Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anglicko nad Uhom

.časopis .týždeň doma

Už dlhodobo úspešne odchádzajú za prácou do Veľkej Británie a

Už dlhodobo úspešne odchádzajú za prácou do Veľkej Británie a iných krajín EÚ. Vracajú sa so zarobenými miliónmi a zveľaďujú si domy, ktoré im ich „gadžovskí“ susedia závidia. Stereotyp naruby.
Títo Rómovia majú dva domovy – Londýn alebo iné mestá na Západe – a Pavlovce nad Uhom.

.táto dedina pôsobí potemkinovsky, ale iba na prvý pohľad. Fasády nových či opravených domov boli ešte donedávna, keď ich majitelia odišli do Anglicka, zadebnené doskami a zanedbané. Teraz sa menia na nepoznanie. Novopodnikateľské baroko sa aj tu vyznačuje zelenými, žltými a inými krikľavými farbami. Tí najúspešnejší z nich majú firmy, najmä stavebné, v Česku, kde zamestnávajú robotníkov. Samozrejme, rómskych. Nápadnú „haciendu“ s medenými vežičkami na spôsob pravoslávneho chrámu tu v bočnej ulici vlastnia manželia Grajcárovci. „To je náš záhradník. Je hluchonemý, nerozumie vám,“ vraví mi so samozrejmým výrazom tváre domáca. Nuž, kde inde by ste spoznali rómskeho záhradníka v službách rómskeho podnikateľa?
O dve ulice ďalej býva Dušan Tancoš. Do Anglicka odišiel v roku 1998. Pred dvoma mesiacmi sa vrátil a stavia si veľký dom. S manželkou a dvoma synmi začínali v Londýne. Neovládali jazyk, nemali úspory. Žili iba z britskej sociálnej pomoci. Požiadali o azyl z dôvodov rasovej diskriminácie, ktorý dostali. Neskôr získal prácu. Najprv robil párky v Londýne, neskôr klobásy v Sheffielde. Pomohol šéf, Pakistanec – presvedčil ich, aby sa učili v škole po anglicky, čo už ich synovia v tom čase hravo zvládli. Tancošovci najlepšie vychádzali s Pakistancami, ktorí tam vraj ovládajú „celý biznis“. Celkom milí sú podľa nich aj domáci Angličania, na rozdiel od Poliakov, ktorým nevedia prísť na meno. Keď v máji 2005 vstúpilo Slovensko do EÚ, opustili Tancošovci Londýn. Stal sa pre nich drahý.
Do Sheffieldu za nimi prišli dvaja bratia z Pavloviec aj s rodinami. „Pomohol som mnohým ľuďom od nás, aj bielym, ktorí sa mi za to ani nepoďakovali,“ vraví Tancoš a pokračuje: „Na klobásy som dostal do práce sto ľudí, na párky päťdesiat. Ani korunu som za to od nich nevzal, to prisahám.“
Tí šikovnejší z Rómov si v Anglicku, kde žili skromne, ušetrili pol milióna korún ročne. Kurz libry voči korune však padal, a tak sa už mnohí vrátili domov. Aj Tancošovci, v Anglicku si však naďalej prenajímajú dom. Ich synovia tam zatiaľ ostali – roznášajú noviny. „Chceli sme si tam s manželkou kúpiť na úver dom. Mali sme aj ručiteľov, vedúceho z firmy, ktorý si nás obľúbil, no rozmysleli sme si to. Museli by sme splácať 950 libier každý mesiac 25 rokov. A čo ak by sme ochoreli?“ pýta sa sám seba Dušan Tancoš, úspešný a pracovitý Róm z východu Slovenska, ktorého to ešte stále ťahá domov, teda do Anglicka.


