Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dom architekta

.henrieta Moravčíková .časopis .ostatné

Vlastné rodinné domy architektov sú niečím mimoriadne. Očakáva sa, že budú koncentrátom architektovho tvorivého kréda a ako také sa často stávajú ikonami.

Vlastné rodinné domy architektov sú niečím mimoriadne. Očakáva sa, že budú koncentrátom architektovho tvorivého kréda a ako také sa často stávajú ikonami.


Rodinné domy amerických architektov Franka Loyda Wrighta, Philipa Johnsona či Franka Gehryho pozná každý fanúšik architektúry. Medzi európskymi architektmi sa kult vlastného rodinného domu neteší až takej popularite. Väčšina z titanov architektúry bola príliš bohémska na to, aby sa vôbec odhodlala na založenie rodiny, nieto ešte na stavbu rodinného domu. Napriek tomu nájdeme aj v Európe viacero príkladov pozoruhodných domov architektov, ako boli napríklad Alvar Aalto, Konstantin Melnikov či Günther Domenig. Niekoľko výnimočných rodinných domov si architekti, napríklad Emil Belluš a Oskar Winkler, a neskôr v sedemdesiatych rokoch Ferdinand Milučký, Marta a Iľja Skočkový či Ivan Matušík, postavili aj na Slovensku.
V kolektivistickej atmosfére socialistického Československa neboli rodinné domy elít, či už intelektuálnych, umeleckých alebo aj architektonických, práve témou dňa. Nemožno sa preto čudovať, že rodinný dom architekta Ivana Matušíka vznikal v ústraní a bez publicity celých 15 rokov.
„V slovenskej povojnovej architektúre ťažko nájdeme tvorcu, ktorý tak invenčne napĺňa corbusierovskú predstavu architektúry ako fantázie vyvierajúcej z ducha modernej technickej civilizácie,“ napísal o Ivanovi Matušíkovi teoretik architektúry Marian Zervan. Matušík je ozaj mimoriadnym zjavom, architektom silného autorského gesta, monumentálneho archetypu a minuciózneho detailu.
Všetky tieto základné princípy charakterizujúce Matušíkovu tvorbu sa v koncentrovanej podobe vyskytujú aj v architektúre jeho rodinného domu. Matušík, ako sám hovorí „trpí na moduly“. Sú jeho spôsobom zmocňovania sa priestoru aj prevádzky. Pravidelná modulová osnova s rozpätím čiar 1,2 m určuje aj tvar a vnútorné členenie jeho rodinného domu. Rovnako dôležité je však pre neho aj „prelínanie priestorov a funkcií“. Obývacie priestory, kuchyňa a spálne majú síce v rámci pôdorysu vyčlenené svoje miesto aj plochu, navzájom sa však prelínajú a vytvárajú jednu obytnú krajinu. Ďalšou črtou Matušíkovej tvorby je záľuba v jednom materiáli a jeho dôkladné tvarovanie. Ako sám hovorí, je „zástancom monomateriality“. Tak, ako je celý obchodný dom aj hotel na Kamennom námestí travertínový, tak je jeho rodinný dom tehlový. Neomietnutú tehlu nájdeme na vonkajších múroch aj vnútorných stenách, dokonca aj v kúpeľni. Matušík má rád geometrické figúry. Svedčí o tom obchodné stredisko s pôdorysom v tvare dokonalej slimačej ulity či obchodný dom v tvare trojbokého hranola. Jeho rodinný dom je dokonalou kockou, ktorej korunu tvorí strecha v tvare lievika či, ako autor hovorí, „prevráteného dáždnika“.
Projekt rodinného domu vznikol už koncom sedemdesiatych rokov. Ako inšpiráciu na jeho vznik uvádza architekt návštevu severských krajín, ktorú v tom období absolvoval. Striedma architektúra z neomietnutého muriva a blízky kontakt s prírodou vlastný severskej architektúre sa premietli aj do rodinného domu, ktorý architekt dokončil až roku 1994.
Pre milovníkov modernej architektúry patrí k najväčším sviatkom preniknúť do súkromnej sféry architekta a obdivovať tento dokonalý výtvor dobovej architektúry. Ak majú šťastie, Ivan Matušík im k tomu naservíruje aj vlastnoručne dopestované kivi. Nedávne Dni architektúry, v ktorých programe bola zahrnutá aj návšteva rodinného domu Ivana Matušíka, len potvrdili, že takých nadšencov je čoraz viac a záujem verejnosti o tento skvost neskorého modernizmu rastie. O to smutnejším sa potom javí fakt, že Ivan Matušík sa dnes na jednej strane teší profesionálnym oceneniam jeho aktuálnej i celoživotnej tvorby, a na druhej strane musí znášať nedôstojné zaobchádzanie s jeho kľúčovými dielami, ktorým hrozia prestavby, ba aj búranie.

Autorka je historička architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite