Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posledné básne

.daniel Hevier .časopis .literatúra

K

K posledným veciam má ľudstvo i my, konkrétni ľudia, zvláštny, až rituálny vzťah. Vedomí si hodnoty niečoho, čo sa už nevráti, čo už nebude pokračovať, pokúšame sa uchovať v sebe intenzitu trvania.
Posledné slová umierajúceho, posledný pohľad človeka, ktorého už neuvidíme, posledný dotyk... Literatúra pracuje s počiatkom a zákonite sa musí dotknúť aj fenoménu posledného.

V neviditeľnej krajine motívov a tém sa vyčleňuje zvláštna rovina básní, ktoré sú posledné. Sú to posledné básne, ktoré napísali ich autori. Niekedy to boli dobrovoľné rozhodnutia, tak, ako keď sa mladý Rimbaud uprostred tvorivých síl a imaginatívneho vzopätia zdanlivo nepochopiteľne rozhodol, že viac nenapíše ani riadok. Ale častejšie sú posledné básne vynútené silou odchádzania z tohto života, ktorá je silnejšia ako túžba žiť. Posledné básne preto nie sú iba textom, zápisom, radom písmen usporiadaných do veršov. Patria k nim aj okolnosti vzniku. Často sú zapísané narýchlo, na poslednú chvíľu, na prvý kus papiera, ktorý je poruke. Veľakrát sa našli až po autorovej smrti, v labyrinte papierov na jeho pracovnom stole. Nezriedkakedy sú to básne neupravené, nekorigované, neštylizované. Akoby básnik s vedomím nedostatku času, ale aj zbytočnosti akéhokoľvek predstierania, už nelipol na cizelérskej práci brilantného štylistu. Hovorí priamo, bez príkras a ozdôb, drsne. Veľakrát oslovuje samého seba, pretože v takýchto chvíľach je človek jediným adresátom samého seba. Na šmirgľový papier dohasínajúcej existencie sa nedá písať filigránsky. Kaligrafia odchodu z tohto tela odmieta plané ornamenty: sústreďuje sa len na podstatné znaky.

.keď človek žije ako strom
František Andraščík (1931 – 2001) bol tragickou postavou slovenskej poézie. Už ako 36-ročný ostal v invalidnom dôchodku a embargo outsidera nosil nielen ako postihnutý človek, ale aj ako básnik, a to básnik, ktorý bol umlčaný režimom. Názvy jeho zbierok zo 60. rokov Brieždenie, Prísne ráno, Rekviem za živým a Zaklínanie sú výrečné. Je to naozaj prísna, zaklínacia poézia, v ktorej zornom poli je osud živých, za ktorých napriek tomu treba vykonávať básnické rekviem. Do literatúry sa Andraščík vrátil až po pätnástich rokov, no jeho poézia už bola zlomená, nedosahovala onú naliehavosť prvých kníh. Po smrti autora sa prostredníctvom Jána Zambora, ktorý sa venuje odkazu Františka Andraščíka aj reflektívne, publikovalo niekoľko básní z básnikovej pozostalosti. Ako uviedol básnikov synovec, báseň Keď človek žije, akoby bol stromom, našli príbuzní po básnikovej smrti vo vrecku jeho čierneho saka pripraveného v skrini na poslednú cestu.


Keď človek žije, akoby bol stromom

Keď človek žije, akoby bol stromom,
jednoducho – len trpezlivo stojí a stojí,
neúnavne pozerá sa a hľadí,
vidí, že ako vtáci si naňho sadajú všetky ročné obdobia:
i lastovička jar, i jastrab leto,
i strakatá straka jeseň, i vrabec zima.
Strom neustále starne a vtáci,
ako sa striedajú v tom neustálom kolobehu,
sú stále mladí.
Keď človek žije, akoby bol stromom a starne,
akoby si vravel: je to príma,
čoraz viac idem do domu svojho,
tam, kde mám svoje korene,
tam, kde je moja vlastná hlina...

.nie je isté, čo bude po smrti
Jeden z najväčších českých básnikov Ivan Diviš (1924 – 1999) bol rozporuplnou bytosťou, natiahnutou na škripci medzi extázou a expresivitou, medzi exotikou a exkrementami. Autor zaoberajúci sa krvavými súčiastkami ľudskej existencie, neustále v pokľaku pred Bohom i vo večnom sváre s ním, nemohol nepísať do poslednej chvíle. Písanie poézie bral ako celoživotnú rehoľu, a ostal jej verný do posledného výdychu. Jeho posledná báseň nesie dátum jeho smrti – 7. apríla 1999. Po autorovej smrti ju našla na jeho pracovnom stole manželka Ivana Diviša. Je to silná, možno až krutá sebaobžaloba, účtovanie s neláskou k sebe i k vlastnej matke. Doznanie, aké sa píše iba v hodine, keď už niet času ani dôvodu na sebaklamanie.

***
Po něm,
noblesním decentním muži,
nadvakrát zlomeném –
poprvé mým dědem Janem Vincencem,
podruhé tažením na Bělehrad-,
nemám, vyjma drobtu vloh k rytířskosti,
co by se za nehet vešlo –
a právě jeho, jeho jsem miloval,
zato po ní, ňáderném pancéři,
který životem ne šel, ale majestátně plul,
po ní, rodačce z Uherského Hradiště,
koloraturní sopranistce,
kterou jsem nemohl ani vystát,
které jsem neodpustil ani vlastní její smrt
a který, když obdržel do Mnichova její parte
a se zděšením zjistil, že česká podlost
                          a kolaborace s bolševismem
jdou tak daleko, že jsem na něm nebyl
co exulant uveden jako první její syn,
vzal to oznámení na vědomí
s lehkým zadostiučiněním –
po té mám všechno:
vichrnou náturu, jak by řekli
posraní mystikové,
absolutní múzičnost
a tedy i poesii, ano po ní,
kterou jsem nikdy nemiloval,
pretože jsem ji milovat nemohl
a tedy že nemiluji ani sám sebe,
takže jsem nezaviněným a mne mocnějším přestupníkem
přikázaní: milovat budeš bližního svého
jako sebe samého.
Jak bych mohl milovat bližního svého,
když nemiluju ani sebe
a čtyřikrát se pokoušel vzít si život –
ale ono to nikdy nevyšlo.
A popáté, ty pitomče,
se o to pokoušet nebudu,
pretože se bojím zavržení.
Vůbec není jisto, co bude po smrti...
7. dubna 1999

.uchovať tajomstvo
Czeslaw Milosz (1911 – 2004) bol poľský básnik. Hoci získal aj Nobelovu cenu za literatúru, pre Poliakov, ktorí vždy brali do úvahy básnikov viac ako politikov, bol aj bez tohto potvrdenia prorokom, trpiteľom, vizionárom i duchovným vodcom. Milosz sa ustavične vracal k podstatným témam, ktoré síce presahovali poéziu, ale na ktoré práve poézia mohla odpovedať inak ako filozofia či teológia. Práve preto, že iba poézia dokáže odpovedať na otázky otázkami. Ku sklonku svojho života sa toto neustále dobýjanie do zatvorených dvier pravdy u Milosza ešte zintenzívnilo. Svedčia o tom dve jeho posledné knihy. Jedna má lapidárny názov To a druhá, ktorá vyšla po jeho smrti, sa volá Posledné básne. Medzi poslednými básňami nachádzame aj túto báseň bez názvu:     

***
Neprezrádzať, čo je zakázané. Uchovať tajomstvo.
Pretože vyjavené ľuďom škodí.
Je to ako v detstve – izba, v ktorej straší
A neslobodno do nej otvárať dvere.
A čo by som v tej izbe našiel?
Niečo iné vtedy, niečo iné teraz,
Keď som starý a opisoval som tak dlho,
Čo vidia oči,
Až som sa naučil, že najviac sa odporúča
Zmĺknuť.

Preložil Karol Chmel

Možno by bolo zaujímavé zhromaždiť do jednej antológie posledné básne, básne, ktoré uzavreli dielo toho-ktorého básnika. Možno by sme pri ich čítaní zbadali, aká je slabosť i sila slova, keď je to slovo básnické. Veď autor píše svoje verše často s vedomím, že sú to jeho posledné pozemské slová, že je to jeho slovné prievozné určené na prechod do iného priestoru. Pod ťarchou pátosu tejto chvíle nie je dôležité, či je to ešte literatúra. Je to vždy niečo viac ako literatúra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite