Keď minulý týždeň zomrel vo veku 93 rokov česko-kanadský podnikateľ Tomáš Baťa, okrem jeho plodného života sa skončilo aj čosi iné. Niečo, čo by sme s pátosom mohli nazvať „staré dobré časy“.
Tomáš Baťa bol synom svojho slávneho otca, Tomáša Baťu seniora, ktorý v Zlíne (a neskôr aj v širšom okolí vrátane Slovenska), založil na konci 19. storočia legendárnu obuvnícku firmu. To, že boli Baťovci v obuvníctve úspešní, až tak veľmi neprekvapuje – už Tomáš Baťa senior bol deviatou generáciou, ktorá sa zaoberala obuvníckym remeslom. Ale výskyt dvoch po sebe idúcich ľudí, ktorí mali okrem mena a priezviska spoločné aj nevídané manažérske schopnosti a zároveň prirodzený rešpekt a veľkú úctu v spoločnosti, to sa tak často nevidí.
.spasiteľský gén
Tomáš Baťa – ktorý si vo vyššom veku z prívlastku „junior“ robil žarty – bol dedičom svojho otca a strýka Antonína v mnohých veciach. Celou rodinnou anamnézou za posledné storočie sa nesie duch dravej podnikavosti, geniálnej vynaliezavosti a predvídavosti, schopnosti zariskovať v správny čas. A to celé je zmiešané s akýmsi mesianistickým génom, ktorý Baťovcov viedol k dodnes ohromujúcemu rozsahu sociálnych aktivít všetkého druhu. Boli to do istej miery utopisti – najviac asi Jan Antonín, nevlastný brat Tomáša Baťu staršieho, ktorý po tragickej smrti seniora v roku 1932 prevzal vedenie firmy a do vypuknutia vojny ju priviedol ešte k väčšiemu rozmachu ako jeho predchodca. Baťovský utopizmus je dôležitou črtou príbehu tejto firmy a jej majiteľov, na ktorú sa často zabúda, napriek všemožným stopám, ktoré zanechal. V knihe Budujme stát pro 40.000.000 lidí Jan Antonín Baťa v roku 1937 ohlásil Plán vybudovania štátu. S baťovskou precíznosťou pridal rovno aj „časové rozvrhy“.
O čo išlo? Aby sa krajina stala „najlepšou a najsilnejšou demokraciou“, navrhoval napríklad obrovské investície do infraštruktúry. Najznámejším projektom, za ktorý sa Baťa zasadzoval a bol zrejme aj jeho autorom, bolo okrem postavenia vodnej cesty Labe – Odra – Dunaj (pozostatkom nápadu je napríklad známy baťovský kanál na Morave) vybudovanie cestnej „Československej magistrály“. Bola to akoby pravítkom nakreslená čiara, vedúca zo západného cípu Česka stredom Moravy a severom Slovenska až na Podkarpatskú Rus, ktorá bola vtedy východným cípom Československej republiky. Baťa argumentoval logicky – krajina má na dĺžku približne tisíc kilometrov, čo je ako vzdialenosť z Prahy do Anglicka, je rozdelená pohoriami a úplne nesúrodá. Dnešní utopisti z Národnej diaľničnej alebo z Úradu vlády sa majú od koho učiť – Baťa chcel túto dlhočiznú cestu, ktorej väčšina by išla úplne nedotknutým územím, postaviť zázračne rýchlo. „Do troch rokov môže byť pri modernom organizovaní práce celá táto cesta vybudovaná,“ písal optimisticky. Zaujímavé boli Baťove predstavy o podrobnostiach tejto výstavby. „Realizácia stavby diala by sa v táboroch. Predpokladá to vydanie zákona o povinnosti pracovnej služby nezamestnaných v táboroch. ... Mnoho z ľudí, pracujúcich v táboroch, budujúcich cestu, bude sa môcť usadiť na novej pôde, v jej okolí, kde vzniknú nové zamestnania. ... Pracovné tábory budú organizované vojensky...“
Toto je ten utopizmus, na ktorý narážal český prezident Václav Klaus, keď vo veľkej úcte minulý týždeň písal o zosnulom Tomášovi Baťovi a dodal, že aj pri všetkých tých oslavných tympanoch na obdivuhodné Baťovo dielo by nemali zaniknúť tieto utopistické – a v rukách menej oddaných demokracii aj nebezpečné – nápady.
.idealistický étos
V každom prípade, baťovské budovateľské nadšenie bolo nákazlivé vtedy a je také dodnes. Väčšinou sa realizovalo dovnútra firmy a prinášalo obdivuhodné výsledky. Bolo inovatívne v mnohých ohľadoch – ustavičným vynaliezavým znižovaním nákladov, mimoriadne efektívnym spôsobom motivácie zamestnancov, marketingom (kto nepozná „baťovské ceny“, končiace sa deviatkou?)
Nech už boli Baťovci akíkoľvek utopisti, a Jan Antonín Baťa medzi nimi vynikal, nikdy neboli, ani náznakom, marxisti. Naopak, spolu s potrebou povolať nezamestnaných do vojensky organizovaných pracovných táborov Antonín Baťa napríklad hlásal takmer libertariánsky chorál: „Naši podnikatelia sú priviazaní k zemi predpismi, zákonmi, daňami, clami, menou, sociálnymi bremenami, obchodnou politikou, miliónmi drobných politických záujmov a úradného šikanovania, nezmyselne drahým dovozným a nedostatočnosťou dopravných prostriedkov a dopravných ciest.... Je ľahké zahŕňať ich potom výčitkami o neschopnosti a nehybnosti.“
Komunisti meno Baťa nemali radi a všetko, čo sa spájalo so slávnou baťovskou predvojnovou érou po uchopení moci a zavedení diktatúry dôsledne premaľúvali. Zlín sa premenil na Gottwaldov, Baťov na Otrokovice a slovenské Baťovany na Partizánske. Baťove podniky znárodnili a Antonína odsúdili za údajnú velezradu. Utiekol do Južnej Ameriky.
Tomáš Baťa odišiel do Kanady. Tam, v slobode, rozvinul syn zakladateľa rodinnú firmu do svetovej veľkosti. Akokoľvek sa však menili podmienky a doba, budovateľský, idealistický a optimistický étos sa s menom Baťa neprestal spájať až do týchto dní.
.sen starého pána
Tomáš Baťa bol veľmi príjemný, vtipný, optimistický, priam bodrý chlapík, ktorý bol v biznise „starou školou“. Vyznával pevné pravidlá, etické podnikanie, zaujímal sa o svojich ľudí a tvrdil, že podnikanie musí byť služba. Neznelo to ako fráza.
Po páde komunizmu sa vrátil do vlasti a po dlhých rokovaniach s vládou v roku 1991 prevzal naspäť niektoré znárodnené podniky a predajne. Najmä však založil alebo podporoval viaceré organizácie, ktoré majú pomáhať – napríklad zlínsku Baťovu univerzitu, nadáciu alebo mimovládnu organizáciu Junior Achievement, ktorá podporuje a vzdeláva mladých ľudí, budúcich biznismenov. Stelesňoval „slušný biznis“, v ktorom sa oplatí nepodvádzať, nekradnúť, byť poctivý a robiť všetko pre zákazníkov. Bol priekopníkom a názornou ukážkou sociálnej zodpovednosti úspešného človeka. Bol doslova pozitívnym podnikateľským vzorom, akých je málo všade, tobôž u nás. Stelesňoval slušný biznis a jeho odchod sprítomnil, aké vzácny je dnes výskyt takýchto ľudí.
Keď sa Tomáša Baťu v roku 1993 pýtal dokumentarista Matěj Mináč na jeho sen, Baťa po dlhom vážnom mlčaní, takom netypickom pre jeho veselú a bezprostrednú povahu, odpovedal: „Aby to všetko úspešne pokračovalo aj keď mňa už pánboh zavolá a povie, je čas ísť.“ Hádam Tomáš Baťa III., dnešný šéf spoločnosti Baťa a syn Tomáša Baťu juniora, sen svojho otca naplní.
Tomáš Baťa bol synom svojho slávneho otca, Tomáša Baťu seniora, ktorý v Zlíne (a neskôr aj v širšom okolí vrátane Slovenska), založil na konci 19. storočia legendárnu obuvnícku firmu. To, že boli Baťovci v obuvníctve úspešní, až tak veľmi neprekvapuje – už Tomáš Baťa senior bol deviatou generáciou, ktorá sa zaoberala obuvníckym remeslom. Ale výskyt dvoch po sebe idúcich ľudí, ktorí mali okrem mena a priezviska spoločné aj nevídané manažérske schopnosti a zároveň prirodzený rešpekt a veľkú úctu v spoločnosti, to sa tak často nevidí.
.spasiteľský gén
Tomáš Baťa – ktorý si vo vyššom veku z prívlastku „junior“ robil žarty – bol dedičom svojho otca a strýka Antonína v mnohých veciach. Celou rodinnou anamnézou za posledné storočie sa nesie duch dravej podnikavosti, geniálnej vynaliezavosti a predvídavosti, schopnosti zariskovať v správny čas. A to celé je zmiešané s akýmsi mesianistickým génom, ktorý Baťovcov viedol k dodnes ohromujúcemu rozsahu sociálnych aktivít všetkého druhu. Boli to do istej miery utopisti – najviac asi Jan Antonín, nevlastný brat Tomáša Baťu staršieho, ktorý po tragickej smrti seniora v roku 1932 prevzal vedenie firmy a do vypuknutia vojny ju priviedol ešte k väčšiemu rozmachu ako jeho predchodca. Baťovský utopizmus je dôležitou črtou príbehu tejto firmy a jej majiteľov, na ktorú sa často zabúda, napriek všemožným stopám, ktoré zanechal. V knihe Budujme stát pro 40.000.000 lidí Jan Antonín Baťa v roku 1937 ohlásil Plán vybudovania štátu. S baťovskou precíznosťou pridal rovno aj „časové rozvrhy“.
O čo išlo? Aby sa krajina stala „najlepšou a najsilnejšou demokraciou“, navrhoval napríklad obrovské investície do infraštruktúry. Najznámejším projektom, za ktorý sa Baťa zasadzoval a bol zrejme aj jeho autorom, bolo okrem postavenia vodnej cesty Labe – Odra – Dunaj (pozostatkom nápadu je napríklad známy baťovský kanál na Morave) vybudovanie cestnej „Československej magistrály“. Bola to akoby pravítkom nakreslená čiara, vedúca zo západného cípu Česka stredom Moravy a severom Slovenska až na Podkarpatskú Rus, ktorá bola vtedy východným cípom Československej republiky. Baťa argumentoval logicky – krajina má na dĺžku približne tisíc kilometrov, čo je ako vzdialenosť z Prahy do Anglicka, je rozdelená pohoriami a úplne nesúrodá. Dnešní utopisti z Národnej diaľničnej alebo z Úradu vlády sa majú od koho učiť – Baťa chcel túto dlhočiznú cestu, ktorej väčšina by išla úplne nedotknutým územím, postaviť zázračne rýchlo. „Do troch rokov môže byť pri modernom organizovaní práce celá táto cesta vybudovaná,“ písal optimisticky. Zaujímavé boli Baťove predstavy o podrobnostiach tejto výstavby. „Realizácia stavby diala by sa v táboroch. Predpokladá to vydanie zákona o povinnosti pracovnej služby nezamestnaných v táboroch. ... Mnoho z ľudí, pracujúcich v táboroch, budujúcich cestu, bude sa môcť usadiť na novej pôde, v jej okolí, kde vzniknú nové zamestnania. ... Pracovné tábory budú organizované vojensky...“
Toto je ten utopizmus, na ktorý narážal český prezident Václav Klaus, keď vo veľkej úcte minulý týždeň písal o zosnulom Tomášovi Baťovi a dodal, že aj pri všetkých tých oslavných tympanoch na obdivuhodné Baťovo dielo by nemali zaniknúť tieto utopistické – a v rukách menej oddaných demokracii aj nebezpečné – nápady.
.idealistický étos
V každom prípade, baťovské budovateľské nadšenie bolo nákazlivé vtedy a je také dodnes. Väčšinou sa realizovalo dovnútra firmy a prinášalo obdivuhodné výsledky. Bolo inovatívne v mnohých ohľadoch – ustavičným vynaliezavým znižovaním nákladov, mimoriadne efektívnym spôsobom motivácie zamestnancov, marketingom (kto nepozná „baťovské ceny“, končiace sa deviatkou?)
Nech už boli Baťovci akíkoľvek utopisti, a Jan Antonín Baťa medzi nimi vynikal, nikdy neboli, ani náznakom, marxisti. Naopak, spolu s potrebou povolať nezamestnaných do vojensky organizovaných pracovných táborov Antonín Baťa napríklad hlásal takmer libertariánsky chorál: „Naši podnikatelia sú priviazaní k zemi predpismi, zákonmi, daňami, clami, menou, sociálnymi bremenami, obchodnou politikou, miliónmi drobných politických záujmov a úradného šikanovania, nezmyselne drahým dovozným a nedostatočnosťou dopravných prostriedkov a dopravných ciest.... Je ľahké zahŕňať ich potom výčitkami o neschopnosti a nehybnosti.“
Komunisti meno Baťa nemali radi a všetko, čo sa spájalo so slávnou baťovskou predvojnovou érou po uchopení moci a zavedení diktatúry dôsledne premaľúvali. Zlín sa premenil na Gottwaldov, Baťov na Otrokovice a slovenské Baťovany na Partizánske. Baťove podniky znárodnili a Antonína odsúdili za údajnú velezradu. Utiekol do Južnej Ameriky.
Tomáš Baťa odišiel do Kanady. Tam, v slobode, rozvinul syn zakladateľa rodinnú firmu do svetovej veľkosti. Akokoľvek sa však menili podmienky a doba, budovateľský, idealistický a optimistický étos sa s menom Baťa neprestal spájať až do týchto dní.
.sen starého pána
Tomáš Baťa bol veľmi príjemný, vtipný, optimistický, priam bodrý chlapík, ktorý bol v biznise „starou školou“. Vyznával pevné pravidlá, etické podnikanie, zaujímal sa o svojich ľudí a tvrdil, že podnikanie musí byť služba. Neznelo to ako fráza.
Po páde komunizmu sa vrátil do vlasti a po dlhých rokovaniach s vládou v roku 1991 prevzal naspäť niektoré znárodnené podniky a predajne. Najmä však založil alebo podporoval viaceré organizácie, ktoré majú pomáhať – napríklad zlínsku Baťovu univerzitu, nadáciu alebo mimovládnu organizáciu Junior Achievement, ktorá podporuje a vzdeláva mladých ľudí, budúcich biznismenov. Stelesňoval „slušný biznis“, v ktorom sa oplatí nepodvádzať, nekradnúť, byť poctivý a robiť všetko pre zákazníkov. Bol priekopníkom a názornou ukážkou sociálnej zodpovednosti úspešného človeka. Bol doslova pozitívnym podnikateľským vzorom, akých je málo všade, tobôž u nás. Stelesňoval slušný biznis a jeho odchod sprítomnil, aké vzácny je dnes výskyt takýchto ľudí.
Keď sa Tomáša Baťu v roku 1993 pýtal dokumentarista Matěj Mináč na jeho sen, Baťa po dlhom vážnom mlčaní, takom netypickom pre jeho veselú a bezprostrednú povahu, odpovedal: „Aby to všetko úspešne pokračovalo aj keď mňa už pánboh zavolá a povie, je čas ísť.“ Hádam Tomáš Baťa III., dnešný šéf spoločnosti Baťa a syn Tomáša Baťu juniora, sen svojho otca naplní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.