia?), ktorá zvláštnym, násilným rituálom identifikuje ľudí, čo dokážu "hovoriť srdcom". Popri tom nahliadneme do moskovského podsvetia, do kozmopolitného sveta prostitútok a ich pasákov, uvidíme, ako žijú ruskí študenti, zájdeme do rockového klubu (vystupuje tam reálna a treba povedať, že celkom dobrá kapela Leningrad - videli sme ju tento rok na Szigete), spoznáme hlavohruďami chránený svet veľkých biznismenov s dobrým vkusom (jednému z nich sa pri vstupe do rozľahlého bytu v centre Moskvy automaticky pustí pieseň Suzanne od Leonarda Cohena), nechuťou nás striasa pri opisoch "ručných prác" mafiánskych pešiakov s malými mozgami a veľkými svalmi. Neskôr nás logika príbehu zavedie do minulosti, kde však nestretávame hrdinských revolucionárov či statočných vojakov, ale v kultúrnom praveku žijúcich dedinčanov, ktorí až počas nemeckej okupácie zisťujú, čo je to záchod. S úžasom pozorujeme prízemnú brutalitu budovateľov komunizmu. Brutalitu, ktorá sa však mieša s tými najvznešenejšími ideálmi o slnečnej budúcnosti ľudstva. Teda, nie celkom ľudstva - len vyvoleného predvoja, elity, členov internacionálneho ľadového bratstva...
Svetlo a ľad. Ľad, ktorý rozochvieva srdce a z normálnych ľudí robí asexuálne slnečné bytosti. Sorokin to napísal bravúrne: minimum výrazových prostriedkov, krátke vety, nekomentované dialógy, "kúlerský" slang moskovských vysokoškolákov sa strieda s primitívnou rečou mafiánskych hlavohrudí. Ešte aj spomínanie, ktoré tvorí tretiu časť knihy, je rozprávačskou pochúťkou, v ktorej sa strieda dedinský dialekt s vulgárnou budovateľskou hantírkou a "rečou srdca" ľadových lunatikov. Klobúk dole pred prekladateľom Jánom Štrasserom, vďaka ktorému Sorokinovi antihrdinovia hovoria zrozumiteľne po slovensky, no bez straty ruskej "exotiky".
Ľad je kniha - diagnóza. Je to správa o skutočnom, nevysnívanom Rusku. Tá správa je nepríjemná. No už len sám fakt, že v tejto veľkej krajine vždy existovali spisovatelia a neskôr aj divadelníci a filmári, schopní takejto hlbokej sebareflexie, je dôvodom na opatrný optimizmus. Ľadové bratstvo nemusí mať posledné slovo.

Vladimír Sorokin: Ľad, preklad: Ján Štrasser, Kalligram, 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite