Vinterbergovo meno je neprehliadnuteľné nielen v priestore dánskej či európskej kinematografie, jeho cveng poznajú aj inde. V úvode kariéry svoju tvorbu formoval podľa strihu hnutia Dogma 95 a jeho prísneho desatora. V jeho duchu vytvoril jeden z najlepších, ak nie najlepší „dogmatický“ kúsok: Rodinnú oslavu (1998). Spolu s Larson von Trierom (a ďalšími) to chvíľu ťahali spolu, no onedlho ich už vlastné pravidlá priveľmi zväzovali, tvorivosť si našla iné korytá, aby mohla nehatene tiecť. Postdogmová cesta Thomasa Vinterberga mne osobne – na rozdiel od tej Trierovej – pripadá vskutku divácky osviežujúca, hoci aj nie vždy veselá. Rozmanitá, poctivá a netúžiaca samoľúbo šokovať za akúkoľvek cenu.
Nakrútil napríklad romantické scifíčko Za všetko môže láska; šieste z dogma prikázaní (o tom, že na plátne sa nemá vyskytovať povrchná akcia, čiže ani vraždy a zbrane) porušil v príbehu chlapca zamilovaného do revolvera – Môj miláčik kalibru 6,65; potom prišla komédia Keď sa muž vracia domov o návrate slávneho operného speváka do rodného mestečka. A potom Submarino o dvoch outsideroch; Hon, v ktorom sa malé falošné obvinenie zo snehovej gule zmení na lavínu; napokon Ďaleko od hlučného davu, kostýmový film o láske, vášni a ženskej emancipácii.
postdogma
Tohtoročnú Komúnu by sme žánrovo mohli vymedziť ako vtipnú drámu, alebo trpkú veselohru.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.