Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď vládnu Rusi

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Dlho som nebol v

Dlho som nebol v Bruseli. Ale na podobnom summite Európskej rady, aký zvolal na prvý školský deň prezident Nicolas Sarkozy, vlastne nikto dlho nebol, pretože naposledy sa konal niekedy v roku 2003 vzhľadom na vojnu v Iraku.


Tých tisícštyristo novinárov neprišlo do toho čudesne krásno-škaredého hlavného mesta Európy a stále ešte nerozpadnutého Belgicka len tak pre nič za nič. Čakalo sa, že na mimoriadnom summite o Gruzínsku Európska únia niečo urobí či, lepšie povedané, konečne niečo urobí. Niečo, aby ukončila ruskú okupáciu tejto kaukazskej krajiny, ktorú navyše v tejto chvíli potvrdilo aj moskovské uznanie pätnásť rokov Kremľom vytvorených a vydržiavaných bábkových štátikov v Abcházsku a Osetsku.

.prehliadka impotencie
Oficiálny začiatok bol o tretej, ale krajiny, ktorým ešte o niečo šlo, prišli omnoho skôr, aby ešte niečo dohodli. Keďže návrh záverov schôdzky si premiéri a prezidenti mohli prečítať už predchádzajúci víkend, keď im ho doručili z Paríža. V Bruseli, kde sa medzi novinármi akosi všetko vie, bol preto predpoludním bez ohľadu na tie stovky prítomných médií ospanlivý pokoj. Tí, ktorí sa nechceli prechádzať po príjemne letno-jesennom Bruseli, mohli zájsť na prednášky rôznych bruselských think-tankov, kde sa rôzni odborníci bez skutočného vplyvu snažili hovoriť o tom, čo by sa malo urobiť, alebo čo by urobili, keby ten vplyv mali. Väčšina úvah sa však týkala minulosti – teda čo sa malo robiť, aby Rusi Gruzínsko neokupovali.
Aj keď s tým človek v dnešnej západnej Európe počíta, vždy ho prekvapí množstvo antiamerikanizmu, ktoré sa pri takých debatách vynorí. „Saakašvili je nacionalista a USA, ktoré mu dali zbrane a cvičili jeho armádu, sú zodpovedné za to, čo sa stalo,“ hovoril napríklad Antonio Missoroli, riaditeľ bruselského Európskeho centra politických štúdií. Zároveň vyhlasoval jednoznačne a tónom, ktorý nepripúšťal nijaké pochybnosti, že vojnu vyvolal Saakašvili svojou agresiou proti Južnému Osetsku. Hlúčik pofajčievajúcich talianskych novinárov sa baví o tom istom a líši sa len v stupni odsúdenia „amerického agresora Saakašviliho“. Na vedľajšom stolíku leží niekoľko desiatok výtlačkov Russia Profile. Tento mesačník ktorý vydávajú Rusi, rozširuje po Bruseli ruský pohľad na svet. Júlové číslo je na kriedovom papieri, s peknými fotkami a s rozsiahlym článkom, ešte „predvojnovým“, o tom, ako nepekne sa správajú Gruzínci voči Osetíncom.
Pod veľkým balónom v predsieni jednej z tých mohutných bruselských únijných budov, kde je tlačové stredisko summitu, si okolo štvrtej popoludní začínajú skupinky novinárov xeroxovať text návrhu záverečného dokumentu summitu. V hlavnej sále dostáva každá členská krajina päť minút na to, aby si ku Gruzínsku povedala svoje. „Prehliadka impotencie,“ hovorí nazlostene novinár z litovskej televízie, keď sa začíta do toho, čo má summit schváliť. „O tom azda ani nemá cenu písať,“ dodáva jeho lotyšská kolegyňa. Je príznačné, že medzi novinármi zo starých členských krajín nič také v novinárskom bare, ktorý je, ako zvyčajne, centrom summitu, nezačujete. Podľa hesla, že kto nič nečaká, nie je prekvapený, keď to nepríde, sú s bezpohlavným dokumentom, ktorý odsudzuje iba ruské uznanie Osetska a Abcházska a Moskve vôbec, ale vôbec ničím nehrozí, spokojní.

Spory sa vedú len o tom, či sa summit skončí, keď sa má, teda niekedy okolo pol siedmej večer, a či sa ešte stihnú uzávierky prvých vydaní novín. O šiestej, keď si hlavy štátov a vlád dajú „coffee break“, to vyzerá ešte na dlho. Ale o tri štvrte na sedem to v sále pod balónom začne hučať ako v úli. Ktosi priniesol senzačnú informáciu, že Európska rada dá Rusku utlimátum. A o štvrť hodiny neskôr nápis na obrovských monitoroch oznámi koniec.

.všetci sú spokojní?
Všetci sa rozutekajú po budove a v jej labyrinte hľadajú miestnosť, kde sa koná „národná tlačová konferencia“. Robert Fico mieri s naštvaným výrazom niekam do podzemia, Sarkozy obsadzuje, samozrejme, najväčšiu a najpočetnejšie obsadenú sálu, český premiér Mirek Topolánek prichádza s oneskorením na druhé poschodie. Všetci sú spokojní. Fico hovorí čosi o stredovom postoji Slovenska, Topolánek, ktorý je aj s poľským prezidentom Lechom Kaczynským, s Britmi a s Baltmi jedným z najväčších obhajcov Gruzínska, je spokojný tiež. „Opakovanie Jalty je nemožné,“ vyhlasuje do televíznych kamier hlavný aktér summitu, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. A novinári listujú v poslednej verzii niekoľkostránkového dokumentu, kde skutočne pribudlo to podstatné, ultimátum, že od ôsmeho septembra sa Rusi musia stiahnuť za hranice Gruzínska. Inak... inak s nimi Európska únia nebude rokovať o strategickom partnerstve.
„Zúfalé,“ hovorí nahnevane vedľa sediaci Litovec. „Únia bola tvrdšia, než sa očakávalo,“ znie titulok, ktorý posiela do svojich novín francúzsky novinár. Gruzínska delegácia na čele s premiérom, ktorú nepustili na rokovanie, ale na druhý deň sa má zísť s Európskou komisiou, sa tvári zmierene. Summit jej sľúbil peniaze na obnovu krajiny, potvrdil územnú integritu a predsa len trošku zatlačil na Rusov. Lenže tí sú takisto spokojní. „Je to vyvážený postoj,“ vraví Dmitrij Medvedev a dodáva, že Moskva napokon žiadne strategické partnerstvo s EÚ nepotrebuje a pokojne sa bez neho zaobíde. „Hlavné je, že Únia odmietla myšlienku sankcií,“ tvrdí Medvedev. Takže korisť v podobe Osetska a Abcházska im beztrestne zostane.

.pustnúca ruská provincia
Aby sme si predstavili, ako asi táto korisť dopadne, stačí vidieť Jerevan – najtemnejšiu metropolu na Kaukaze. Metropolu krajiny, ktorú Rusi ovládajú, podobne ako Abcházsko a Osetsko, už od rozpadu Sovietskeho zväzu. A rovnako ako Abcházcom a Osetíncom pomohli Rusi vyhrať vojnu proti nepohodlnému Gruzínsku, Arménom vyhrali ruské zbrane a ruskí dôstojníci vojnu proti Azerbajdžanu, vojnu o Náhorný Karabach. Pri víťaznom ťažení sa potom víťazi nezastavili na hranici prevažne Arménmi obývaného Náhorného Karabachu, ale postúpili desiatky kilometrov do azerbajdžanského vnútrozemia. Tam obsadili desiatky čisto azerských dedín a miest a zo stoviek tisícov Azerov urobili utečencov. Je to tak už pätnásť rokov a Arméni si už zvykli zakresľovať do svojich máp nielen Karabach, ale aj okupované územia – ešte aj do tých máp, ktoré rozdávajú na letisku turistom.
Cenu za víťazstvo vo vojne proti Azerbajdžanu spláca Arménsko Rusku dodnes a bude ju asi splácať na večné časy. „Ruských vojakov tu potrebujeme,“ hovorí Arman Kirakosjan, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí. Rusi strážia hranicu s Tureckom a majú veľkú leteckú základňu pri Jerevane. Ale nielen to, držia v rukách prakticky celú arménsku ekonomiku, v ktorej ruské firmy skúpili všetko, čo malo ešte v polorozpadnutom arménskom hospodárstve nejakú cenu.
Podľa Rusov sa riadi aj politický systém, ktorý verne kopíruje ruskú „riadenú demokraciu“. Na čelo krajiny sa dostali predovšetkým víťazi vojny o Karabach a nikomu v Arménsku ani nepripadá čudné, že títo ľudia vôbec kandidujú, aj keď oficiálne je stotisícový Náhorný Karabach samostatným štátom, ktorý nemá s Arménskom nič spoločné. „Karabašci“, z vojny zvyknutí na tvrdé metódy, tejto jari dali bez rozpakov rozstrieľať opozičné demonštrácie, ktoré protestovali proti prezidentským voľbám, podľa všetkých medzinárodných organizácií sfalšovaným. „Bol to strašný šok. Arméni zabíjali Arménov, nemohol som tomu uveriť,“ hovorí mi ticho jeden vládny úradník. „Žijeme v diktatúre,“ hovorí nahlas Stepan Safarjan, šéf opozičnej Strany národného dedičstva. On a jeho šesť kolegov, ktorí tvoria, ako sám hovorí, jedinú opozičnú frakciu vo vyše stoštyridsaťčlennom parlamente, majú šťastie. Sedemdesiat opozičných politikov z okruhu bývalého prezidenta Levona Ter Petrosjana, ktorý sa neúspešne pokúsil poraziť už druhého Karabašca na čele arménskeho štátu Serža Sargisjana, bolo v minulých mesiacoch zatknutých a označených za kriminálne živly.

.chcem ísť odtiaľto preč
Arménski politici to nehovoria nahlas, no s tým, čo Rusko urobilo Gruzínsku, sú spokojní. „Myslím, že po Gruzínsku už nehrozí, že by sa Azerbajdžan pokúsil riešiť otázku Karabachu silou,“ vraví jeden arménsky diplomat. A čo to znamená v praxi, je jasné. „Niet inej možnosti, len nezávislosť Náhorného Karabachu,“ dodáva. Je to jedna z mála vecí, na ktorej sa zhodne vláda s potláčanou opozíciou. „Karabach už nikdy nemôže patriť k Azerbajdžanu,“ tvrdí ešte aj Safarjan, keď predtým vyrozpráva dlhé zdôvodnenie práva Arménov v Náhornom Karabachu na sebaurčenie.
V uliciach chudobne pôsobiaceho Jerevanu si však mnoho ľudí uvedomuje, že cena, ktorú Arménsko za svoje víťazstvo pod patronátom Moskvy platí, je privysoká. „Arménsko nie je krajinou, kde sa dá normálne slušne žiť. Keď doštudujem, odídem,“ hovorí pekná študentka Jerevanskej štátnej univerzity. „Do Ameriky, do Francúzska, do Poľska, je mi jedno kam. Jednoducho preč.“ Nie je sama. Napokon, podobne ako v Abcházsku, Osetsku alebo v moldavskom Podnestrí. Pre Moskvu to nie je veľmi lichotivá vizitka.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite