Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeden Dylan, viacero životov

.pavel Malovič .časopis .hudba

Pre väčšinu dnešného hudobného a literárneho publika predstavuje americký pesničkár Bob Dylan (1941) akýsi pomník či bustu v svetovej Dvorane slávy, prípadne heslo v archíve alebo encyklopédiách.

Pre väčšinu dnešného hudobného a literárneho publika predstavuje americký pesničkár Bob Dylan (1941) akýsi pomník či bustu v svetovej Dvorane slávy, prípadne heslo v archíve alebo encyklopédiách.


Stále však ide o živého a životaschopného umelca, ktorý neďaleko pred prahom sedemdesiatky zďaleka nepovedal a nenakreslil posledné slová, obrazy aj noty. Ibaže teraz ešte viac ako kedykoľvek predtým váha a pochybuje, je menej spokojný so svojou tvorbou, neustále hľadá, ale vždy chce ísť dopredu. Preto kým pustí do obehu kolekciu úplne nových piesní, alebo iného tvorivého materiálu, pretečie strašne veľa času. On sa však tvári, že ho má dostatok a vek neberie do úvahy. Jeho vydavatelia takéto obdobia zdanlivej stagnácie riešia tým, že posielajú na pulty staršie piesne v neznámych verziách spolu s rokmi a udalosťami znova aktualizovanými skladbami. 
Doposiaľ posledným výberom c zbierkou hitov-nehitov na troch CD (DYLAN, 2007), sa dajú prelistovať roky 1962 — 2006 a jej dramaturgia pripomína, že štýly a interpreti sa síce menia, ale maestro je tu naozaj stále prítomný. Súbor obsahuje aj pieseň Things Have Changed z filmu Wonder Boys, ocenenú v roku 2001 Oscarom v kategórii filmová skladba.

.dopredu. Stále
Ostatnú, skutočne novú kolekciu čerstvých pesničiek (Modern Times, 2006) urobil ako koláž  salónnej hudby 19.storočia s americkou ľudovou hudbou, raným missisipským blues a chicagskými riffmi, vyzdobenú výletmi do rockabilly aj sinatrovskej melodiky, čo sa niekomu môže zdať krokom späť. Ale jedno z mála Dylanových interview v poslednom desaťročí k tomu v dialógu hovorí: „To chcete ísť stále ďalej? Áno. Dopredu. Stále. Vraciate sa však k starej hudbe... Samozrejme. Neustále. Pre mňa nič lepšie neexistuje. Hoci spievate, že časy sa menia? Ale menia sa smerom dozadu.“ 
Ako exkluzívnu „odrobinku“ má Dylan svoju rozhlasovú reláciu (Theme Time Radio Hour), pomaličky píše a vydáva knihy pamätí (bol nominovaný na Nobelovu cenu 2005 za knižku Chronicles One, ktorá vyšla aj v českom preklade Jiřího Popela, ktorý svojho času preložil aj  neodolateľný opus Tarantula) a textov (unikátne anglicko-české vydanie piesňových veršov Bob Dylan: Lyrics/Texty 1962-2001 v  prekladoch Gity Zbavitelovej a Michala Bystrova s prológom Jiřího Černého), najnovšie aj knižku pre deti (Forever Young, vyjde v októbri 2008). Za svoju činnosť v populárnej hudby a v prospech americkej kultúry sa stal tento rok aj nositeľom prestížnej Pulitzerovej ceny. Predovšetkým však od roku 1988 takmer nepretržite koncertuje a hrá na klávesy („Vždy som chcel byť ako Little Richard.“). Ubiehajúci čas si priebežne užíva aj nepredvídateľnými spôsobmi...

.renesančný chameleón
V ostatnom období urobil viacero vecí, ktoré mnoho jeho fanúšikov považovalo za takmer nemysliteľné. Kritici jeho počínania by si mohli pripomenúť, že jadrom imidžu legendy šesťdesiatych rokov sú zvláštne a pre mnohých nepochopiteľné zmeny, čo už v priebehu svojej, viac ako štyridsaťročnej kariéry viackrát naznačil.
Takže môže byť rockerom, antikresťanom, starozákonným prorokom, veriacim človekom, spisovateľom, ľudovým spevákom, hercom, maliarom, moderátorom, scenáristom i reklamným agentom. Dokáže byť pokojne renesančným chameleónom, má na to – je vždy práve tým, kým chce byť a nemlčí. Veľmi dobre maľuje a výtvarníci tvrdia, že by sa tým spôsobom umenia mohol pokojne živiť (mal rozsiahlu výstavu olejov, akvarelov, grafík a kresieb v Chemnitzi a Londýne). Absolútnym šokom bolo, keď sa objavil v televíznej reklame na sexy spodnú bielizeň. Spot na podklade jeho piesne Love Sick však v druhom pláne celú fetišistickú záležitosť vlastne ironizoval a parodoval, stačí dobre počúvať text skladby a lepšie sa prizrieť jeho výrazu – evidentne sa baví. Napísal scenár a hral hlavnú úlohu v „nezrozumiteľnom" príbehu Masked And Anonymous (2003), za ktorý ho kritici nominovali na Zlatú Malinu 2004 (skončil druhý). Ide však o absolútne nepochopenie. Dej filmu (u nás sa premietal pod názvom Inkognito) je umiestnený v surreálnom svete – kdesi medzi zmätočným správaním sa veľmocí, juhoamerickým magickým realizmom, ktorý donekonečna opisuje chaotické striedania revolúcií s diktatúrami, a smetiskovým životom biednych rokov súmračnej krajiny nórskeho prozaického proroka Knuta Faldbakkena. Dylan je na celý stav vecí „nasraný" a len sa snaží iným spôsobom komentovať svet, ktorému sa dá ťažko rozumieť, glosovať ho a pretaviť slovnú imagináciu svojich pesničiek do zmysluplných filmových kolážových scén, vytvoriť určité podobenstvo zakončené otázkami z jeho najslávnejšej pesničky Blowin´ In The Wind. Kedy bola aktuálnejšia? Predostretý bizarný svet naplnil figúrkami a karikatúrami v podaní skvelých hercov (Jeff Bridges, Penelope Cruz, Jessica Lang, Bruce Dern, Val Kilmer) a on sám hrá iba svojou prítomnosťou a piesňami, ale to stačí. Je to kozmopolitná lahôdka — v japončine počujeme My Back Pages (The Magokoro Brothers), taliansky nám Francesco De Gregori odspieva If You See Her, turecká speváčka Serbab vytiahne orientálny potenciál piesne One More Cup Of Coffee, blues Seňor (Tales Of Yankee Power) pripomenie nebohého priateľa Jerryho Garciu s Gratefull Dead, ale svoje možnosti ukáže talianske prerapovanie slávnej Like A Rolling Stone kapelou Articolo 31. A sám majster ? Asi najlepšie sú do country posadená Diamond Joe, na spôsob odrhovačky podaná Dixie a vygradovaná Cold Irons Bound. Je to film, na ktorý treba prísť vyspaný a sústredený, ide vlastne o celovečerný klip hustého literárneho typu, pri ktorom sa od radosti a vytrženia zapotíte až zmrznete...

.nie je tam
Ľudia zažili Dylana v mnohých podobách: na novinárov bol arogantný, keď sa ho nesprávne pýtali? publikom pohŕdal, keď na neho zúrivo pískalo. Mystifikoval a vymýšľal si o sebe rozprávky, aby zviedol lovcov senzácií zo stopy, ponúkal hádankové výroky. Blízki ho poznajú ako milého, vtipného spoločníka, iní hovoria o ňom ako o človeku, ktorý je úplne mimo, akoby duchom neprítomný. Pravda je však asi v jeho inteligentných textoch a piesňach – pokiaľ ju dokážeme vystopovať. Tie sú podstatné a v nich sa Dylan zrkadlí, tajomne a nevyspytateľne, ako mnohostranná nadčasová bytosť s viacerými životmi. Zostanú po ňom navždy a ich význam i obsah je všadeprítomný a znepokojujúci. Všetko spomínané vidíme, môžeme po tom pátrať a pokúsiť sa identifikovať aj práve vďaka novému filmu amerického imaginatívneho režiséra Toda Hayesa I´m not there (2007). Po sýtom štvorhodinovom a veľmi zrozumiteľnom dokumente Dylanových výpovedí v réžii Martina Scorseseho No Direction Home (2006) je tu tak trocha ekvilibristický experiment, pripomínajúci svojím sledom obrazov kubistickú koláž v duchu jeho výroku : „Prijímam chaos, len si nie som istý, či on prijíma mňa“. Hayes, ktorý spolu s ďalším hudobným fanúšikom Orenom Movermanom, spoluautorom scenára, nazerá na a do pesničkárovho diela zo všetkých strán, vychádza zo životopisných faktov, rozhovorov a piesní, pridáva fantazijné prvky a jedným obdobím tvorby necháva komentovať tie ďalšie. Lúštenie symbolov, odkazov a citácií tohto filmového rébusu necháva na diváka samotného, ktorý nájde aj ponášky na Felliniho 8a1/2, Bergmannovu Personu alebo Lesterov beatlesácky Perný deň. Je to v intenciách Dylanovho vzťahu k poslucháčom – „Je dôležité obrazy a symboly pitvať, aby sme im „správne“ rozumeli alebo je lepšie nechať ich iba voľne pôsobiť?“ Skôr sa považuje za rozumnejšie to druhé – a Dylan ako „nepolapiteľný“ zdrhá z pasce nastraženej klasikom, ktorých síce všetci uznávajú, ale oni málokoho dokážu vzrušiť. 
„Príbeh“ je skôr sprostredkovateľom ako lúštiteľom dylanovského mýtu a hlavná úloha je (možno preto) obsadená šiestimi hercami v siedmich rôznych líniách — černošský chlapec Woody (Marcus Carl Franklin) tvrdí, že je Guthrie, ľudový spevák Jack (Christian Bale, neskôr ako znovunarodený kresťan – pastor Jack – transformácia jeho prvého zjavenia) vystupuje v Greenwich Village, začínajúci herec Robbie (Heath Ledger) stretne krásnu francúzsku maliarku Claire (Charlotte Gainsbourg), ožení sa s ňou, má dve deti a rozvedú sa. Spevák Jude (skvelá Cate Blanchett – Oscar 2007 za vedľajšiu filmovú úlohu) presedlal z ľudovej hudby so španielkou na moderný rock s elektrickou gitarou, objaví sa básnik Arthur Rimbaud (Bill Whishaw) a desperádo Billy the Kid (Richard Gere). Časť príbehu rozpráva folková speváčka Alice (Juliane Moore), prítomný je Allen Ginsberg (David Cross). Spolu to všetko tvorí obrázkové puzzle, ktoré z Dylanovho života veľa odkrýva a ponúka, ale zároveň rovnaké množstvo skrýva. On je totiž hviezda z opačnej strany neba...

.je v pesničkách
Za rovnako vzrušujúcu udalosť ako film (ba možno aj väčšiu) sa dá považovať vydanie rovnomenného albumu s pesničkami, ktoré nahrala pestrá hudobná spoločnosť novej svetovej folkovej vlny a pripomína „návrat jabĺk k svojmu rodnému stromu“. Objavujú sa nezvyčajne znejúce piliere amerického indie-rocku, mladá generácia „čudáckych folkerov“, ale aj veteráni country.  Film a zoskupenie pesničiek majú niekoľko paralel. Typickým príkladom je situácia, v ktorej herečka Cate Blanchett dokonale hrá amfetamínmi vybudeného Boba a rocková speváčka Karen O z newyorského tria Yeah Yeah Yeahs s neobyčajnou imagináciou „vystrihne“ Highway 61 Revisited (že by mala Dylanova hudba v sebe takú výraznú ženskú stránku?). Kresťanské obdobie pripomína punkový vyslúžilec John Doe (Pressing On), zaujímaví sú Antony & The Johsons (Knockin´ On Heaven´s Door), Jeff Tweedy z Wilco (Simple Twist Of Fate) alebo Sufjan Stevens a Mark Lanegan, ktorí si vybrali „menej zaujímavé veci“ (Ring Them Bells, Man In The Long Black Coat). Istou pikantériou je prítomnosť „oskarovej dvojice“ Glen Hansard a Markéta Irglová (You Ain´t Goin´Nowhere), Los Lobos alebo Willie Nelsona v kooperácii s kapelou Calexico. Posledné slovo patrí piesni, podľa ktorej je nazvaný film (zaznie aj vo verzii Sonic Youth) a nikdy nebola oficiálne vydaná (známa je len z pirátskych vydaní – tzv. Genuine Basement Tapes v novšej verzii A Tree With Roots). Majster ju spieva s kapelou The Band a nahrávka pochádza z pivničného jamovania spred štyridsiatich rokov. Ale skôr ako muzeálny kúsok je tvorba a život tohto muža bez jednoznačnej nálepky sústavným inšpiračným prameňom.
Hoci sám Dylan je, ako zvyčajne, sústavným skeptikom („nebudem čítať knihy o sebe, samého seba mám aj tak dosť“), možnosť nového druhu výpovedí ho neustále vzrušuje. A k prílevu aktuálnej folkovej vlny je takisto ústretový – napokon, jedným z jej najvýraznejších predstaviteľov je originálny spevák rockovej skupiny The Wallflowers, jeho najmladší syn Jakob, ktorého sólový album Seeing Things (Sony/BMG 2008) „lomcuje“ hitparádami. Ale to je už iný príbeh. Dylan je živý kmeň plný výhonkov nekonečných inšpirácií. Len hľadať a nachádzať...

Autor je lekár a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite