Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Atletický fanatik

.časopis .rozhovor

Mnohí televízni diváci sledujú športové prenosy na českých kanáloch, pretože kvalita niektorých našich komentárov je často výrazne nižšia ako tých českých. V prípade ľahkej atletiky je to vraj naopak. Tam si mnohí Česi naladia slovenský kanál, pretože atletiku u nás komentuje Alfonz Juck.

Mnohí televízni diváci sledujú športové prenosy na českých kanáloch, pretože kvalita niektorých našich komentárov je často výrazne nižšia ako tých českých. V prípade ľahkej atletiky je to vraj naopak. Tam si mnohí Česi naladia slovenský kanál, pretože atletiku u nás komentuje Alfonz Juck.


.z Pekingu ste sa vrátili len pred dvoma dňami. Už ste aklimatizovaný?
Veľmi nie, ale spal som počas toho posledného letu, takže je to celkom fajn.

.aká bola Olympiáda?
Myslím, že to bola Olympiáda, ktorá sa už nedá tak ľahko zopakovať. A ak, tak jedine v Číne.

.prečo?
Lebo táto krajina to brala ako svoju veľkú prezentáciu. Hry boli pripravené tak, že s ničím nebol žiadny problém. Bol dostatok ľudí, postavili sa veľké objekty, všetkého bolo dosť. A keď aj nebolo, všetko sa dalo okamžite riešiť. Rozpočet nebol postavený tak ako inokedy: náklady, výdaje, nejaké limity. Tu bolo na všetko, všetko bolo k dispozícii.

.keby ste to porovnali s inými hrami?
V Aténach napríklad mnohé veci neboli dokončené, veľa sa dokončilo krátko pred hrami. Tu bolo všetko načas pripravené a keby bolo treba niečo okamžite postaviť, bolo jasné, že by to pre nich nebol žiadny problém. Napríklad raz sa pred medzinárodným vysielacím centrom niečo stalo s veľkým parkoviskom, bol tam nejaký problém s asfaltovým povrchom. Večer okamžite nastúpila skupina robotníkov a ráno bolo všetko v poriadku. Unikátnosť týchto hier spočívala v tom, že na všetko boli zdroje. Nehovorím, že by sa nedala urobiť lepšia Olympiáda, to nie, ale takáto sa nedá urobiť nikde inde. Nie sú na ňu zdroje, priestor, ekonomika.

.aká tam bola atmosféra? Počas záverečného ceremoniálu ste hovorili o „strojenosti“...
Organizátori chceli ukázať, že sú dobrí, že majú dobrovoľníkov a tak ďalej, ale chýbal nejaký spontánny prejav, emócie, radosť z toho všetkého. Možno je to mentalitou, neviem. Mal som pocit, že Číňania napríklad nepochopia vtip, keď je v ňom nejaká metafora. Sú pracovití, odhodlaní, ale v mnohom iní, majú iné vnímanie sveta. Ich povaha je taká, že nedávajú veci najavo, často neviete, čo si človek myslí, či s vami súhlasí, oni prosto skoro nič nedávajú najavo.

.myslíte si, že je to v povahe Číňanov alebo skôr v povahe režimu, ktorý tam vládne?
To neviem posúdiť, nikdy predtým som tam nebol, ale myslím, že je to symbióza obidvoch vecí.

.pre diváka bolo zaujímavé počuť, čo všetko zabezpečovali na hrách vojaci. Od bezpečnosti až po akrobatické čísla na ceremoniáloch. Ako ste to vnímali?
Bolo to cítiť. Občas sme boli prekvapení, ako sa skupina povedzme 25 mužov v civile premiestňuje v pochodovom tempe. Bolo to v nejakom zmysle oficiálne, na oblečení mali visačku „bezpečnosť“, ale bolo to prekvapivé. Na druhej strane sa človek jednoducho cíti bezpečne, aj to treba vnímať.

.mali sme pocit, že slovenskí novinári sa v porovnaní s českými vyhli problémom s ľudskými právami, najmä pri úvodnom a záverečnom ceremoniáli. Prečo to tak bolo?
Viete, je otázne, čo je čia úloha. Je otázne, či je úlohou športového novinára komentovať stav ľudských práv.

