Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .ostatné

FILM Tobruk
Scenárista, režisér a producent Václav Marhoul nakrútil svoju druhú poctu. Po filme Mazaný Filip (2003), ktorým vzdal hold Raymondovi Chandlerovi a drsnej škole detektívky, prišiel do českých a slovenských kín so snímkou venovanou zabudnutým bojovníkom, ktorí bránili slobodný svet proti nacisticko-fašistickej pliage v severnej Afrike. Na jeseň roku 1941 sa jeden československý peší prápor presunul z výcvikového tábora v Egypte brániť Spojencami ovládaný strategický prístav na severe Líbye Tobruk. Okrem sucha, tepla, kameňov, piesku, riedkej vegetácie a množstva múch robia vojakom „spoločnosť“ len nemecké a talianske vojská, ktoré na nich z času na čas zaútočia. Nepriateľstvo však cítiť aj v rámci samotného práporu: bývalý legionár nemá rád padavky a Židov a sám je objektom nenávisti vojakov, ktorým velí. Problém sa ešte zväčší potom, ako jeden z vojakov dezertuje v domnienke, že už nemá zmysel brániť pevnosť, aby sa na druhý deň ponižujúco vrátil. Marhoul, ktorý k filmu napísal scenár a ujal sa réžie i produkcie, nechcel nakrútiť protivojnový film. Naopak, chcel  ukázať, ako vojakom v poli rozumie a váži si ich. Problémom je, že aj v situáciách, v ktorých by mohlo napätie vygradovať, sa tak nestane a všetko sa skončí pri stokrát premletých vtipoch a nebotyčnom pátose. Z potenciálnej Tenkej červenej čiary sa stal dokument s ukážkami z filmov Zachráňte vojaka Ryana či Tankový prapor. Dobre mienená pocta ešte neznamená dobrý film.
.tg


DOKUMENT Krátka doluhá cesta
Vďaka bezuzdným možnostiam internetu môžu vznikať vskutku multimediálne umelecké diela. Projekt Fedora Gála Krátka dlouhá cesta je jedným z nich. Je to príbeh o Fedorovom otcovi, o jeho krátkom živote a dlhej ceste zo Sachsenhausenu na pochode smrti. Môže to byť predvoj zaujímavej knihy, dôležitého filmu, alebo silnej výstavy fotografií. Nosnou časťou projektu sa zdajú epizódy dokumentárneho filmu, ktorý s Fedorom Gálom robil Martin Hanzlíček a  Richard Krivda. Je postavený najmä na výpovediach ľudí z Nemeckej (dnes „Partizánskej“) Ľupče, ktorí poznali rodinu Gálovcov aj rodiny iných Židov. Oná pekelná doba je potvrdená textmi (nielen) z dobových novín. Najsilnejším zážitkom filmu je farebný novinový úryvok z 26. mája 2008 v poslednej minúte epizódy „Dožinky“, ktorý jasne ukáže, že to, čo sa tu v súčasnosti deje, nie je vôbec v poriadku. Celý film je umocnený výbornou pôvodnou hudbou Mariána Vargu. Najväčším zážitkom sú však Fedorove texty o ceste v posledných stopách svojho otca, ktoré sú priame a surovo zrozumiteľné. Je z nich jasné, že tento projekt je nielen spomienkou, ale aj varovaním, aby už nebolo potrebné „znova stavať vyvrátené náhrobné kamene“. Filmy, texty a fotografie o jednom človeku a jednej dobe, prístupné z ktoréhokoľvek miesta na zemi, vytvárajú virtuálny pamätník jednému človeku a miliónu ľudí.
.jakub Kratochvíl


VÝSTAVA Tizkor — Spomínaj Galéria PF01
Nenápadná fotografická výstava v nenápadnej galérii. Dvaja fotografi, dve generácie, dve krajiny, dve doby. Jedna téma. Slovenský fotograf Ľubo Stacho a jeho študentka, holandská fotografka Illah Van Oijen, vystavili malé série svojich fotografií v Galérii PF 01 na Panenskej ulici v Bratislave. Témou ich prác je židovská identita, spomínanie na neveselú minulosť a opatrná oslava každodennej súčasnosti. Illah sa sústredila na niekoľko židovských rodín. Vidíme rabína Lea so synom v jednej a mobilom v druhej ruke, Dominiku a jej palestínskeho priateľa, matku a dcéru od Levíc, radostnú scénu zo židovskej škôlky či rabína Barucha s jeho veselými synmi pri stole. Každá fotografia vyjadruje vystihuje atmosféru okamihu, každá je súčasťou jedného malého príbehu, každá na človeka dýchne pokojom a triezvym optimizmom. Ľubo Stacho má na výstave niekoľko diptychov kostol — synagóga. Sakrálne budovy stoja „ako keby nič“. Len fakt, že synagógy sú na všetkých fotografiách (s jedinou výnimkou) prerobené na kostoly či obchod svedčí o tom, že aj ich sa dotkla tragická história. Silným, možno najsilnejším momentom výstavy sú dve Stachove inštalácie v pivnici galérie. Prázdna synagóga a v nej zavesené biele plachty, pričom len na niektorých sú portréty žijúcich ľudí. Iná prázdna synagóga, na podlahe sú rozložené kamene. Tie isté sú na kope pred fotografiou. Sú na nich vytlačené portréty tých, ktorí sa už nevrátili. Nenápadné galérie skrývajú niekedy veľké veci...
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite