Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obamov vzťah k svetu

.joseph S. Nye . .časopis .týždeň vo svete

Stanoviť prezidentovi Barackovi Obamovi priority sa pokúsi isto mnoho ľudí, ale jeden z nich bude mať na neho nepochybne značný vplyv. George W. Bush po sebe zanechal nezávideniahodný odkaz: hospodársku krízu, dve vojny, boj proti terorizmu a problémy po celom Blízkom východe a inde.

Stanoviť prezidentovi Barackovi Obamovi priority sa pokúsi isto mnoho ľudí, ale jeden z nich bude mať na neho nepochybne značný vplyv. George W. Bush po sebe zanechal nezávideniahodný odkaz: hospodársku krízu, dve vojny, boj proti terorizmu a problémy po celom Blízkom východe a inde.
Ak sa ich nepodarí Obamovi úspešne uhasiť, spália tieto požiare jeho politický kapitál, ale ak prezident nebude robiť nič iné, ako s nimi bojovať, mimovoľne tým prevezme Bushove priority. Nový prezident sa teda musí vyrovnať s minulosťou a súčasne narysovať novú budúcnosť.
Hlavným bodom Obamovej agendy bude hospodárska kríza, kde sa pretínajú jeho domáce a medzinárodné priority. Bude musieť stimulovať ekonomiku, vyhnúť sa protekcionistickým tlakom doma a zároveň sa postaviť do čela reštrukturalizácie globálneho finančného systému. Spolupráca s ostatnými bude nevyhnutná. Skutočnosť, že Bush zvolal v novembri schôdzku predstaviteľov skupiny G-20, je užitočným precedensom na prekročenie rámca G-8 a zapojenie rozvíjajúcich sa ekonomík, ako sú Čína, India a Brazília.
Na druhom mieste musia figurovať dve vojny, ktoré Amerika v súčasnosti vedie. Obama postavil kampaň na sľube, že do polovice roku 2010 stiahne z Iraku americké bojové prápory (ale nie jednotky zapojené do výcviku a boja proti terorizmu). Bushova administratíva a iracká vláda teraz podpísali dohodu o stiahnutí jednotiek do konca roku 2011. Účinnosť tohto harmonogramu bude závisieť od vývoja udalostí v Iraku vrátane politických kompromisov v krajine a dialógu s irackými susedmi, ale aspoň bol vytýčený jasný smer.
Afganistan sa zdá zložitejší vzhľadom na posilňovanie Talibanu za pomoci rôznych pakistanských skupín. Obama požiadal o ďalšie jednotky OSN a NATO, ktoré by mali stabilizovať situáciu, ale príliš mnoho zahraničných vojakov iba zosilní afganské nacionalistické reakcie. Z tohto problému sa nemôže jednoducho prestrieľať von. Dôležitými zložkami akéhokoľvek riešenia budú intenzívnejší výcvik afganskej armády a polície a politický dialóg v krajine a so susedmi.
Treťou prioritou bude to, čo Bush zavádzajúcim spôsobom nazýval „globálnou vojnou s terorizmom“. Obamova administratíva bude musieť viesť boj proti al-Káide, ale mala by sa zbaviť vojenskej rétoriky. Vyhlasovať vojnu taktike nedáva veľký zmysel a skúsenosti ukázali, že táto terminológia iba posilňuje výklad, o ktorého šírenie sa snaží bin Ládin – preto sa dnes Veľká Británie tejto fráze vyhýba. Úspešná stratégia proti al-Káide bude vyžadovať tesnú spravodajskú spoluprácu s ďalšími krajinami a politiku, ktorá si získa podporu hlavného prúdu moslimskej verejnej mienky.
Štvrtú skupinu naliehavých priorít predstavuje Blízky východ. Irán už obohatil dostatok uránu, aby mohol vyrobiť (v princípe) jednu jadrovú bombu. Napriek tomu ešte stále ostáva  čas na diplomatickú iniciatívu, ktorá bude zahrňovať Európu, Rusko a Čínu. Vzhľadom na nepríťažlivosť voľby medzi preventívnym útokom na Irán a umožnením, aby iránske jadrové zbrane destabilizovali oblasť Perzského zálivu, sa Obama zaviazal na široký diplomatický dialóg s Iránom bez predbežných podmienok, ktoré zväzovali ruky Bushovi.

Úspešné diplomatické úsilie však bude vyžadovať nápravu vzťahov s Ruskom. Vysoko na zozname blízkovýchodných priorít bude figurovať aj udržanie a prehĺbenie Bushovej snahy dospieť k riešeniu izraelsko-palestínskej otázky na báze existencie dvoch štátov a povzbudenie rodiaceho sa dialógu medzi Izraelom a Sýriou.
Závažné otázky vyvstanú aj v Afrike, Latinskej Amerike a Ázii a vzťahy s týmito oblasťami budú získavať na význame. Našťastie sa žiadna z nich nestala v nedávnej predvolebnej kampani politickou futbalovou loptou. V politike voči Ázii je Bushov odkaz s výnimkou Severnej Kórey lepší, pretože zanecháva dobré vzťahy s kľúčovými krajinami: Japonskom, Čínou a Indiou.
„Bushova doktrína“ preventívnej vojny a nanútenej demokratizácie bola spolu s unilateralistickým štýlom založená na pomýlenej analýze moci v dnešnom svete. Paradoxom americkej moci je skutočnosť, že najsilnejšia krajina od čias starého Ríma nemôže dosiahnuť svoje ciele konaním na vlastnú päsť.
Obamovo zvolenie značne prispelo k obnoveniu americkej „mäkkej“ sily, ale novozvolený prezident na ňu bude musieť nadviazať politikou, ktorá kombinuje tvrdú a mäkkú silu do dômyselnej stratégie na spôsob tej, ktorá priniesla víťazstvo v studenej vojne. Demokracia sa lepšie podporuje mäkkou príťažlivosťou než tvrdým vnucovaním, čo si žiada čas a trpezlivosť.
Tu by mal ísť Obama príkladom a pamätať na Reaganovu historickú múdrosť o Amerike —   „žiariacom meste na kopci“. Uzavretie zajateckého tábora v zátoke Guantanámo na Kube by taký signál vyslalo. V súčasnosti je Bushovo volanie po demokracii vnímané ako imperiálne presadzovanie amerických inštitúcií. Nepotrebujeme toľko wilsonovskej rétoriky o zabezpečení demokracie vo svete, pokiaľ ju neskombinujeme s výzvami Johna F. Kennedyho, aby sme „urobili svet bezpečným pre rozmanitosť“.
„Liberálno-realistická“ politika by sa mala usilovať o dlhodobý vývoj svetového poriadku a uvedomovať si zodpovednosť najsilnejšej krajiny medzinárodnej sústavy za tvorbu globálnych verejných statkov – vecí, ktoré ľudia a vlády po celém svete chcú, ale nemôžu ich iným spôsobom docieliť –, rovnako ako to v devätnástom storočí robila Veľká Británia. Spojené štáty by mali podobným spôsobom presadzovať otvorenú medzinárodnú ekonomiku a spoločné statky (more, vesmír, internet), sprostredkúvať riešenia medzinárodných sporov skôr, než sa vyhrotia, a rozvíjať medzinárodné pravidlá a inštitúcie. Dôležitým začiatkom budú i včasné signály, že sa USA postaví do čela riešení globálnych klimatických zmien.
USA sa môžu stať múdrou veľmocou tým, že znovu začnú investovať do globálnych verejných statkov. To zahrňuje podporu mezinárodných inštitúcií, stotožnenie sa Ameriky s procesom medzinárodného rozvoja, podporu verejného zdravia, posilnenie kultúrnej výmeny, udržovanie otvorenej ekonomiky a seriózne riešenie otázky klimatických zmien. Obamovou najdôležitejšou prioritou však musí byť preukázanie, že Amerike ide znova skôr o vývoz nádeje ako o vývoz strachu.
Autor pôsobil v Clintonovej administratíve ako námestník ministra obrany USA, dnes je profesor na Kennedyho škole štátnej správy pri Harvardovej univerzite. Jeho posledná kniha nesie názov The Powers to Lead (Sila viesť).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite