Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve ženy, jeden cieľ

.časopis .týždeň vo svete

Republikánku Sarah Palin, ktorá s Johnom McCainom kandiduje v amerických prezidentských voľbách za viceprezidentku, často porovnávajú najmä s Hillary Clintonovou, bývalou prvou dámou a bývalou nádejou časti demokratov v týchto voľbách. Zaujímavejšie porovnanie sa však núka inde – s

Republikánku Sarah Palin, ktorá s Johnom McCainom kandiduje v amerických prezidentských voľbách za viceprezidentku, často porovnávajú najmä s Hillary Clintonovou, bývalou prvou dámou a bývalou nádejou časti demokratov v týchto voľbách. Zaujímavejšie porovnanie sa však núka inde – s  političkou menom Geraldine Ferraro, ktorá je o generáciu staršia.


„Keby bol Barack Obama beloch, nebol by teraz tam, kde je. A keby bol ženou, tiež tam nie je. Má veľké šťastie, že je tým, kým je.“ To nie sú slová prívrženca americkej Republikánskej strany. Tak sa o demokratickom kandidátovi na prezidenta vyjadrila prvá žena, ktorej demokrati zverili, ešte v osemdesiatych rokoch, pozíciu kandidátky na viceprezidentku. Geraldine Ferraro si týmto vyhlásením vyslúžila obvinenia, že poškodzuje záujmy strany. Ona tvrdí, že nie, a vysvetľuje: „Keby som sa bola v roku 1984 volala Gerald Ferraro, a nie Geraldine Ferrarová, neboli by ma vybrali za kandidátku na viceprezidenta.“ V podstate tým potvrdila podozrenia komentátorov, ktorí už v osemdesiatych rokoch skepticky tvrdili to isté: Demokratická strana si Ferrarovú vybrala ako spoluhráčku svojho kandidáta na prezidenta Waltera Mondala najmä preto, že je žena. Ale ani takéto vyjadrenie Ferrarovej nepomohlo. Posadnuté hľadanie rasizmu, sexizmu a iných -izmov, ktoré sprevádza túto kampaň, si v nej našlo ľahký cieľ. Geraldine Ferraro musela odstúpiť z predvolebného štábu Hillary Clintonovej, kde pôsobila.

.dcéra chudobnej krajčírky
Zato v prvej polovici osemdesiatych rokov to aspoň chvíľu vyzeralo, že Geraldine Ferraro prinesie svojej strane šťastie. Walter Mondale mal za sebou pôsobenie ako viceprezident Jimmyho Cartera od roku 1977 do roku 1980. V osemdesiatom síce duo Carter/Mondale kandidovalo znovu, ale prevalcovali ho republikánski nominanti Ronald Reagan a George Bush. V roku 1984 sa konali ďalšie prezidentské voľby a Walter Mondale, tentoraz kandidujúci na prezidenta, potreboval prekvapivý moment, aby zase neodišiel s prázdnymi rukami. O tom, že prekvapivým momentom by mohla byť žena, kandidátka na post viceprezidenta, sa začalo nahlas hovoriť, len čo ho strana nominovala. Žena sa našla: Geraldine Ferraro.
Jej životný príbeh mohol na voličov zapôsobiť: narodila sa talianskemu manželskému páru, jej otec podnikal ako majiteľ dvoch reštaurácií, ale zomrel, keď mala Geraldine osem rokov. Rodina vzápätí prišla o všetky peniaze pri zlej investícii. Potom už Geraldinina matka živila dcéru a syna sama, z malého platu krajčírky. Geraldine vyštudovala vďaka štipendiám a práci popri škole, začala ako učiteľka nazákladnej škole a absolvovala právo na Fordham University. V roku 1974 sa stala asistentkou obvodného štátneho zástupcu v Queense a neskôr nastúpila do Úradu pre špeciálne obete. Venovala sa prípadom, kde šlo o znásilnenie, zneužívanie detí a domáce násilie.
Keď v roku 1978 kandidovala do Kongresu, bolo to pod sloganom Konečne tvrdá demokratka. Vystupovala konzervatívne, hoci napríklad v oblasti práva na umelý potrat bola liberálka. V pomerne konzervatívnom volebnom obvode plnom prisťahovalcov sa aj tak presadila a stala sa kongresmankou.
V roku 1984 prijala nomináciu za kandidátku na post viceprezidenta. Strana jej ju dala s nádejou, že Walterovi Mondalovi zabezpečí hlasy strednej a nižšej vrstvy, tvrdo pracujúcich a skôr konzervatívnych Američanov s čerstvými prisťahovaleckými koreňmi. Geraldine Ferraro vystupovala ako „žena z ľudu“, ktorá sa vypracovala vlastným úsilím, ale aj ako zástankyňa utláčaných a presadzovateľka štátnej podpory pre sociálne slabých. Zhruba pol roka trvala Mondalova a jej popularita medzi voličmi. Ale v rozhodujúcej chvíli sa všetko zvrtlo inak. Mondale s Ferrarovou prehrali a do Bieleho domu sa triumfálne vrátili Reagan s Bushom.


.mohla Geraldine za porážku?
Dodnes sa debatuje o tom, aký podiel mala na porážke dvoch demokratov skutočnosť, že Geraldine Ferraro je žena. Je jasné, že ako žena musela prekonávať iné prekážky než muži. Jednou z nich bola dilema, ako sa prezentovať po Mondalovom boku. U demokratov vládli obavy, aby sa tento „párik“ nezafixoval v povedomí voličov nejakým nepatričným spôsobom. Nemálo skeptikov vyčítalo Ferrarovej, že je popri Mondalovi príliš aktívna a vystupuje „silovo“, takže vraj vzniká dojem, akoby bol Mondale pod papučou. Spolukandidáti sa úzkostlivo vyhýbali aj vzájomným dotykom. To, čo bolo možné v mužskom tandeme kandidátov, teda potľapkávanie, držanie sa okolo pliec či priateľské objatia, si títo dvaja museli odpustiť. Mondale nanajvýš občas cudne položil dlaň na plece „svojej Gerry“. Nepodstatné? V kampani, kde sa hodnotí každý záchvev mimických svalov, vôbec nie. A, samozrejme, republikáni stále tvrdili, že výber Ferrarovej je čisto taktickou hrou pre voličky. Najmä tie kľúčové – belošky, matky, ktoré sa starajú o rodinu a každá ekonomická kríza je pre ne veľmi konkrétne viditeľná v tom, čo si domácnosť môže a nemôže dovoliť. Tieto ženy si zo strany médií vyslúžili už veľa mierne dehonestujúcich prívlastkov: „futbalové mamky“, „mamky z Wal-Martu“ či naposledy pri zvolení Busha mladšieho „security moms“ – mamky, ktorým záleží na bezpečnosti. Ale práve ony sú pre predvolebných stratégov dôležité, pretože sa rozhodujú pragmaticky, nielen podľa lojality voči strane, a často až na poslednú chvíľu. Geraldine Ferraro ich mala osloviť, a nebola to až taká zlá úvaha.
Ferrarová priniesla do kampane aj témy postavenia žien. A hoci sa prezentovala ako konzervatívnejšia demokratka a jej cieľom bolo osloviť ľudové časti voličskej základne, v otázkach, ktoré vtedy trápili Ameriku, stála dosť naľavo. Napríklad kritizovala reaganovskú zahraničnú politiku voči marxistickým režimom v Latinskej Amerike a tvrdo stála na pozíciách pro-choice.
Kde sú príčiny jej a Mondalovej porážky? Predovšetkým je otázne, či mohol v súboji s charizmatickým Reaganom, ktorý sa definoval tvrdým a už vtedy viditeľne úspešným postupom proti komunistickej ríši zla, navyše uprostred prosperity osemdesiatych rokov, vôbec niekto od demokratov vyhrať. A druhá príčina súvisela s jej manželom. Nevyjasnené daňové záležitosti sa nevyplatili Johnovi Zaccarovi, no poškodili najmä jeho žene. Len čo ich – neochotne a až po značnom nátlaku médií – zverejnil, Ferrarovej popularita utrpela ťažký úder. Z neho sa už ani ona, ani Mondale nespamätali.
Ferrarová teda Mondalovi šťastie nepriniesla. Z dnešného pohľadu je však jasné, že bola dôležitá: každý, kto z Mondalovho debakla obviňuje Ferrarovú, akoby zároveň uznával, že keby sa bola správala inak, prípadne keby nemala manžela so záľubou v kreatívnom účtovníctve a podozrivých obchodných partnerstvách, mohla Mondalovi voľby vyhrať. To sú však už len spätné hypotézy.

.čo majú tie dve spoločné
Sarah Palin má s Geraldine Ferrarovou napriek obrovským názorovým rozdielom niečo spoločné. Je to aj prvá žena, ktorej sa jej strana odvážila dať dôveru a vyslať ju do predvolebného boja ako kandidátku na post viceprezidenta. Jej nominácia tiež vyvolala búrku. A jej postavenie po boku Johna McCaina sa môže ukázať ako úspech alebo aj chyba.
Sarah Palin má pôsobivý životopis. Narodila sa síce v Idahu, no vyrástla v tvrdom podnebí Aljašky, v rodine učiteľa a školskej sekretárky. Je päťnásobnou matkou, ale aj športovkyňou, ktorá loví losy, venuje sa behu a užíva si drsnú prírodu svojej oblasti. Štyri roky bola v mestskej rade mesta Wasilla, šesť ďalších bola jeho starostkou. Od roku 2003 do roku 2004 bola etickou supervízorkou aljašskej komisie, ktorá má na starosti ochranu prírody pri ťažbe ropy a zemného plynu. V novembri roku 2006 ju zvolili za guvernérku Aljašky a už to bol signál, že má potenciál zaujať voličov. K víťazstvu jej pomohlo, že odhalila a zverejnila korupčné praktiky a postavila sa aj proti tým republikánom, ktorí tieto praktiky za republikánskeho guvernéra Franka Murkowskeho ticho trpeli alebo sa na nich podieľali. Vtedy si získala povesť bojovníčky, ktorá sa nezľakne ani straníckych štruktúr.
S Ferrarovou má spoločný „ľudový imidž“, ale aj to, že prináša na diskusné fórum aktuálne problémy žien. Na rozdiel od nej má výhodu, že to nepôsobí ako prejav ideológie, ale vyplýva to z jej životnej situácie. Dá sa spojiť úspech v práci s výchovou detí? pýtajú sa mnohé ženy v Amerike. Dá, odpovedá im Sarah Palin a ukazuje na seba. Geraldine Ferraro síce svoje tri deti vychovávala tiež popri práci – pracovala v manželovej firme –, ale keď kandidovala, boli už odrastené. Jednoducho, máločo môže konkurovať obrázku Sarah Palinovej, keď stojí uprostred svojich väčších detí a na rukách drží bábätko Triga.
Tak ako Geraldine Ferraro, aj Sarah Palin vystupuje ako časť konzervatívneho krídla svojej strany – až na to, že ako osoba je omnoho konzervatívnejšia. Je to, čo liberáli neznášajú: pro-God, pro-life, pro-gun.
Tak ako Geraldine Ferraro, aj Sarah Palin čelí kritike, že má málo skúseností. Ferrarovú vyhlasovali za neskúsenú aj po pôsobení v Kongrese. A Palinovú vyhlasujú za neskúsenú, hoci je guvernérkou najväčšieho (a šiesteho najbohatšieho) amerického štátu. Lenže kartou neskúsenosti sa v týchto voľbách hrá ťažšie. Demokrati nemôžu tak nahlas volať, že Palin by nevedela prevziať prezidentskú funkciu po McCainovi (ak by to bolo nutné), keď chcú mať za prezidenta takmer úplného zahraničnopolitického panica.
A tak ako Geraldine Ferraro, aj Sarah Palin je pre svoju stranu veľmi dôležitá. Republikán dúfajú, že s ňou vyhrajú. Demokrati dúfajú, že ich, naopak, potopí.

.rodina ako zo seriálu
Mnohí kritici tvrdia, že John McCain vytiahol z Aljašky túto ženu, len aby upokojil najkonzervatívnejšie republikánske kruhy. Tie totiž znervóznila predstava, že by s ním kandidoval senátor Joe Lieberman, pôvodne demokrat, dnes „nezávislý demokrat“ a zástanca línie pro-choice.
John McCain naozaj potrebuje odvážnou voľbou osloviť tých, ktorí už republikánov po rokoch pri moci vnímajú ako nudný establišment. Takmer neznáma dáma z Aljašky túto úlohu zatiaľ plní. Na konvente zaujala a spoľahlivo na seba strhla pozornosť médií. Až tak spoľahlivo, že ľavicovejšie médiá sa po jej nominácii pretekali v invektívach (Maureen Dowd z New York Times ironicky komentovala všetko možné, od mien Palinovej detí až po to, že je vraj guvernérkou „o niečo väčšieho iglu“.) Až teraz sa spamätávajú, že škodia skôr sebe. Sarah Palin totiž vyzerá – a najmä po spŕške posmeškov – ako normálna žena, matka piatich detí, z toho jedného postihnutého, ktoré s láskou prijala, hoci vedela, aké sa narodí. Ako žena, ktorej sedemnásťročná dcéra otehotnela so svojím priateľom a ona to teraz musí riešiť. Ako žena, ktorej syn bojuje v Iraku a ona to musí s obavami znášať. Palinovci robia dojem bežnej americkej rodiny s bežnými problémami, ktorá sa vie navzájom v problémoch podržať. A posmeškári začínajú práve preto pripomínať necitlivú bandu krikľúňov. Niektorí už preto zaraďujú spiatočku a skúšajú sa sústreďovať na faktické námietky.
Čo bude ďalej? Na tandem John McCain/Sarah Palin čakajú kľúčové mesiace. A možno nie je bezvýznamné, že keď sa o nominácii Palinovej dozvedela Geraldine Ferraro, napísala: „Toto by mohlo McCainovi zabezpečiť úspech.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite