Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krematórium v Bratislave

.matúš Dulla .časopis .ostatné

Keď roku 1968 dokončili bratislavské krematórium, Dominik Tatarka o ňom napísal: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“

Keď roku 1968 dokončili bratislavské krematórium, Dominik Tatarka o ňom napísal: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“


Ale profesor Emil Belluš (1899 – 1979), starý poctivý funkcionalista, u ktorého architekt krematória Ferdinand Milučký (1927) študoval, napísal iné: „Je [...] pravdepodobné, že mytologický Cháron mal svojho času menej roboty pri prevoze mŕtvych cez rieku Styx, ako tím prievozníkov nášho krematória.“
Ako je to s krásou a funkčnosťou tohto, možno najlepšieho diela povojnovej slovenskej architektúry?
Moderna si veľmi zakladala na funkčnosti a zamlčiavala krásu. Predvojnoví stavitelia sídliska Nová doba, o ktorom Henrieta Moravčíková písala v minulom čísle .týždňa, nepovedali o kráse ani slovo. Pripustili nanajvýš krásu funkcie alebo konštrukcie. Ale neskôr plamenné prevolania funkcionalistov poľavili; moderna zvíťazila a musela sa zhostiť aj takých úloh, kde sa nedalo vyhnúť symbolike, vzhľadu a kráse. No a kde inde je odklon od prízemnosti funkcie a úcta pred majestátom transcendentného väčšia ako pri smrti?

Ferdinand Milučký sa začal projektom prvého slovenského krematória zapodievať v polovici šesťdesiatych rokov. Budova mala najskôr stáť v Dúbravke, ale riaditeľ Stavoprojektu našiel pre ňu lepšie miesto – starý kameňolom v borovicovom lese nad Lamačom. Architekt pochopil, že to je ideálne miesto pre krematórium, pri ktorom mal byť aj urnový háj s rozptylovou lúkou. Tesné spojenie s prírodou nebolo len funkčnou nevyhnutnosťou takéhoto komplexu. Výtvarný teoretik Daniel Grúň zdôrazňuje, že krematórium vo voľnej prírode bolo „výrazom desakralizovaného rituálu.“ Nemožno totiž tajiť, že kremácia mala v ateistickom socialistickom režime nahradiť klasické pochovávanie.
Architekt sa poučil na skvelých dielach európskej moderny; najviac ho inšpirovala škandinávska úcta k prírode stelesnená v štokholmskom lesnom cintoríne od E. G. Asplunda, alebo v kaplnke s výhľadom do lesa vo fínskom Otaniemi od manželov Sirénovcov. No osobitne mu učarovalo drobné dielo velikána moderny Miesa van der Roheho – výstavný pavilón v Barcelone s voľnými stenami.
Objekt krematória je vlastne iba séria pozdĺžnych múrov, medzi ktorými sú sklené steny, ktoré umožňujú voľné pohľady do okolitého lesa. Spôsob, akým ho architekt umiestnil na hornom okraji lúky a ako k nemu viedol dlhý oblúk prístupového chodníka, nemá obdobu v slovenskej architektúre odvtedy, ako Bohuslav Fuchs vložil podobne majstrovsky kúpalisko Zelená žaba do strmého svahu nad Trenčianskymi Teplicami.
Milučký dozrieval v dobe nástupu novej, moderne orientovanej slovenskej generácie výtvarníkov (skupina Mikuláša Galandu). S Vladimírom Kompánkom študovali ľudovú architektúru a obdivovali jej schopnosť úsporného vyjadrenia. Kompánkovi zveril architekt aj úlohu vytvoriť v areáli ústrednú plastiku.
Krematóriu sa venovalo už veľa krásnych opisov, ktoré prenikali za jeho zámerne prostú materiálnu kulisu a odkrývali jeho bohaté vnútorné hodnoty. Za všetky spomeňme len Tatarkov článok v Kultúrnom živote, ktorý nazval Milučkého krematórium a pár slov o výtvarnej kultúre. Ukázal, že nie iba v osudovosti jeho funkcie, ale v majstrovskom a súčasne sebaisto striedmom prístupe k jeho výtvarnému formovaniu tkvie neobyčajnosť, ktorá ho robí európsky pozoruhodným.
Krematórium je jediné dielo povojnovej architektúry „nepamätníkového“ charakteru, ktoré sa stalo národnou kultúrnou pamiatkou. Podpisuje sa však na ňom dilema pamiatkovej ochrany moderny: tá sa totiž len veľmi ťažko bráni nežičlivým dodatočným zásahom, lebo jej efekt je založený na sile jednoduchosti. Je príliš súčasná a príliš funkčná na to, aby sme ju pokladali za hodnú ochrany tak, ako povedzme stredoveké hrady. Napríklad pri výmene kremačných pecí pred pár rokmi hrozilo, že odstránia pôvodný komín. Ani len najzhovievavejšie pamiatkarske kritériá neznesie nekonečne dlhá výmena dlažby na terase. Pôvodne tu bola taká istá dlažba z malých kociek aká je na prístupovom chodníku a v hlavnej sále. Znázorňovala prepojenosť vnútra a vonkajška, takú drahú všetkým modernistom. Hoci je v zahraničí krematórium našou najoceňovanejšou povojnovou architektúriou, tieto deštrukcie z neho postupne zotierajú jeho originalitu.
V hĺbke urnového hája leží dlhá vlnovka z rozpadávajúceho sa betónu. Je to pamätník význačným osobnostiam (dnes by sme povedali VIP) z normalizačných čias. Pochovali ich tu však len niekoľko. Dnes už mená väčšiny z nich neprečítate, písmená rozkradli, urny odniesli. Paradoxne tu ešte dobre vidieť meno: Clementis.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite