Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najväčšia sloboda

.časopis .hudba

Príležitosťou na

Príležitosťou na rozhovor s Whiskym, spevákom a textárom Slobodnej Európy, bola reedícia albumu Unavení a zničení, ako aj začiatok slovensko-českého turné spolu so Živými kvetmi. Rozprávali sme sa o hudbe, drogách, Vrbovských vetroch, o abstinencii a o slobode, ktorú vďaka nej objavil.


.na koľkých festivaloch ste toto leto hrali?
Dvadsaťtri festivalov plus 34 samostatných koncertov od februára do októbra.

.vašu hudbu pritom len málokedy počuť v rádiu...
V rádiách, teda azda okrem rádia FM, dnes počuť máločo, čo sa hrá na dobrých festivaloch. Najnavštevovanejšie sú pritom tie festivaly, kde sa hrá hudba, ktorá nie je bežne hraná v komerčnom rádiu. Našťastie. Myslím si, že pretlak stupidity  v hlavných masmédiách vytvoril na to veľmi dobrú pôdu. Začína sa vyčleňovať čoraz väčšia skupina ľudí, ktorým sú tie sračky, čo chrlí televízia a komerčné rádiá, odporné. Dnes pre dobrú kapelu  nie je podstatné, aby ju hrali mainstreamové rádiá. Ja osobne by som bol napríklad nerád, keby nás hrali nejaké stupídne rádiá popri kapelách ako No name, asi by som sa za to hanbil. Okrem toho dnes si ľudia môžu nájsť na myspace, youtube, bandzone.cz a podobných stránkach, čo chcú. Odráža sa to aj na tom, že na koncerty chodí dvakrát toľko ľudí ako, povedzme, pred piatimi rokmi.

.vyšla reedícia Unavených a zničených, druhej platne Slobodnej Európy. Ako sa ti to dnes počúva?
Ja si to veľmi nepúšťam. Veď každý víkend to hrám na koncertoch. Asi tak raz za rok ma ovládne taká melanchólia, že si pustím nejakú našu dosku. Ale túto platňu mám rád. Prvú platňu Pakáreň veľa ľudí berie a aj pesničky, ktoré sú na nej, sú väčšinou v pohode, ale ja si to nemôžem pustiť, pretože je tam zlý zvuk a ešte je tam nevyspievaný spev. A sú tam aj pesničky, ktoré by som dnes nespieval.

.napríklad?
Napríklad Apatia, tú by som teraz nespieval, pretože už mi nie je zo všetkého zle.

.unavení a zničení - to bolo ťažké obdobie...
Ťažké, ale krásne.

.v čom bolo ťažké?
Tá platňa vznikala na dvakrát. Štyri pesničky (Podvod, Unavený a zničený, Dry ´69, Deti a heroín) boli nahraté už v roku 1992, ostatné v roku 1994. Bolo to dosť divoké obdobie. Mali sme šialený termín, pretože v štúdiu Ebony mali iba deväť dní voľna. Potom to bolo zase obsadené na pol roka dopredu a my sme to museli za ten čas nahrať aj zmixovať. A kapela bola v stave silnej drogovej závislosti...

.koncertovali ste vtedy často?
Áno, ale nie tak, ako teraz. Niektoré pesničky, ktoré sú na tej platni, sa skúšali až v štúdiu. Prvý deň nahrávania sme sa stretli v štúdiu, doniesli sme si tam aparát, nazvučili sme ho a vedeli sme, že musíme rýchlo nahrávať, pretože nemáme čas. Tak sme sa tam nejako poschádzali, ale Braňa Alexa nebolo. Mysleli sme, že iba mešká, tak sme ešte chvíľu kamuflovali, že sa rozkladáme, a potom už hovorí zvukár Ivan Minárik: „Chalani, poďme nahrávať, nemáme čas, kde je ten Braňo?" Museli sme priznať, že nevieme. Sadol som do auta, išiel som k Braňovi domov, tam nikto nebol. Myslel som, že ma šľak trafí, zavolal som do štúdia, že sa tam nevrátim, nech to nejako zakamuflujú, aby sa to nedozvedel vydavateľ, ktorý to štúdio platí, že idem domov a aby mi zavolali, keď príde Braňo, lebo ja to tam psychicky nezvládnem. Cestou domov som sa zastavil na pumpe, pozrel som sa vedľa seba, stál tam žigulák plný šialene vyzerajúcich Cigánov a medzi nimi – Braňo Alex. Hovorím mu: „Čo tu robíš? Veď nahrávame platňu. Okamžite sadaj ku mne a ideme do štúdia." A on že nie, že musí ešte niečo vybaviť... a zmizol aj s tým žigulákom. Do štúdia sme sa dostali až na druhý deň. Takže sme nahrali platňu za osem dní...

.a krásne to bolo v čom?
Boli to pekné časy, kopec srandy, boli sme mladí...

.ako to bolo s vami a s drogami?
Nerád by som hovoril za ostatných členov kapely, ale je fakt, že každý z nás mal skúsenosti s drogami a dvaja členovia kapely boli od nich vážne závislí a ťahá sa to s nimi až dodnes. Sveťo je momentálne na liečení na Prednej hore. Mne osobne sa, našťastie, podarilo nespadnúť na dno. Nikdy som sa nedostal do takého štádia, že by som musel pre drogy napríklad kradnúť, normálne som popritom dokázal pracovať, režírovať vo veľkom klipy, mať pekné vzťahy so ženami, chodiť na túry do hôr... Láska k životu, vzťah k prírode, pozitívne zmýšľanie – to ma asi zachránilo.

.dali sa vtedy v Bratislave ľahko získať drogy?
My sme boli tá nešťastná prvá generácia, drogy sa dali potom už vždy zohnať, ale my sme zažili to, keď drogy prišli. Zrazu tu bol heroín.


.čo to znamená, že prišli?
My sme už za komunizmu fajčili trávu a zrazu sa objavil jeden kamoš a hovorí, že je tu heroín. Jednoducho sa niekde zjavili nejakí Albánci a zrazu to tu bolo. Dokonca prvú dávku dávali novým zadarmo – dobráci... Dnešná generácia má výhodu v tom, že vo svojom okolí vidí, ako väčšina ľudí vinou drogy dopadne. My sme netušili, do čoho ideme, mysleli sme si, že je to niečo mystické, že keď s tým experimentovali kapely ako Rolling Stones alebo Ramones, že to musí byť niečo úžasné. To, že by nás to mohlo zničiť, nám v tých sprostých mladých hlavách ani nenapadlo. Nemali sme šancu vidieť lúzrov, ktorých dnes bežne vidíš, ľudí zbláznených z pervitínu alebo ľudí na dne z heroínu, takže sme do toho skočili hlavičkou...

.ako vyzeral ten moment, keď si si uvedomil, že je to nebezpečné?
Mne sa stala taká vec, že som sa raz ráno zobudil a išiel som zháňať heroín. Vonku bolo pekne, bolo nádherné, slnečné, jarné ráno, ale na Hviezdoslavovom námestí, kde operovali díleri,  zrazu nikto nebol, neviem prečo. Chodil som dve hodiny úplne zúrivý, kým so ho zohnal. Potom, keď som ho aplikoval, sadol som si na lavičku, pozrel som sa okolo seba a hovorím si, kurva, ako je pekne. Predtým som to videl hneď, ako som vyšiel z domu, teraz až pod vplyvom heroínu. Zrazu som si uvedomil, že táto vec mi zastiera zrak a berie mi veci, ktoré milujem – a tak som s opiátmi skončil. Ako jeden z mála som mal to šťastie, že sa mi to podarilo.

.nebolo to ťažké?
Nebolo. So všetkým závislosťami je to iba o rozhodnutí. Niekto bude rozprávať o tom, aké ťažké je prestať fajčiť, dáva si nikotínové náplaste a podobné blbosti, alebo aké ťažké je prestať piť... Ale celé je to iba o rozhodnutí. Len čo sa človek naozaj rozhodne a má z toho radosť, že sa rozhodol, tak tá radosť je vždy silnejšia ako to nutkanie. Eufória z prirodzených príčin, tých naozajstných, od Boha, musí byť predsa vždy silnejšia ako nejaká závislosť, ktorú si človek privodil hlúpou konzumáciou nejakého jedu. Keď som chcel prestal fajčiť, tak kým som nebol rozhodnutý prestať, len som si hovoril, že by som mal, vždy som po dvoch dňoch znovu začal. Samozrejme, že je to celé zložitejšie, nie je až taký problém prestať, ale potom znovu nezačať. Závislosť je veľmi rafinovaná, pracuje v človeku ešte dlho po tom, ako prestane, ak nie do konca života a hovorí mu, že predsa jedno pivo si možeš dať, to ťa nedostane späť... Dežo Ursíny povedal, že neodolateľné nutkanie dať si jed je sprievodným javom toho, že sa ho telo práve zbavuje, to si treba v tej chvíli uvedomiť.

.už dlhší čas si úplný abstinent. Aké to je?
Úplne najlepšie. Ja som, bohužiaľ, tento rok mal niekoľko alkoholových recidív, tá prvá bola plánovaná, chcel som vyskúšať, či dokážem piť kontrolovane, že či sa o niečo neochudobňujem a zistil som, že je to presne naopak. Jedna recidíva priniesla ďalšie a s nimi aj stratu vnútornej slobody, neistotu a smútok. Úplná abstinencia, keď človek úplne alkohol vypustí z hlavy, to je tá najväčšia sloboda. Trvalo mi desať mesiacov, kým som sa začal zabávať, lebo ja som dlhé roky pil každý deň, to znamená, že môj život bol spojený s alkoholom do takej miery, že keď som zrazu prestal piť, tak som sa stal nudným človekom, z vnútorného aj vonkajšieho pohľadu. Ale po nejakom čase všetky tie veci z teba vyprchajú a ty sa dokážeš zabávať tak isto ako predtým, nehovoriac o ostatných pozitívach, ktoré abstinencia prináša. Takže som sa poučil a momentálne robím všetko preto, aby ďalšie recidívy neprišli...

.ako vznikajú piesne Slobodnej Európy?
Väčšinou je prvá hudba. Ja som posledných pätnásť rokov lenivý písať, takže texty robím, až keď ideme nahrávať platňu a keď to fakt treba, teda na poslednú chvíľu.

.a čo skúšky kapely?
My sme taká atypická kapela, pretože vôbec neskúšame. Naposledy sme skúšali v roku 2002, keď sa nahrávala platňa Trojka. Hráme iba koncerty a hráme ich toľko, že skúšať už nemusíme. Iba keď idem na zimu do teplých krajín a nehráme tri-štyri mesiace, tak dáme jednu zohrávačku. Už mi to začína byť aj ľúto. Napríklad keď vidím Živé kvety, ako sa Lucia s Bálikom furt stretávajú a tvoria a ako to hneď s kapelou skúšajú. Aj nás baví hrať a vymýšlať nové pesničky a často si hovoríme, že tento týždeň si už musíme dať skúšku, ale každý v kapele má všelijaké problémy, a tak vždy ostane len pri slovách. Ale keď sa Sveťo vráti z liečenia, chceli by sme vydať dosku a predtým sa asi zavrieme na dva týždne do skúšobne. Dúfam...

.ty ako autor textov si človek, ktorý píše rýchlo alebo pomaly?
Keď už začnem písať, tak rýchlo, ale veľmi dlho trvá, kým sa k tomu dokopem. Keď už si však sadnem k papieru, tak píšem rýchlo. Veľakrát sa mi stalo, že som bol v strese, pretože na druhý deň nebolo v štúdiu čo robiť, bolo treba spievať a nebol text. Ja som mal z toho takú polodepresiu. Tak som si na to sadol a zrazu prišiel ten nápad a videl som tú pesničku, ako bude vyzerať. Že refrénom budem hovoriť toto a tie slohy mu budú prihrávať takýmto spôsobom. A po prvom refréne to budú tie ďalšie slohy stupňovať a potom sa mi celý ten koncept vyjaví a už len vyplním „krížovku".

.vieš si predstaviť, že by si spieval text niekoho iného?
Viem. Keby to bolo niečo dobré. Hráme na koncerte jednu-dve pesničky, ktoré sú prevzaté a s ktorými sa stotožňujem, ale inak načo, keď si to viem napísať aj sám? To bola taká nejaká úchylka za komunizmu, že boli traja oficiálni textári. Nebolo to o tom, že by boli tie texty nejaké extra dobré, skôr to bolo v tom, že tí traja textári mali všade svoje kontakty a cez nich sa dalo dostať do Opusu a vydať platňu. A potom tu boli samí bezduchí speváci, ktorí ani nevedeli, o čom spievajú (česť výnimkám). Ja mám rád, keď z interpreta srší jeho vlastný názor, keď spieva veľké veci a dá sa mu to veriť. Môže byť kapela, ktorá hrá najlepšie a najnápaditejšie, ako sa dá, ale pokiaľ počujem plytkosť v texte, alebo vidím faloš v prejave, tak ma to ani trochu nezaujíma. Nezaujíma ma matematika ani šport v hudbe, mňa zaujíma umenie. Naopak, takého Boba Dylana, ktorý si nevie ani naladiť gitaru a na koncertoch spieva extrémne falošne, ale extrémne o niečom a za seba, milujem.

.čo si myslíš o slovenských kapelách, ktoré spievajú po anglicky?
Skoro vôbec nesledujem slovenskú scénu, nepoznám tieto kapely, ale mám z toho pocit, že je to preto, že nevedia robiť texty. Keď niekto napíše nejakú zlátaninu po anglicky, dobre to znie. V angličtine sa ľahko textuje, pretože tam nie sú problémy s dlhými a krátkymi slabikami a najmä, priemerný slovenský fanúšik neodhalí to, že ten text je tupý. Nepočul som ešte slovenskú alebo českú kapelu, ktorá by spievala po anglicky a bolo by to dobré. Ale nepočul som všetko...

.počúvaš veľa hudby?
Nie.

.keď, tak čo to je?
Živé kvety. Je to kapela, ktorá ma fakt dostala. Geniálne texty, skvelá hudba a okrem toho sa nejakou zvláštnou náhodou na ich posledných albumoch riešia tie isté veci ako v mojej duši... A potom často počúvam poslednú platňu Boba Dylana, Modern Times. Pred dvoma rokmi na Vianoce som ju objavil v Káthmandu a odvtedy so mnou ide. A potom také tie moje klasiky Iggy Pop, Lou Reed, Nick Cave, Rolling Stones, Patti Smith, Travelling Wilburrys, Pink Floyd... Odkedy existuje youtube, tak si niekedy spomeniem na nejakú pesničku, čo som počul pred rokmi, nájdem si ju a teším sa z nej.

.v septembri idete spolu so Živými kvetmi na turné...
Máme desať spoločných koncertov od Košíc až po Plzeň. Päť v Čechách, päť na Slovensku. Veľmi sa na to teším. Živé kvety sú pre mňa strašne dobrý čerstvý vzduch. Väčšina ostatných kapiel, čo tu existujú, je taká, že keď ma z nich nenapína, tak to je už čo povedať. Ale nechajme to tak, nechcem nikoho súdiť...

.kvety vydajú platňu niekedy na jeseň. Kedy niečo také hrozí Slobodnej Európe?
Pevne verím, že na budúci rok. Máme dvadsiate výročie, tak by sa patrilo mať už štvrtú platňu. Pevne verím, že Sveťovi pobyt na liečení pomôže a budeme ju môcť nahrať.

.ak sa podarí, tak to bude v priemere každých päť rokov jedna platňa...
Nie je to nedostatkom invencie alebo chuti. Je to tým, že kapela mala vždy problémy, vždy boli problémy s drogami, ktoré strašne oberajú človeka o energiu a o možnosť reálne niečo realizovať. Sveťo prechádzal rôznymi obdobiami, potom sa uchýlil k radikálnemu kresťanstvu, viac rokov nerobil hudbu. On je pritom autor, ktorý keď je v poriadku, tak dokáže toho vychrliť veľa, je to veľký talent. Ja tiež nemám problém, keď  treba otextovať veci a tak, len vždy to bolo o nejakej konštelácii. Teraz, keď mal Sveťo problémy, tak všetky vydavateľstvá hovorili, aby sme niečo vydali. Ale ja chcem vydať platňu vtedy, keď budem mať pocit, že kapela je v stave, že má čo povedať. Nebudeme vydávať platňu iba kvôli tomu, aby vyšla.

.keď bola najdlhšia pauza Slobodnej Európy, ty si mal vedľajšie projekty...
Vydal som jednu sólovú dosku...

.a potom príležitostná kapela Overground...             
Teraz som bol s Marekom Minárikom aj s Joeom Karafiátom, párkrát z ich strany padol taký návrh, urobiť ešte jednu platňu, alebo si spolu ešte niekedy na budúci rok zahrať, ale Joe hrá s Plastikmi a v Garáži, Marek hrá s Kollerom a s Jasnou Pákou, Dorota má svoju kapelu, ja svoju. Je to strašne ťažko časovo skĺbiť, aj keď chuť by bola. Možno k tomu raz príde. Uvidíme. Inak, kto má záujem túto nezohnateľnú platňu si vypočuť, nech si klikne www.bandzone.cz/overground.

.veľa času tráviš na svojom mlyne pri Vrbovom..
Hej, hej.

.to tam chceš bývať? Doteraz to bolo len také letné sídlo.   
Doteraz to bolo letné sídlo, aj hlavne preto, že tam bola len latrína a voda len vonku, ako povedal môj taliansky kamarát „gypsy style“. Vlastním to dvanásť rokov a do minulého roka som tam nepreložil krížom slamy. Keď som prestal piť, dostal som sa do štádia, že s tým niečo aj robím a že z toho bude budova, kde je všetko, čo človek potrebuje na život, kúpeľňa, záchod, kúrenie a tak. Určite tam raz budem bývať, možno od budúceho roka zruším prenajatý byt v Bratislave.

.ale ty si mestský človek...
Hovorím, mám to už dvanásť rokov, mám tam už veľa kamarátov a keby som mal zrátať priateľov, ktorých naozaj potrebujem vidieť, tak ich je tam možno toľko ako v Bratislave. Je tam kopec ľudí, ktorých mám rád, takže ja by som si chcel do roka, do dvoch zariadiť život tak, aby som tam mal z čoho žiť.

.už druhý rok si s Braňom Jobusom organizoval festival Vrbovské vetry. Ako to dopadlo?
Myslím, že skvele. My sme boli nadšení a myslím, že aj ľuďom sa to páčilo. V jednom kuse som tam behal, my dvaja s Braňom sme si to vlastne najmenej užili, pretože sme to museli doviesť do víťazného konca.  Mám z toho strašne dobrý pocit. A s Branuškom sa veľmi dobre robí, je to úžasný človek, ktorý dáva človeku veľa energie a je s ním sranda. Veľmi ma ovplyvnil v mojom živote, keď som prišiel do Vrbového pred dvanástimi rokmi, tak chlastal ako ja a keď som videl, ako sa vzmáha, tak to bola pre mňa výzva. Mal tie svoje „ramadány", teda prestal na jeden mesiac piť, a tak som to skúsil aj ja. Veľmi ma svojím príkladom ťahal. Vetry boli dobrý festival, a je fajn, že sa nám to podarilo prežiť bez straty, bez sponzorov a bezduchých kapiel.

.vetry budú teda pokračovať ďalej...
Áno, je to pre mňa ako vlastné dieťa. Mal som z rôznych dôvodov v poslednom čase v živote také prázdno a ten festival mi naplnil život niečím zmysluplným.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite