Ak niečo prebiehajúca - a už viac globálna ako americká - kríza na finančných a a akciových trhoch ukázala naozaj dobre, potom je to cena dôvery. Dnes by za ňu každý platil zlatom aj soľou a ešte by pribalil aj zavárané uhorky z tajných zásob na zimu.
Wall Street, tá úzka ulička na dolnom Manhattane so zvláštnou atmosférou, posledný týždeň priťahoval oveľa väčšiu pozornosť sveta ako inokedy. Dôvod? Prvý je, že z piatich najväčších investičných bánk sveta (ktoré spolu s burzou definujú obsah slovného spojenia "Wall Street") sú po minulom týždni už len dve, a aj tie dúfajú, že ich niekto kúpi. A druhý je ten, že stámilióny ľudí, ktorí investovali do akcií (často aj nepriamo ako sporitelia v podielových či dôchodkových fondoch), sa dnes zúfalo pozerajú na to, ako sa ich majetok vinou paniky na akciových trhoch postupne vyparuje.
.začiatok a koniec
Dnešná kríza neprišla ako náhodný a nepredvídateľný blesk z belasej oblohy. Spôsob a dôvody (viac o nich v článku "Spustite tlačiareň na peniaze!"), pre ktoré sa finančné trhy začali orientovať na investovanie do nehnuteľností, spolu s extrémne lacnými peniazmi v prvých rokoch tohto desaťročia, ktorými americká centrálna banka chcela podporiť ekonomický rast po prasknutí technologickej bubliny a teroristických útokoch z 11. septembra 2001, už dlho vytvárali predpoklady na dnešné problémy. Kým stúpali ceny amerických nehnuteľností, ktorými bola krytá väčšina hypoték a obrovský objem cenných papierov, ktoré banky na celom svete vo veľkom nakupovali, všetko bolo v poriadku. Ale za istým bodom bolo jasné, že ceny nie sú kryté "reálnou ekonomikou" a ďalej rastú len preto, že investori do tohto sektora ďalej masívne investujú.
Raz sa to muselo skončiť - a vlani na jeseň sa to skončilo. Aj keď asi len málokto vtedy tušil, aký veľký rozsah a dôsledky bude táto kríza v priebehu roka mať.
.nedôvera
Za posledný rok sme svedkami viac či menej viditeľných problémov, ktoré spája označenie "hypotekárna kríza" a ktoré majú jeden pozoruhodný motív - je ním obrovská neistota, vyplývajúca z toho, že nikto presne nevie, kto má v portfóliu koľko cenných papierov, ktoré boli kryté hypotékami a po poklese cien nehnuteľností sú takmer bezcenné. Finančné trhy po deregulácii v 90. rokoch totiž vyvinuli množstvo nesmierne sofistikovaných produktov, pri ktorých nie je ani pre špecialistov vôbec jednoduché určiť ich skutočnú hodnotu - a tieto produkty, do začiatku krízy veľmi výnosné, sú v portfóliách finančných inštitúcií a ďalších investorov po celom svete. Najviac sa to týka krajín s vyspelými finančnými trhmi, takže v tomto prípade môžeme (s ostatnými krajinami v regióne) ďakovať našej "zaostalosti" za to, že napríklad stredoeurópske banky nedostanú priamy zásah.
Spomínaná neistota však núti všetkých k prehnanej opatrnosti a nedôvere - a preto majú čoraz väčšie problémy aj majitelia "zdravých" cenných papierov. Veľké banky si navzájom požičiavajú za čoraz vyššie úroky, pretože sa obávajú, že niektorá z nich odíde bez zaplatenia do bankrotu rovnako nečakane, ako sa to stalo Lehman Brothers a ako by sa to bez vládnej intervencie stalo už predtým ďalším veľkým americkým, britským či nemeckým finančným inštitúciám.
.niekto padne, niekto nie
Najmocnejšie centrálne banky sveta - americký FED, Európska centrálna banka, Bank of England, Bank of Japan a Bank of Canada - uvoľnili pre finančné trhy obrovskú likviditu (približne 180 miliárd dolárov), pretože sa boja, že panika a nedôvera môžu finančné trhy úplne paralyzovať a nikto už nebude môcť či chcieť nikomu požičať. To by malo pre chod ekonomiky katastrofálne dôsledky - a tak dnes vlastne asi nikto príliš nehľadí na to, koľko peňazí je v obehu. Centrálne banky volia neštandardné nástroje. Spolu s obrovskými intervenciami, ktorými americká vláda zachraňuje jednu veľkú inštitúciu za druhou, tým dokumentujú, aký vážny je súčasný problém. Naposledy bola takto zachránená najväčšia americká poisťovňa AIG, ktorej newyorská pobočka americkej centrálnej banky "krátkodobo požičala" 85 miliárd amerických dolárov. Príklad AIG ukazuje, že princípy už nehrajú veľkú rolu a FED (respektíve americká vláda) sa rozhoduje výsostne pragmaticky - aktíva tejto aj na Slovensku známej poisťovne síce neboli oveľa vyššie ako v prípade Lehman Brothers, ktorú americká vláda "nechala padnúť", ale v prípade tejto poisťovne by dôsledky pocítila takmer každá americká domácnosť a veľká časť sveta, čo by bol rádovo vážnejší otras než keď padne veľká investičná banka, čo priamo pocítia najmä jej akcionári a veľká časť strát je rozložená medzi množstvo ďalších bánk na celom svete, ktoré investičným bankám požičiavajú.
.panika
Dnešná kríza je však taká vážna do veľkej miery z psychologických príčin: peniaze medzi bankami viaznu a akcie klesajú najmä pre nedôveru, nie preto, že by ich bolo málo alebo že by všetky banky a všetky obchodované akcie náhle "ochoreli". Nikto dnes nikomu neverí. Keď navyše americká centrálna banka nechá padnúť banku, ktorá je taká veľká, že nikto neveril, že by ju mohli "nechať padnúť", investori a ostatné banky zostali takmer paralyzované. Situáciu s dôverou ešte zhoršilo, že v čase posledných zúfalých pokusov manažérov Lehman Brothers, zachrániť situáciu predajom banky inému, zdravšiemu subjektu (s čím im pomáhalo aj americké ministerstvo financií a centrálna banka) sa ešte väčšia investičná banka Merill Lynch narýchlo predala univerzálnej Bank of America. Potom prišli správy o nedostatku likvidity v najväčšej americkej poisťovni AIG, a napokon aj ďalšia z preživších veľkých investičných bánk, Morgan Stanley, vyhlásila, že "kríza trvá a bez fúzie to nepôjde". Bol to týždeň, v ktorom bolo naozaj ťažké neprepadnúť panike.
Tá panika sa dá pochopiť - stačí si predstaviť, že máte v akciách svoj majetok, ktorý mal napríklad zabezpečiť vašu starobu alebo vzdelanie vašich detí a dnes sa bezmocne dívate na to, ako vaše bohatstvo zo dňa na deň mizne. Takáto panika je normálnou súčasťou života a ekonómov nemôže prekvapiť - je to v istom zmysle racionálne uchopiteľné a predvídateľné správanie.
Je však lepšie panike neprepadať - komu sa to podarí, ten stratí najmenej. Predávať akcie v momente vrcholiacej paniky, keď sú na najnižšom možnom dne, je zaručený spôsob, ako prerobiť. Pohľad na dlhodobé krivky vývoja hlavných akciových indexov ukazujú, že po každom veľkom výkyve nakoniec vždy prišla korekcia a dlhodobo akcie vždy zarábali. Stačí počkať, kým panika opadne a kým sa trh vyčistí. Akurát je asi rozumné neinvestovať do akcií (ani do žiadnych iných aktív) všetko a dobre rozmýšľať, ako riziko rozložiť - kto napríklad investoval do akcií aj do zlata, neprerobil nič - straty na akciách mu bohato vykompenzovali zisky na drahom kove.
.kríza a my
Kríza sa ešte nekončí - keď sa aj upokoja finančné trhy, začne sa prejavovať v reálnej ekonomike. Obrovské straty z toho, čo sa dnes deje, budú znamenať nižšie investície, nižšiu spotrebu, drahšie úvery. A zostane tu veľmi silný dopyt po silnejšej regulácii - ešte aj v slobodomilovnej Amerike dnes všetci túžobne čakajú, čo vláda spraví a takmer všetci žehnajú každej štátnej intervencii či "plánu".
Všetky spomínané faktory však ešte prehĺbia problémy, v ktorých je dnes na pokraji recesie sa pohybujúca americká, britská, španielska či nemecká ekonomika. Práve takto sa kríza prejaví aj u nás - dopyt po veciach, ktoré tu vyrábame a tam predávame, bude klesať (augustový pokles dopytu po nových autách v západnej Európe je viac ako varovný). Veľkí zamestnávatelia na Slovensku budú mať ťažšie časy, čo znamená aj ťažšie časy pre slovenských zamestnancov a príjmy verejných financií. Náš hospodársky rast, ktorý by sa tak či tak spomaľoval, teraz môže začať prudko brzdiť.
Globálna kríza sa nám teda zrejme nakoniec nevyhne. Je dobré pripraviť sa na to, že aj na Slovensku sa eufória z dobrých čias končí.
Wall Street, tá úzka ulička na dolnom Manhattane so zvláštnou atmosférou, posledný týždeň priťahoval oveľa väčšiu pozornosť sveta ako inokedy. Dôvod? Prvý je, že z piatich najväčších investičných bánk sveta (ktoré spolu s burzou definujú obsah slovného spojenia "Wall Street") sú po minulom týždni už len dve, a aj tie dúfajú, že ich niekto kúpi. A druhý je ten, že stámilióny ľudí, ktorí investovali do akcií (často aj nepriamo ako sporitelia v podielových či dôchodkových fondoch), sa dnes zúfalo pozerajú na to, ako sa ich majetok vinou paniky na akciových trhoch postupne vyparuje.
.začiatok a koniec
Dnešná kríza neprišla ako náhodný a nepredvídateľný blesk z belasej oblohy. Spôsob a dôvody (viac o nich v článku "Spustite tlačiareň na peniaze!"), pre ktoré sa finančné trhy začali orientovať na investovanie do nehnuteľností, spolu s extrémne lacnými peniazmi v prvých rokoch tohto desaťročia, ktorými americká centrálna banka chcela podporiť ekonomický rast po prasknutí technologickej bubliny a teroristických útokoch z 11. septembra 2001, už dlho vytvárali predpoklady na dnešné problémy. Kým stúpali ceny amerických nehnuteľností, ktorými bola krytá väčšina hypoték a obrovský objem cenných papierov, ktoré banky na celom svete vo veľkom nakupovali, všetko bolo v poriadku. Ale za istým bodom bolo jasné, že ceny nie sú kryté "reálnou ekonomikou" a ďalej rastú len preto, že investori do tohto sektora ďalej masívne investujú.
Raz sa to muselo skončiť - a vlani na jeseň sa to skončilo. Aj keď asi len málokto vtedy tušil, aký veľký rozsah a dôsledky bude táto kríza v priebehu roka mať.
.nedôvera
Za posledný rok sme svedkami viac či menej viditeľných problémov, ktoré spája označenie "hypotekárna kríza" a ktoré majú jeden pozoruhodný motív - je ním obrovská neistota, vyplývajúca z toho, že nikto presne nevie, kto má v portfóliu koľko cenných papierov, ktoré boli kryté hypotékami a po poklese cien nehnuteľností sú takmer bezcenné. Finančné trhy po deregulácii v 90. rokoch totiž vyvinuli množstvo nesmierne sofistikovaných produktov, pri ktorých nie je ani pre špecialistov vôbec jednoduché určiť ich skutočnú hodnotu - a tieto produkty, do začiatku krízy veľmi výnosné, sú v portfóliách finančných inštitúcií a ďalších investorov po celom svete. Najviac sa to týka krajín s vyspelými finančnými trhmi, takže v tomto prípade môžeme (s ostatnými krajinami v regióne) ďakovať našej "zaostalosti" za to, že napríklad stredoeurópske banky nedostanú priamy zásah.
Spomínaná neistota však núti všetkých k prehnanej opatrnosti a nedôvere - a preto majú čoraz väčšie problémy aj majitelia "zdravých" cenných papierov. Veľké banky si navzájom požičiavajú za čoraz vyššie úroky, pretože sa obávajú, že niektorá z nich odíde bez zaplatenia do bankrotu rovnako nečakane, ako sa to stalo Lehman Brothers a ako by sa to bez vládnej intervencie stalo už predtým ďalším veľkým americkým, britským či nemeckým finančným inštitúciám.
.niekto padne, niekto nie
Najmocnejšie centrálne banky sveta - americký FED, Európska centrálna banka, Bank of England, Bank of Japan a Bank of Canada - uvoľnili pre finančné trhy obrovskú likviditu (približne 180 miliárd dolárov), pretože sa boja, že panika a nedôvera môžu finančné trhy úplne paralyzovať a nikto už nebude môcť či chcieť nikomu požičať. To by malo pre chod ekonomiky katastrofálne dôsledky - a tak dnes vlastne asi nikto príliš nehľadí na to, koľko peňazí je v obehu. Centrálne banky volia neštandardné nástroje. Spolu s obrovskými intervenciami, ktorými americká vláda zachraňuje jednu veľkú inštitúciu za druhou, tým dokumentujú, aký vážny je súčasný problém. Naposledy bola takto zachránená najväčšia americká poisťovňa AIG, ktorej newyorská pobočka americkej centrálnej banky "krátkodobo požičala" 85 miliárd amerických dolárov. Príklad AIG ukazuje, že princípy už nehrajú veľkú rolu a FED (respektíve americká vláda) sa rozhoduje výsostne pragmaticky - aktíva tejto aj na Slovensku známej poisťovne síce neboli oveľa vyššie ako v prípade Lehman Brothers, ktorú americká vláda "nechala padnúť", ale v prípade tejto poisťovne by dôsledky pocítila takmer každá americká domácnosť a veľká časť sveta, čo by bol rádovo vážnejší otras než keď padne veľká investičná banka, čo priamo pocítia najmä jej akcionári a veľká časť strát je rozložená medzi množstvo ďalších bánk na celom svete, ktoré investičným bankám požičiavajú.
.panika
Dnešná kríza je však taká vážna do veľkej miery z psychologických príčin: peniaze medzi bankami viaznu a akcie klesajú najmä pre nedôveru, nie preto, že by ich bolo málo alebo že by všetky banky a všetky obchodované akcie náhle "ochoreli". Nikto dnes nikomu neverí. Keď navyše americká centrálna banka nechá padnúť banku, ktorá je taká veľká, že nikto neveril, že by ju mohli "nechať padnúť", investori a ostatné banky zostali takmer paralyzované. Situáciu s dôverou ešte zhoršilo, že v čase posledných zúfalých pokusov manažérov Lehman Brothers, zachrániť situáciu predajom banky inému, zdravšiemu subjektu (s čím im pomáhalo aj americké ministerstvo financií a centrálna banka) sa ešte väčšia investičná banka Merill Lynch narýchlo predala univerzálnej Bank of America. Potom prišli správy o nedostatku likvidity v najväčšej americkej poisťovni AIG, a napokon aj ďalšia z preživších veľkých investičných bánk, Morgan Stanley, vyhlásila, že "kríza trvá a bez fúzie to nepôjde". Bol to týždeň, v ktorom bolo naozaj ťažké neprepadnúť panike.
Tá panika sa dá pochopiť - stačí si predstaviť, že máte v akciách svoj majetok, ktorý mal napríklad zabezpečiť vašu starobu alebo vzdelanie vašich detí a dnes sa bezmocne dívate na to, ako vaše bohatstvo zo dňa na deň mizne. Takáto panika je normálnou súčasťou života a ekonómov nemôže prekvapiť - je to v istom zmysle racionálne uchopiteľné a predvídateľné správanie.
Je však lepšie panike neprepadať - komu sa to podarí, ten stratí najmenej. Predávať akcie v momente vrcholiacej paniky, keď sú na najnižšom možnom dne, je zaručený spôsob, ako prerobiť. Pohľad na dlhodobé krivky vývoja hlavných akciových indexov ukazujú, že po každom veľkom výkyve nakoniec vždy prišla korekcia a dlhodobo akcie vždy zarábali. Stačí počkať, kým panika opadne a kým sa trh vyčistí. Akurát je asi rozumné neinvestovať do akcií (ani do žiadnych iných aktív) všetko a dobre rozmýšľať, ako riziko rozložiť - kto napríklad investoval do akcií aj do zlata, neprerobil nič - straty na akciách mu bohato vykompenzovali zisky na drahom kove.
.kríza a my
Kríza sa ešte nekončí - keď sa aj upokoja finančné trhy, začne sa prejavovať v reálnej ekonomike. Obrovské straty z toho, čo sa dnes deje, budú znamenať nižšie investície, nižšiu spotrebu, drahšie úvery. A zostane tu veľmi silný dopyt po silnejšej regulácii - ešte aj v slobodomilovnej Amerike dnes všetci túžobne čakajú, čo vláda spraví a takmer všetci žehnajú každej štátnej intervencii či "plánu".
Všetky spomínané faktory však ešte prehĺbia problémy, v ktorých je dnes na pokraji recesie sa pohybujúca americká, britská, španielska či nemecká ekonomika. Práve takto sa kríza prejaví aj u nás - dopyt po veciach, ktoré tu vyrábame a tam predávame, bude klesať (augustový pokles dopytu po nových autách v západnej Európe je viac ako varovný). Veľkí zamestnávatelia na Slovensku budú mať ťažšie časy, čo znamená aj ťažšie časy pre slovenských zamestnancov a príjmy verejných financií. Náš hospodársky rast, ktorý by sa tak či tak spomaľoval, teraz môže začať prudko brzdiť.
Globálna kríza sa nám teda zrejme nakoniec nevyhne. Je dobré pripraviť sa na to, že aj na Slovensku sa eufória z dobrých čias končí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.