Dán Tobias Lindholm (1977) je majster tichého napätia. Zväčša tichého, ale aj tak na nás kričí, ručí, ani čoby ho na nože brali. A veru ho aj berú. Lindholm v úlohe režiséra zásadne vstupuje do žánrových vôd, i keď tie sú už tradične zaťažené mnohými pozitívnymi aj negatívnymi pravidlami či stereotypmi. Vytiahnuť z nich kapitálny úlovok je preto čoraz zložitejšie.
Lindholm doposiaľ nakrútil väzenský film (R, 2010, v súvislosti s ním sa často spomína Prorok Jacquesa Audiarda), únosovú drámu (Únos, 2012) a vojnový príbeh – a vždy to bol „majsterštuk“ osvojujúci si a zároveň reorganizujúci, posúvajúci, osviežujúci žánrové princípy. Ten posledný, vojnový, pochádza z minulého roka a volá sa Boj (tento zas občas párujú so snímkou Kathryn Bigelowej Smrť čaká všade, ale toto prirovnanie sa mi zdá trošku vratké). Tieto tri filmy majú aj ďalšiu spoločnú vlastnosť: vždy sa v nich v nejakej podobe stretáva naša európska demokratická „biela“ civilizácia so svetom inakším – moslimským, somálskym, talibanským... (Aspoň do zátvorky krátka zmienka o Lindholmovej scenáristickej spolupráci so slávnym Thomasom Vinterbergom: Submarino, Hon a onedlho nás čaká ich spoločná Komúna.)
taký obyčajný boj
Claus Michael Pedersen je člen dánskej vojenskej misie v provincii Helmand, Afganistan. Dôstojník. Veliteľ roty. Správny chlap. Obľúbený.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.