Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

List z Gomaringenu

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Na tie obrazy som už dávno zabudol. Po štyridsiatich rokoch mi ich v oneskorenom liste z 25. augusta 2008 pripomenul dávny priateľ z Gomaringenu.

Na tie obrazy som už dávno zabudol. Po štyridsiatich rokoch mi ich v oneskorenom liste z 25. augusta 2008 pripomenul dávny priateľ z Gomaringenu.


„V týchto dňoch si pripomína svet augustové dni 1968. Obrazy ruských tankov v Gruzínsku vyvolávajú v pamäti obraz vojsk Varšavskej zmluvy v centre Prahy. Vtedy býval Peter u nás v Bachstraße a celkom presne si spomínam na večer 21. augusta, keď sa vrátil z práce u Daimlera, pozeral s nami v televízii na obrazy postupujúcich tankov a zrazu zbadal ulicu a dokonca dom v Bratislave, kde bývali jeho rodičia.“
Môžeme historicky zvažovať, čo bol naozaj rok 1968 aj rok 1944, môžeme si klásť otázku vhodných alebo nevhodných historických paralel medzi augustom 1968, Mníchovom 1938 a Podkarpatskou Rusou, môžeme si klásť otázku, či Čatloš a Golian, Dubček a Kriegel urobili málo alebo veľa, môžeme si pokojne položiť otázku, či sme v novembri 1989 neurobili chybu, keď sme nezakázali komunistickú stranu, ale to všetko je len dodatočná intuícia, s ktorou pristupujú k dejinám historici a sklamaní. Dejiny nemožno vrátiť späť. Alternatívne virtuálne dejiny sú intelektuálnou kratochvíľou, ale reálne dejiny sa odohrávajú len raz.

V tejto chvíli mi však ide o základný zážitok z tankov, obsiahnutý aj v dávnej vete Milana Šútovca: „Na ulici stáli tanky a smrdeli.“ O to, čo ľudia nielen videli, ale aj počuli s pocitom drvenia v ušiach a ňuchali ako smrad.
Aj pri dnešnom Gruzínsku môžeme uvažovať, kto začal a kto koho a ako provokoval. Pre všetkých historikov geopolitiky odporúčam začať od začiatku, od knihy Philipa Longwortha Dějiny impéria. Sláva a pád ruských říší (Praha-Plzeň, Beta, 2008). Jednak preto, že v nej nájdeme vecný opis ruského dobývania Kaukazu od Petra Veľkého a Kataríny Veľkej cez Lenina a Stalina až po Gorbačova, Jeľcina a Putina, ale aj preto, že je napísaná so základnou empatiou voči Rusku a zároveň s vecným pohľadom na vzostup a pád štyroch ruských impérií a s otvorenou vyhliadkou na piate.
V tomto uvažovaní o osemnástom, devätnástom a dvadsiatom storočí môžeme bez všetkého uvažovať aj o gruzínskej spoluzodpovednosti za vojnu v Abcházsku a Južnom Osetsku začiatkom deväťdesiatych rokov, ktorá sa skončila prehrou, exodom veľkej časti Gruzíncov a vytvorením dnešnej situácie, v ktorej je Gruzínsko fait accompli postavené pred hotovú vec. Aj o zodpovednosti gruzínskeho prezidenta Saakašviliho,  o tom, do akej miery sa nechal vyprovokovať trvalými ruskými provokáciami (a nechal sa), do akej miery odhadol zle situáciu (a odhadol ju zle), do akej miery trpel ilúziami (a trpel), ale aj to je len dodatočná intuícia.
Základnými sú dve iné otázky: našej pamäti a našej dnešnej skúsenosti. Či si pamätáme tie tanky ako ľudia, ktorí si vážia dnešnú slobodu, alebo ako tí, čo počas celého nenormálne znormalizovaného sveta prisahali, že boli oslobodení a dnes, s dodatočnou intuíciou a s veľkými gestami, spomínajú na okupáciu a zároveň sa odvracajú od Gruzínska.
Ako tí, ktorým dnešná skúsenosť hovorí, že Gruzínsko nemôže byť suverénnym a slobodným štátom bez toho, aby bolo súčasťou slobodného sveta a bez jeho záruk. A tie majú iniciály NATO a EÚ. Alebo či sa primkýname k ruskému dubisku ako Ján Čarnogurský s Robertom Ficom.      
Geopolitická situácia sa v posledných rokoch so vznikom úspešných autokratických štátov razantne mení. Razantnejšie a rýchlejšie, ako si pripúšťame. Aj Gruzínsko približuje chvíľu, ktorú odsúvame a vyhýbame sa jej pozrieť do očí — keď budeme musieť znovu odpovedať na základnú otázku, kam vlastne patríme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite