Dokáže to byť strhujúco krásne. Nečakaná krása zrazu odkryje obmedzenosť normálneho, banálneho obrazu ulice, ktorú deň čo deň beriem ako samozrejmosť. No takisto mi pripomenie obraz sveta, ktorý býval bežnejší v romantickejších dobách, než je tá naša.
Je to obraz, v ktorom je krása čosi veľké a premieňajúce; je vlastným cieľom umenia a azda i samej civilizácie. Tento humanistický obraz sveta hlásal, že krása víťazí nad umŕtvujúcimi stránkami rutinného života, kultivuje emócie a spája nás s večnosťou.
Podnecovaním zmyslov krása podnecuje zároveň aj myslenie a ducha. Ten, kto dokáže oceniť fyzický pôvab, bude mať zrejme aj jemnejší zmysel pre to, ako s gráciou znášať trampoty života. Ten, kto vie oceniť obraz Piety, má väčšiu schopnosť vcítiť sa do druhých, a má tiež uhladenejší zmysel pre rôzne formy smútku a širšie povedomie o repertoári emócií.
Novodobý predstaviteľ tohto humanistického pohľadu na svet John O’Donohue v knihe Beauty: The Invisible Embrace (Krása – neviditeľné objatie) napísal: „Medzi naše najúžasnejšie spomienky patria tie, ktoré sa vzťahujú na krásne miesta, kde sme sa cítili bezprostredne doma. V prítomnosti krásneho sa cítime plní života, lebo krása je v súlade s potrebami našej duše... Bez krásy by boli hľadanie pravdy, túžba po dobre či láska k poriadku a jednote iba sterilnými úkonmi.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.