.áno, to je správna otázka. Odpoveď?
Myslím si, že to záleží na osobnej skúsenosti. Čína sa prichystala a vytvorila dojem, ako keby žiadny problém neexistoval. Takže ľudia, ktorí prišli na olympiádu komentovať šport, nemali možnosť stretnúť sa s nejakým problémom tohto typu, ktorý by ich podnietil ku komentáru. Samozrejme, že mnohé veci sme nevideli práve preto, lebo sa ich čínsky režim rozhodol zakryť. Ale pre mňa je problém vyjadrovať sa ako novinár k niečomu, čo som sám na vlastnej koži nezažil, s čím nemám osobnú skúsenosť. Nerád čerpám iba z nejakých internetových zdrojov a podobne. Čiže  musel by som ísť vyslovene po týchto veciach, a na to sme ako športoví redaktori vôbec nemali čas.

.slovenská televízia tam mala štáb, ktorý sa venoval nielen športu. Urobili dokumentárny film, ktorý vyznel ako príjemný cestopis...
Ťažko vstupovať niekomu do svedomia. Ale bolo vidieť, že na rozdiel od STV tam anglické alebo americké médiá mali ľudí, ktorí sa venovali situácii v Číne. My sme tam mali dve kamery a bolo na dramaturgovi, aké relácie sa  s nimi mali vyrobiť.

.súvisí to so situáciou v STV?
To ja neviem povedať, pracujem tam na externej báze, ale myslím si, že ani nie. Hlavne to záležalo na dramaturgovi. A my ostatní, keďže bolo treba napĺňať dva kanály, sme boli plne vyťažení. Osobne som nemal čas robiť niečo viac.

.ako je to v Číne s náboženskou slobodou? Zabezpečili napríklad Číňania kostoly a bohoslužby?
Áno, kostol bol v športovej dedine pre športovcov a my sme mali zoznam kostolov po meste. Bolo ich tam síce málo, na pätnásť miliónov obyvateľov tam bolo tuším päť alebo šesť katolíckych kostolov, ale cudzinec, ak chcel, tak vedel, kde sú kostoly a mal možnosť ich navštíviť. Ako je to s miestnymi, to neviem.

.skúsme to zhrnúť. Bolo správne, že sa olympijské hry konali v Číne?
Bolo to rozhodnutie Medzinárodného olympijského výboru. Nie všetci to vnímajú rovnako, ale mnohých viedli k podpore hier v Pekingu prísľuby, že niektoré zmeny zostanú zachované aj po olympiáde. Napríklad menej cenzúry na internete či voľnejší pohyb po krajine a podobne. Keby v Číne Olympiáda nebola, tak by sa nič nezmenilo, takto sa niečo zmenilo. Stalo sa niečo, čo predbehlo prirodzený vývoj v Číne.


.vy si teda myslíte, že Olympiáda Čínu zlepšila.
Určite. Napríklad jednu oceliarsku fabriku zastavili a rozhodli sa ju presunúť preč z Pekingu. Keby Olympiáda nebola, tak by sa to nestalo. Ale najlepšie by bolo opýtať sa na to nejakého Číňana.

.dalo sa to?
Formálne taká možnosť bola, ale iba formálne. Pozeral som jeden čínsky kanál v angličtine, kde pozývali na diskusie aj hostí z cudziny, ale všetko to bolo veľmi opatrné a vo forme pozitívnej propagandy.

.keď už sme pri tom olympijskom výbore, predsedom Slovenského olympijského výboru je bývalý agent ŠtB František Chmelár. Čo si o tom myslíte?
Je to vec pracovných vzťahov a keď niekto niekoho volí alebo zamestnáva a neprekáža mu to, tak neviem, čo k tomu možno ešte povedať. Keď to neprekáža stodesiatim ľuďom, ktorí volia predsedu výboru, tak to hovorí o buď o tom, že im to neprekáža, alebo že ho považujú za niekoho, kto síce mohol urobiť v minulosti chybu, ale dnes je človekom na svojom mieste.

.vy osobne to vidíte ako?
Ja to vždy hodnotím individuálne. Bol som napríklad proti uväzneniu Marion Johnsonovej za to, že klamala. Pretože má malé deti.

.františek Chmelár je dobrý predseda?
To je otázka, či jeho minulosť súvisí s tým, aký je predseda. Je taký, akého si ho zvolili. Má svoje plusy a mínusy, čo prevažuje, je otázka. V prípade väčšiny športových zväzov predseda vykonáva svoju funkciu ako neplatenú, vo svojom voľnom čase. Ťažko mu potom môžete vytýkať, ako to robí. Alebo keď niet protikandidáta, ktorý by to robil. Ale Chmelárova funkcia je platená.

.a čo ostatní športoví funkcionári? Vytvárajú zväzy a ich funkcionári dobré podmienky pre slovenský šport?
Máloktorý šport je taký nezávislý, že sa dokáže financovať zo svojich zdrojov. Zväzy sú do značnej miery odkázané na štátne príspevky. Toto financovanie však dobre nefunguje. Myslím si, že existuje nejaká principiálna nedôvera štátu k zväzom. Všetky zdroje a nakladanie s nimi je potom rozdrobené.

.čo by malo byť úlohou štátu?
Necítim sa povolaný práve na riešenie tejto otázky, ale vnímam ju a myslím si, že úlohou štátu je vytvoriť podmienky. Bazén, halu, dráhu. Na to sa nabaľuje všetko – vznik klubu, záujem mládeže, nejaké úspechy. Mladý človek sa ťažko dokáže stotožniť s Ronaldom. Ale môže sa stotožniť s niekým, kto vyrastal tu doma, napríklad s Demitrom. Z toho potom vzniká väčšia športová základňa, väčší výber a talenty sa objavia. Domáce príklady sú nesmierne dôležité, ale bez podmienok, v ktorých môžu vyrásť, nebudú. Stačí sa pozrieť na úspech našich vodákov.

.čo s tým má spoločné štát?
Slovenský šport má potenciál na to, aby mal šampiónov, majstrov sveta, Európy, olympijských víťazov, ale nie v nejakom masovom meradle. V istých obdobiach, v špecifických disciplínach nie je vylúčené, aby bol Slovák najlepší na svete. Za úlohu štátu, aj keď nie výlučne, považujem to, aby športovcom, ktorí na to majú, boli vytvorené ideálne podmienky. So všetkým, čo k tomu patrí. Vtedy sa dá niečo dosiahnuť. Tak ako s vodákmi. Športovec musí mať všetko zabezpečené na stodesať percent, od cestovania cez vitamíny až po zabezpečenie maséra. Jednoducho všetko potrebné. Je tam rad mimoriadne dôležitých detailov, napríklad či má Martikán päť alebo desať dobrých lodí na tréning, či sa musí starať o náklady za nadváhu batožiny, keď letí niekam do cudziny a podobne.

.a to má robiť štát?
Nie, tak som to, samozrejme, nemyslel. Ale treba systémovú zmenu a tú musí niekto presadiť. Kto má na starosti šport na úrovni vlády? Minister školstva. Ten má však ako hlavnú inú agendu. Nehovorím, že treba rovno ministra športu, aj keď niektoré krajiny majú aj to, ale treba jasnú zodpovednosť, jasné zastúpenie. Aby niekto bojoval za záujmy športu. Šport dnes nemá takú váhu.

.ako ktorý. Hokej a Juraj Široký majú váhu aj Váhostav.
To neviem posúdiť, ale v prípade atletiky a väčšiny športov je to tak, že dostatočnú váhu nemajú.

.hovorili ste o systémovej zmene. Čo konkrétne ste mali na mysli?
Napríklad rozdelenie úloh na  národnej, regionálnej, mestskej úrovni. V Česku existuje stodesať alebo stodvadsať tartanových oválov, ktoré vznikli z iniciatívy miest. U nás to tak nie je. Momentálne sa uvažuje, že by mal vzniknúť nový ovál v Martine. Hovoríme o jednom novom ovále na celom Slovensku. A to ich budeme mať celkovo jedenásť alebo dvanásť, keď sa ten v Martine urobí.

.v čom je hlavný systémový rozdiel oproti Čechom?
Česi majú Sazku a jej zisk ide systémovo v prospech športu. U nás to tak nie je a teda opäť sme pri štáte. Chýba niekto, kto by urobil zásadné rozhodnutie, aby povedzme Tipos fungoval inak. Ten niekto tu nie je, bez ohľadu na ľavicovú či pravicovú vládu. Slovensku sa ekonomicky darí, ale podpora športu sa nezvyšuje. Chýba niekto, kto to politicky prebojuje.

.vy ste manažérom niektorých českých športovcov, napríklad Jana Železného či Romana Šebrleho. Ste aj manažérom atletického mítingu Zlatá tretra v Ostrave. Všetko v Česku. Súvisí to s tými systémovými rozdielmi?
Samozrejme, ale aj to treba vidieť v kontexte. V Česku je iná východisková pozícia. Tradične mali viac atlétov, viac štadiónov, lepšie podmienky aj výsledky. Takže tam bola iná situácia pre manažérov aj pre súťaže.

.ale veď štartovacia situácia bola rovnaká..
Nebola. Česi vždy mali lepších pretekárov, viac olympijských víťazov, majstrov sveta či Európy.

.slovensko na tom nebolo až tak zle. Len v atletike, keď vezmeme ľudí od Gleskovej, Šuranovej, Plachého až po Kováča alebo Charfreitaga.
Ale oni takých mali oveľa viac.

.no dobre, ale tak to bolo aj v hokeji. Aj v tom mali Česi viac reprezentantov a v hokeji sme im predsa len bližšie ako v atletike.
To áno, ale je to asi osobitým postavením hokeja.

.a v mítingoch bola štartovacia situácia tiež porovnateľná. Tak prečo sa úroveň Zlatej tretry v Ostrave zlepšuje a bratislavská PTS zanikla?
Opäť je to komplex faktorov a do istej miery aj vec náhody. Primárny problém bol, že Slovnaft v roku 1998 prestal byť hlavným sponzorom. A skupina ľudí, ktorá míting pripravovala, nebola schopná nájsť iného sponzora alebo sponzorov, ktorí by ten výpadok nahradili. Ale fakt je, a tomu naozaj nerozumiem, že ani dnes sa to nemení. Hoci bohatneme, ako keby celkovo nenarastala podpora športu. A to tak zo strany štátu, ako aj zo súkromných zdrojov. Životná úroveň sa zvyšuje, ale šport to necíti. A nechápem prečo. Či je to v tých produktoch, alebo technikách, ktoré manažéri športu majú, alebo v čom. Neviem.

.aký je vlastne rozpočet na taký míting?
Ostrava má rozpočet asi milión eur.

.aký podiel z toho predstavujú verejné zdroje?
Samotný míting si musí na seba zarobiť, štát sa skôr stará o podmienky, postaví štadión a podobne. Ale míting je financovaný zo súkromných zdrojov. Tak ako by bolo niečo choré na tom, keby súkromný investor staval štadión, tak si neviem predstaviť, že by štát financoval väčší míting. Ale v Ostrave dáva niečo mesto, ktorému ide o propagáciu, tvorí to možno desať percent.

.samotný míting je ziskový?
Priamo asi nie, biznisu a podnikateľom však ide aj o iný zisk a o reklamu. Žiadny atletický míting na svete nie je koncipovaný tak ako nejaká futbalová liga, aby prinášal obrovský zisk. V zásade je ziskom nejakých stotisíc eur, ktoré idú pre miestny klub, na nejakú charitu a podobne.

.čo je vlastne vašou úlohou na Zlatej tretre?
Mojou úlohou je vymyslieť, ako minúť peniaze. Nie som typ, čo zháňa peniaze, čo dokáže dookola chodiť za ľuďmi z marketingových oddelení a presviedčať ich. Na to nemám nervy, skôr viem, ako tie peniaze účelne použiť. Aj v tom mi asi prialo šťastie, keď sa zmenili na tretre vzťahy, prišli ľudia, čo vedeli zohnať peniaze, ale chýbal im človek ako ja. Tak som sa k tomu dostal. Tým sa mi splnil veľký sen. Na PTS-ke sme museli hľadieť na to, čo si môžeme dovoliť, koho pozvať, koho nepozvať, kde ušetriť. Ale v Ostrave je to tak, že si môžeme dovoliť takmer všetko, po čom túžime. Carla Lewisa sme si na PTS nikdy nemohli dovoliť, stál vtedy stotisíc dolárov, ale Bolta sme v Ostrave mali.

.koľko stál?
Bolo to tak, že my sme sa dohodli ešte skôr, ešte keď nezabehol tie rekordy a nebol taký slávny. Ja som tušil, že by z neho niečo mohlo byť, a keďže vtedy ešte nestál to čo dnes, tak sme si ho mohli dovoliť.

.čiže vy ste to dohodli ešte predtým, než začal behať okrem dvojstovky aj stovku?
Áno, dohodli sme sa v marci a on začal behať tie časy v máji. A dohodnutá cena bola nižšia ako jeho cena v čase konanie mítingu. A už vôbec sa to nedá porovnať s jeho súčasnou cenou.

.tá je aká?
Takých stopäťdesiat tisíc eur za štart. Myslím si, že ten jeho manažment má už trochu prehnané vízie, možno vo futbale to nie je veľa, ale v atletike je to fakt dosť.

.aký je Bolt mimo štadióna?
Je to prirodzený a príjemný človek. Dá sa s ním dobre vychádzať, nepočul som o žiadnych problémoch. A to nie je úplná samozrejmosť. Mnohí atléti sú introverti, nemajú radi novinárov a kontakt s médiami im  naozaj prekáža. A potom sú aj takí, ako napríklad Carl Lewis alebo Michael Johnson, s ktorými sa nedalo rozprávať. Tí boli jednoducho niekým viac a keď nechceli, tak vás nevideli.

.možno sme tým mali začať, ale spýtame sa to až teraz. Ako ste sa k atletike a k jej komentovaniu vlastne dostali?
Som do toho trochu fanatik. V roku 1972 ma dostala olympiáda, keď som videl, ako Borzov vyhral stovku po tom, čo Hard a Robinson zmeškali medzibehy, strašne ma to štvalo. Potom bola dvojstovka, kde boli všetci najlepší Američania a aj tak ich porazil. Ešteže bola štafeta, kde to Američania vyhrali. Boli sme generácia, ktorá držala Američanom, prekážalo nám, keď Sovieti vyhrali. Teraz už, samozrejme, vieme, že ani vtedy to nebolo čierno-biele, aj Američania všeličo vymýšľali a robili, ale taká bola doba.

.a ďalej?
Bavilo ma to a postupne som sa dostal k štatistikám. Možno si pamätáte na meno Ladislav Krnáč, ktorý bol vtedy jediný slovenský novinár, čo sa dostal do medzinárodných kruhov. Cestoval a je autorom dvoch famóznych kníh, ktoré sú celkom nedocenené. Neboli to žiadne preklady, ale jeho osobná pôvodná práca. No a tento Ladislav Krnáč o mne vtedy napísal článok, ktorý sa volal „dvanásťročný štatistik“. Poznal ma, lebo som chodil k nemu, pozeral som si jeho časopisy a opisoval od neho štatistiky. Od svojich trinástich do dvadsiatich rokov som sa atletike venoval aktívne, behal som štyristo metrov cez prekážky, stal som sa aj dorasteneckým majstrom Slovenska, ale hlavne ma bavili štatistiky, ktoré som si celý čas robil. Postupne to prerástlo do novinárčiny, do nejakého funkcionárčenia a som tu.

.a čo manažovanie olympijských víťazov a majstrov sveta, respektíve organizovanie mítingu, na ktorom padajú svetové rekordy?
Cez PTS som sa dostal k manažovaniu, zháňal som športovcov, naučil som sa to z jednej aj druhej strany. Bolo v tom aj kus šťastia, alebo požehnania zhora, že to tak celé išlo.

.máte ešte nejaké ďalšie ciele?
Rád by som zostal pri atletike, možno nejaká medzinárodná federácia, keď dorastú deti. Máme ich osem a najmladší ide teraz do prvej, takže možno doteraz to nebolo veľmi reálne, ale teraz by to už možno išlo. Uvidíme. Ale inak, presne tú otázku, ktorú ste mi položili, som si kládol tento rok na Zlatej tretre. Mali sme dva svetové rekordy, a tak som sa sám seba pýtal, čo ďalej, čo ešte môžem chcieť? Rovnako teraz, keď som komentoval Bolta a jeho svetový rekord v Pekingu. Čo viac môže komentátor dosiahnuť?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite