Ak majú deti, doma prikročia k rozsiahlejšej ponuke pečiva s maslom a štedrej zostave džemov. Keď raňajkujú v hoteli či bistre, zaručene cvičia kuchára s omeletou.
Keby ten dotyčný, čo si ju objedná, tušil, koľko nervov a okopaných stien taká omeleta znamená pre začínajúceho kuchára, možno by si svoje hotelové raňajky aj rozmyslel. Omeleta totiž patrí medzi tie jedlá, ktorými sa testujú noví kuchári, čo sa uchádzajú o miesto v kuchyni. Niektorí šéfkuchári si ich s perfídnou radosťou vychutnajú pri príprave vajíčka na mäkko, pretože urobiť ho poriadne v novej kuchyni na neznámom sporáku s neodskúšanými nádobami a neoverenými vajíčkami dá poriadne zabrať. Iní im nechajú spraviť omeletu, čo už nie je až taká šikanácia, no pri jej príprave kuchár musí ukázať nielen to, ako ovláda základnú gramatiku, pretože omeleta je klasika nad klasiky, ale aj svoju zručnosť a to, ako dokáže jedlo ochutiť – či ho neprepláca zbytočnosťami a či dokáže uprednostniť jednoduchú chuť vajíčok pred vlastnou exhibíciou.
Mnohí možno zaprotestujú. Čo je na tom také zložité, bachnúť rozmiešané vajcia na panvicu, trochu ich nechať zatuhnúť a ak sa nám chce, tak ich preložiť na polovicu a podávať s chlebom? Na tomto naozaj nič. No ak máme pripraviť pravú francúzsku omeletu, nie nejaké socialistické patvary so sterilizovaným hráškom ako vulgárnym bonusom navrch, veruže sa zapotíme.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.