.škola ako biznis
 V tejto výnimočnej štyriapoltisícovej dedine pri ukrajinských hraniciach, kde Rómovia tvoria viac ako polovicu obyvateľov, sa však dejú nepochopiteľné veci. Dvesto rómskych detí nechodí do základnej deväťročnej školy (ZŠ), ale navštevujú špeciálnu školu určenú pre deti s mentálnym postihnutím. Výraz „navštevujú“ je výstižný, pretože aj druhý deň po začiatku školského roka je škola poloprázdna. Mnohé deti ich rodičia počas školského roka zvyknú brať so sebou na Západ, kde sa – napriek ich údajnému postihnutiu, ktoré im diagnostikovali psychológovia z Michaloviec alebo Košíc – v škole bez problémov naučia po anglicky čítať aj písať. Paradox? Nie, podozrivá prax segregácie, na ktorú tento rok v apríli upozornila správa organizácie Amnesty International (AI). Inšpekcia, ktorú v novembri 2007 inicioval starosta obce Jozef Kočan, v prípade 17 žiakov uznala, že do špeciálnej školy nepatria. AI je však presvedčená, že  počet takých detí je oveľa vyšší. V správe sa konštatuje, že počet neopodstatnených presunov žiakov zo ZŠ do špeciálnej školy v tejto obci z roka na rok narastá.
    Jedným z hlavných motívov nesprávneho umiestnenia detí do škôl a ich segregácie je pritom systém financovania. ZDŠ dostáva od štátu ročne na žiaka 28-tisíc korún, špeciálna škola až 42-tisíc. Okrem toho má špeciálna škola aj systém motivačných štipendií. Tie lákajú rodičov s nižšími príjmami na to, aby do nej posielali svoje deti, pretože ľahšie dosiahnu nadpriemerné výsledky. Jedna matka v správe AI uviedla, že pri piatich deťoch, ktoré v špeciálnej škole dostávajú dobré známky, dostáva od štátu 2 500 korún mesačne.
Škola s nízkymi nárokmi ako výhodný biznis? Priam katastroficky pôsobí tvrdenie starostu Kočana, že úroveň vedomostí deviatakov na špeciálnej škole zodpovedá horko-ťažko tretiakom na ZŠ. Ministerstvo školstva a iné štátne orgány či inštitúcie tento vážny problém, ktorý sa netýka iba Pavloviec, priznávajú. Zatiaľ však nápravu nezabezpečili. Trestuhodná segregácia, a tým aj odsúdenie týchto detí na okraj spoločnosti, pokračuje.
Je to boj o peniaze

Rozhovor s riaditeľom Špeciálnej základnej školy v Pavlovciach nad Uhom Jozefom Sabom.

.správa Amnesty International (AI) z apríla tohto roka tvrdí, že vaša škola porušuje práva rómskych detí na vzdelanie, pretože mnohé sú sem zaradené neopodstatnene, bez toho, aby mali preukázané mentálne postihnutie. Čo vy na to?
Všetko to rozpútal pán starosta, ktorý sa „chytil“ módnej integrácie Rómov. Nemajú dosť žiakov na ZDŠ, ktorej zriaďovateľom je obec a jeho dcéra tam robí zástupkyňu riaditeľa. Museli preto zrušiť časť tried. Je to boj o peniaze.

.hovoríte, že to rozpútal  starosta. Správa AI však tvrdí, že mnohé rómske deti do vašej školy umiestnili neodôvodnene, čo sa dodatočne pri testoch preukázalo a vrátili ich do ZŠ.
Tvrdím, že tu nie sú deti, u ktorých nebola zistená mentálna retardácia.

.má podľa vás 200 detí z tejto dediny mentálnu retardáciu?
Áno, taký je skutkový stav, čo sa týka východného Slovenska.

.napadlo vám, že tým deťom sa ubližuje?
Je pravda, že táto škola má na rozdiel od ZŠ nižšie nároky. Dôraz sa tu kladie na zvládnutie základného trivia, teda čítania, písania a počítania. Tieto deti nie sú však nijako ukrátené oproti deťom na ZŠ.

.sú ukrátené – o vyššie nároky na vzdelanie.
Podľa zákona sa každé dva roky robí rediagnostikovanie. Dieťa prechádza poradenským psychologickým zariadením, kde sú odborníci, ktorí ho opäť vyšetria. Oni si nedovolia skresliť výsledky.

.koľko detí pri rediagnostikovaní vrátia z vašej školy na ZŠ?
Nedržím tie čísla v hlave, išli však od nás mnohé deti, aj z vyšších ročníkov.

.odborníci poukazujú na finančné motívy boja o žiakov, teda vyšší príspevok na žiaka v špeciálnej škole či motivačné štipendium pre rodičov. Čo si o tom myslíte?
Príspevok na žiaka na ZŠ a na špeciálnych školách určilo ministerstvo. Ja sa nesnažím získať viac žiakov, aby škola prežila.

.je pravda, že ste vy alebo vaši príbuzní robili nábor v rómskych rodinách, aby umiestnili žiakov do tejto školy?
To kategoricky odmietam. Nelanárili sme rodičov, ani na peniaze. My zápisy nerobíme, na rozdiel od ZŠ.

.ako sa sem potom deti dostanú?
Na základe odporúčania poradenského zariadenia v Michalovciach, kde je dieťa  psychologicky diagnostikované a ukáže sa, či patrí k nám alebo na ZŠ.

.snažili ste sa vyriešiť spory so starostom?
Riaditeľom som od roku 2005. Asi dva roky sa spolu nerozprávame. Pán starosta si povedal, že zničí mňa aj školu. Vidím to ako jeho pomstu.

.pomstu? Za čo?
Možno preto, že som ho nevolil, možno sú v tom osobné dôvody. Pozýval som ho na rôzne akcie, ale zaochádzal so mnou ako so „sopľošom“. Urobil som asi pred rokom športovú akciu pre žiakov našej školy, hrali futbal na obecnom ihrisku. Poslal som učiteľku, aby požiadala starostu o súhlas, on sa k nej však otočil chrbtom so slovami, že som mal prísť za ním osobne. Akciu sme napriek tomu urobili. Nevidel som nič zlé na tom, ak využijeme ihrisko v čase, keď tam nikto nie je. Starosta  prišiel v druhom polčase, prerušil zápas a museli sme okamžite odísť. Žiaci ostali sklamaní. Učitelia vraveli, že nič také sa v histórii nestalo. Chlapci pritom v tom čase ani nedrogovali, ani nepili, ani nefajčili.

.volant napravo, srdce naľavo
 Rómska mamička vezie ráno dieťa do školy na obrovskom Hummeri, aký v inej úprave používa americká armáda, s volantom na opačnej strane. Aj takýto bizarný obrázok donedávna núkali Pavlovce, dedina, kde sa premávajú vozidlá s britskými „ešpézetkami“. Jeden z pracovníkov autobazáru v neďalekých Veľkých Kapušanoch ochotne opísal rozšírenú prax: „Z tristo áut, ktoré ponúkame, má asi šesťdesiat volant na opačnej strane. Keď si ich majitelia dovezú, spravidla na nich môžu jazdiť rok-dva, kým im platia britské papiere. Potom ich predávajú hlboko pod cenu na súčiastky, lebo na Slovensku ich neprihlásia. Starší bavorák, ktorý by inak stál 150-tisíc, cez nás predajú za 30-tisíc.“ Nejde však o autá, tie sú iba erbovým znakom blahobytu, ktorý sa týka mnohých, nie však všetkých.
V utorok o siedmej ráno pred Obecným úradom v Pavlovciach postáva hlúčik asi tridsiatich Rómov. Ako obvykle si privstal aj starosta, aby dohliadol na rozdelenie aktivačných prác. Prítomní dvakrát týždenne kosia, hrabú a čistia ulice, za čo dostanú 1 900 korún mesačne. Nespokojne šomrú, že to na živobytie nestačí. Do Anglicka však nejdú, vraj sú už na to starí.
Výnimočná pracovitosť tunajších Rómov má pritom dlhú tradíciu. Starosta Kočan, ktorý je vo funkcii nepretržite od roku 1981, keď nastúpil ako predseda MNV, s hrdosťou vraví: „Cigánsku osadu sme zlikvidovali v roku 1960, pri regulácii rieky Uh. Rómovia si potom stavali domy medzi bielymi.“  Za socializmu boli tunajší Rómovia v kurze. Pracovali, kde sa dalo: vo fabrikách, na stavbách, v lesoch či na poliach. Týždenne jazdilo päť-šesť autobusov do Košíc, kde budovali hutnícky kombinát, v ktorom potom aj pracovali. Chýr o ich usilovnosti letel ďaleko a tradíciu pracovitosti neprerušili ani po „nástupe demokracie“, ako hovoria o roku 1989. Ich návyky nezhumpľovali ani demotivujúce sociálne dávky, ktoré sa výškou blížili mzde ponúkanej v okolí. Keď prišli o prácu na Slovensku, išli do Čiech. Keď neuspeli ani tam, išli ďalej na Západ.
„Som na väčšinu z nich hrdý,“ vraví starosta Kočan a dodáva slová, ktoré by ste od iného starostu v obci, kde žijú Rómovia, počuli iba ťažko: „Mám 66 rokov, no čo si pamätám, naši Rómovia vždy pracovali. Kedysi za krčah mlieka, trochu chleba či za zemiaky od gazdov. Dnes odhadujem, že 1 500 ich pracuje v zahraničí. Traja z jedenástich poslancov obecného zastupiteľstva sú pritom Rómovia. Až na pár výrastkov s touto komunitou žiadne problémy nemáme. Vajdu ani mimovládne organizácie zamerané na Rómov tu nemáme, lebo to nepotrebujú.“

.boj medzi školami?
 Špeciálna škola v Pavlovciach nad Uhom, ktorá vznikla začiatkom 90. rokov premenovaním bývalej osobitnej školy, leží krížom cez park v strede dediny. Pred pol ôsmou sa trúsia prvé deti. Školskú tašku s učebnicami či zošitmi nemá žiadne z nich. Načo aj? Takmer všetky však majú igelitky s desiatou. Jedno z tých starších s výrazom samozrejmosti ponúkne učiteľa cigaretou. Ten ponuku rád prijme. Pred deťmi bezstarostne „hulia“ aj rodičia. Do začiatku vyučovania ostáva ešte pol hodiny a dlhú chvíľku si predsa treba skrátiť nejako zmysluplne.
„Je to jedno, či chodia sem alebo do ZŠ. Aj tak nemajú vzťah ku vzdelaniu. Deti ani ich rodičia,“ povie školník. Skeptické slová znalca? Keď zapochybujem, či je správne, že do tejto školy s podstatne nižšími nárokmi (no vyššími príspevkami) chodí toľko detí, vyzve ma, aby som sa opýtal priamo detí. Drobizg je zhovorčivý. Pocit, že hovoria to, čo ich naučili, je však neodbytný. „Ta dobre je tu!“ kričí jeden školáčik. Na otázku prečo pohotovo odvetí: „Lebo tu nás nebijú. Tam (ukáže smerom k ZŠ) nás bili, takou veľkou palicou. A starosta sa na nás hnevá, nepustí nás na ihrisko.“ Kto, prečo a kedy ich údajne bil palicou na konkurenčnej škole, sa však nedozviem.
Pred ôsmou cez park kráča s aktovkou v ruke riaditeľ školy Jozef Sabo. Na žiadosť o rozhovor odpovedá, že má s novinármi zlé skúsenosti. Keď poviem, že aj ja mám zlé skúsenosti  s učiteľmi, nie však so všetkými, zamyslí sa a povie: „Počkajte tu, možno vám dám rozhovor.“ Predtým, než zmizne vo svojej kancelárii a zavolá na inšpekciu do Košíc, či sa môže baviť s médiami, mu stihnem povedať, že mi nerobí láskavosť, ale naopak, ja mu dávam možnosť reagovať na veľmi kritické tvrdenia starostu na jeho osobu. „Aké?“ opýta sa riaditeľ. „Napríklad to, podľa ktorého údajne s vašou mamou, ktorú tu zamestnávate, presviedčate rodičov rómskych detí v dedine, aby dali deti do vašej školy,“ poviem. Riaditeľ namieta, že to je tvrdenie proti tvrdeniu. Po piatich minútach vyjde von s tým, že budem odpovedať bez záznamu iba päť minút, čo odmietnem. Po ďalších pätnástich minútach vyjde von s otázkou, aký mám scenár a kto ma poslal. Poviem, že som sa poslal sám a scenár nemám, lebo nie som režisér hraného filmu, ale novinár. Po ďalších desiatich minútach nás s kolegom ochotne pozýva dnu a poskytne rozhovor (pozri rámček).
„Tvrdím, že dve tretiny detí do tejto špeciálnej školy nepatria, ubližuje im to,“ vraví na úrade starosta Kočan a pokračuje otázkou: „Čo chceme mať z týchto mladých? Aby prišla 22-ročná absolventka špeciálnej školy na aktivačné práce a nevie sa ani podpísať? Hrozivo tu narastá negramotnosť. Odkedy sa pred desiatimi rokmi rozčlenilo školstvo medzi samosprávu a štátnu správu, vládne medzi ZŠ, ktorú zriaďuje obec, a špeciálnou školou, ktorú zriaďuje štát, konkurenčný boj. Tá druhá je na tom tak dobre, že vlastní autá, na ktorých riaditeľ a jeho mama sami vozia deti na psychologické vyšetrenia do Michaloviec, aby ich preradili z jednej školy na druhú...“   
Spor dvoch škôl sa iba na prvý pohľad javí ako konflikt dvoch ľudí – starostu a riaditeľa jednej z nich. V skutočnosti ide o závažný problém, ktorý Rómov systematicky a za veľké peniaze vystrkuje na perifériu spoločnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite