Mnohí možno začnú ohŕňať nosom. Dokumentárne filmy o varení? Nemáme na to dokonca celú stanicu? Bežia tam neustále programy o tom, ako si navariť za pol hodinu, za pätnásť minút alebo za päť korún. Prípadne nám dávajú rady, ako sa stať bohyňou v domácnosti, čo určite ocenia najmä muži. Striedajú sa v nich tváre kulinárskych celebrít, počnúc vzdychajúcou Nigelou a končiac rozospatým Jamiem, s maďarskými šéfkuchármi, čo neustále varia ďalšiu variáciu na guláš. Viacerí používame túto stanicu na zaspatie. Nič totiž generáciu odchovanú na počúvaní rozprávok z platní neuspí rýchlejšie ako hlas rozprávača. Síce sa namiesto rozprávky snaží krkolomne vysomáriť v prekladaní surovín a kuchárskych postupov a ani povestný zamat Karola Machatu to nie je, no efekt je ten istý. Do pol hodiny je človek tuhý ako drevo.
Pri Chef´s table to má však nádejný spáč vopred prehraté. Už len preto, že jeho dej je strhujúci, tempo závratné, posolstvo na dokument o niečom takom prízemnom, ako je snobské jedlo, zarážajúco humanistické a koniec vždy dojímavý až strach. K úspechu sa možno pridáva aj fakt, že ani v jednej z dvanástich častí dvoch sérií nepovedia a nepredvedú jediný jeden recept. Zato nás usadia za pomyselný šéfkuchárov stôl a nechajú nás nazerať do jeho kuchyne, do jeho mysle. Divák môže sledovať, ako ten či onen šéfkuchár uvažuje pri vytváraní svojich jedál, čo ho inšpiruje, s čím bojuje.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.