Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti

Viete, čo je duša? Duša je taká drevená palička, niečo ako stĺpik medzi spodnou a

Viete, čo je duša? Duša je taká drevená palička, niečo ako stĺpik medzi spodnou a vrchnou stranou trupu huslí. Keď sa s ňou niečo stane, tak to ohrozuje nástroj a jeho zvuk. Malá, schovaná, ale veľmi prepotrebná vec, taká duša. Samozrejme, nielen pre husle.

Festivalová sezóna sa pomaly končí, jeden festival nás však ešte čaká. V septembri prebehnú v Bratislave Konvergencie čiže Zbližovania. Keď si predstavíme zbližovanie, väčšinou nám napadne samá príjemná činnosť. Všetko je však závislé od toho, kto a čo sa zbližuje a ako a prečo sa to deje. Nielen v matematike platí, že pri konvergenciách hrajú dôležitú úlohu limity a zadefinovanie. Našťastie, festival Konvergencie má vďaka svojmu šéfovi Jozefovi Luptákovi oboje určené jasne a výnimočne.

Limity Konvergencií sú dané Jozefom, konkrétnym hudobníkom na jednej strane a nekonečným svetom ostatných muzikantov a hudby, ako takej, na strane druhej. Ďalšími limitmi sú slušnosť, otvorenosť, úcta k slobode, radosť z vytvárania priestoru na stretnutie, odmietanie lacných kompromisov, ale aj priateľská povaha festivalu. Za tieto limity sa nedá ísť, lebo to charakterizuje tvorcu a prostredníctvom neho aj celé podujatie.
Definície Konvergencií sú v peknom rozpore s matematikou — na rozdiel od nej, kde je podstatou ustavičné približovanie sa bez možnosti stretnutia, tu sa stretáva a pretína jedna radosť. A  presná definícia sa, našťastie, napísať nedá. Stále sú v nich prekvapenia, stále je v nich napätie a vzruch.
Konvergencie nehrajú falošné hry o približovaní sa masám, o zapáčení sa komukoľvek. Nezbližuje sa v nich hocičo s cieľom vydolovať maximum za akúkoľvek cenu. V tom sú v peknom protiklade k dianiu, ktorého sme denne svedkami.
V živote mám šťastie na violončelistov. Vždy mi ich bolo ako huslistovi trošku ľúto. Naťahujú sa s tým krásnym hebedom krížom-krážom, nikto im nepomôže — je akurát také veľké, aby ho museli nosiť sami, to už s basou vám kamaráti pomôžu... Čelo akoby už nebolo len hudobným nástrojom, ale zvláštnym druhom bytosti, ktorá potrebuje cit i silné svaly, húževnatého majiteľa a vlastné miesto v aute i v lietadle. Čo však violončelu nemožno uprieť, je veľká duša. A tú má aj violončelista Jozef Lupták a jeho festival.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite