Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Olga za volantom nezaspala

.filip Olšovský .denisa Gdovinová .časopis .literatúra

Nákladným autom prešla po chodníku plnom ľudí čakajúcich na električku. Zabila ôsmich, dvanástich zranila.

Olga Hepnarová bola poslednou ženou v Československu, ktorá dostala trest smrti. Jej príbeh zachytáva nový film Já, Olga Hepnarová.

Pohľad na idúce predné kolesá. O chvíľu to spraví. Ťažko si predstaviť emocionálne napínavejší moment. Strih na tú istú scénu z pohľadu prvej osoby. Ľudia na zastávke odlietajú ako bowlingové kolky, kričia a plazia sa po zemi. Všetko bez štipky diváckej emócie. Skôr ako scéna z počítačovej hry GTA, v ktorej je zrážanie ľudí rutinnou náplňou hráča vo virtuálnej realite. Olga Hepnarová práve v centre Prahy zabila osem ľudí. Znormalizovanej spoločnosti uštedrila ranu, ktorej sa na prvé počutie ani nedá uveriť. Publikum v kine si však, paradoxne, zívlo.

Samotný príbeh Olgy Hepnarovej však má grády. No ak sa o ňom chcete dozvedieť viac, spravíte lepšie, ak namiesto takmer dvojhodinového trápenia v kine uprednostníte niektorú z kníh alebo webstránok. Je to zaujímavý námet, ktorý by lepšiemu režisérovi vystačil na drámu o nešťastnom jednotlivcovi, ktorý úplne scestne obviní spoločnosť za démonov vo svojej duši. Lenže dvojica českých tvorcov z tejto atraktívnej témy urobila artovú nudu, v ktorej sa stráca aj motivácia konania hlavnej postavy. Síce pár vecí z filmu je pozoruhodných (napríklad niektoré herecké výkony), ale ako celok ten film nefunguje. A hlavne nudí.

Tak napríklad samotná osudová scéna z električkovej zastávky. Prichádza po vyše hodine „akože sondy“ do života nepochopenej Hepnarovej, ktorej všetci ubližujú. Ako postavičky z klišé tínedžerskej drámy, v ktorej hlavnú postavu najprv šikanujú v sprchách, potom ju pre vzhľad odkopávajú partnerky a matka ju pri občasných stretnutiach upláca podstrčenými bankovkami. Depresívna Olga odpovedá zväčša mlčaním či hľadením do diaľky. Žiadne prepojenie s postavou, žiadny záujem o jej osud. Žiadne emócie.

Možno to bol zámer. Vykresliť Hepnarovú tak, aby jej divák ten tragický koniec želal a sterilnosť celého filmu chápal ako prefíkaný spôsob empatie skrz filmové plátno. To by však film nemohol v poslednej tretine úplne zmeniť svoj prístup a večnej obeti Hepnarovej odrazu otvoriť ústa a narýchlo do jej replík prepašovať všetko, na čo si dovtedy nenašiel čas. Vražednú racionalizáciu, spoločenskú odlúčenosť a chorobnú schizofréniu. Motívy, ktorým sa mal venovať celú tú hodinu a pol predtým, keď namiesto toho maľoval úmorne dlhé čiernobiele pohľadnice lesbických sexuálnych scén a nič nehovoriacich rozhovorov. Olga v sebe pritom kulminovala nenávisť k ľuďom už od základnej školy a v ťaživých depresiách vykonštruovala obludný princíp, ktorému prispôsobila realitu. „Ak má spoločnosť svedomie ničiť jednotlivcov, tak jednotlivec môže bez zábran svedomia ničiť spoločnosť,“ uviedla do protokolu pri prvom vyšetrovaní.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite