Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenčina s inou skúsenosťou

.irena Brežná .časopis .literatúra

Niekoľko rokov po Nežnej revolúcii som sa v malebnom francúzskom mestečku Die prechádzala pozdĺž rieky Drôme s Francúzkou, ktorá mi rozprávala o svojom nedávno zosnulom milencovi.

Z jej zdržanlivého rozprávania mi utkvelo v pamäti iba toto: Keď pricestovala z Paríža do tajomného mesta za železnou oponou a vyšla so svojím milým do ulíc, tak sa od múru odlepila postava a sledovala ich. Povedala to s ľahkým začudovaním, so smútkom, ale aj s nádychom dobrodružnosti, ako keby hovorila o špiónke z hollywoodskeho príbehu počas studenej vojny, a ja som pocítila niečo z atmosféry v dobe normalizácie, ktorú som nezažila. Tým ponurým mestom, kde sa tajná služba zaujímala o lásku podozrivého spisovateľa s cudzinkou z nepriateľského tábora, bola Bratislava a tá žena bola francúzska slovakistka Sabine Bollacková. Jej ostro sledovaný milenec, to ste určite uhádli, bol Dominik Tatarka.

Po stretnutí pri rieke Drôme som sa pokúšala preložiť niečo z tvorby tohto eruptívneho autora do nemčiny, ale po pár stránkach som to vzdala. Bezbrehosť jeho literárneho textu sa podľa môjho vkusu nezmestila do nemeckej štruktúry, vyznela v nej príliš neskrotene, akoby divoká emocionalita spolu s neostýchavou telesnosťou bola prípustná len za dunajskými močiarmi a iba slovanský jazyk bol schopný túto zmes so samozrejmosťou stráviť. V hierarchii hodnôt sa racionalita považuje za zrelšiu ako emocionalita a obvykle sa žene pripisuje to, čoho mal Dominik Tatarka neúrekom. Nebol však iba živel, ale aj politicky zodpovedne konajúci občan-disident. Sabine Bollackovú muselo popri profesionálnom záujme niečo na ňom silno priťahovať. Skúmala túto terru incognitu a sprístupnila francúzskemu čitateľstvu jeho Démona súhlasu.

Moja hrdinka z románu Nevďačná cudzin(k)a, za ktorý si preberám cenu Dominika Tatarku, pochádza z citovo a telesne bohatého sveta a z odporu. V novej kultúre si bráni svoju neposlušnú antipragmatickosť, neustále frfle na pokusy vtesnať ju do pravidiel. Učia ju plánovať, dôsledne pracovať, aby sa dostavil želaný výsledok. A vyžadujú od nej, aby odhodila svoju závislosť od dotykov. Ona však akúkoľvek domestifikáciu považuje za bytostné ohrozenie. No jej dospievanie postupne transcenduje starú identitu. A tekutosť už jej patrí iba sčasti, iné, pevné vrstvy ju prekrývajú, chránia ako betónový obal. V románe ide o slobodné prijatie určitej dávky štruktúry, racionality, pragmatizmu. Je to však dlhotrvajúci proces. Ak by sa to udialo príliš rýchlo, hrozí zrútenie osobnosti. Som si vedomá toho, že tieto protiklady sú konštrukt, veď emocionalita má svoju racionalitu i takzvané rozumné konanie býva citovo podmienené.

Osvojenie si hybridnej identity mojej hrdinky, sobáš citu s kontrolou, lepšie povedané ich partnerstvo ako emigrantský happy end sú v románe zobrazené ako pud sebazáchovy, ako dobre premyslená stratégia nielen prežiť, ale obohatiť svoju osobnosť novými, spočiatku opovrhovanými vlastnosťami, takými cenenými v cudzej kultúre, v ktorej city vyvolávajú strach z chaosu. Takmer polstoročie žijem v kultúre odstupu, tak ju nazývam a stala sa mi dôverne blízkou. Interkultúrne pasovačky boli často témou v mojich textoch, ale polarizácia sa čoraz viac vytráca. V nemčine, z ktorej som si vytvorila literárny jazyk, som sa naučila city zošnurovávať analytickým myslením, ktoré im uberá udychčanosť, absolútnosť. Nevytlačila som ich, ale pridala kovový element, ukotvila som text aj v snahe o formu, ktorú mi slovenské okolie, ktoré ma sformovalo, do vienka nedalo. To je moja integrácia autorky píšucej po nemecky.

Som nesmierne vďačná porote, ktorá ocenila knihu Slovenky píšucej v cudzom jazyku, čím rozšírila pojem slovenská literatúra, ukázala, že sa to dá, že medzi strednou a západnou Európou nestojí duchovný ostnatý plot, môžeme meniť jazyky, kultúry, a nie je to vlastizrada. Raz bol exil, a teraz je možný návrat a nemusí byť fyzický, ale deje sa cez písané slovo, a to slovo nemusí byť iba rýdzo slovenské. Kniha je o emigrácii a že tá je súčasťou našich dejín, to porota svojím rozhodnutím potvrdila.

Zatiaľ čo pre nás sú hranice otvorené, tým, ktorí sú dnes na úteku, stredovýchodná Európa ukazuje neľútostnú tvár, pričom vyrába nového nepriateľa. Mnohí Západoeurópania sú tým zhrození. Či ten rasizmus pochádza z chudoby, z totalitného dedičstva, z obsolétneho nacionalizmu, pýtajú sa ma. Prischla mi rola sprostredkovateľky, napokon, na preskakovanie z jednej perspektívy do druhej, z jedného jazyka do druhého som zvyknutá. Prišla som tentoraz do krajiny, ktorá sa čoraz viac uzatvára do svojej ulity a dáva výpoveď nielen európskej, ale aj čisto ľudskej solidarite.

Dešifrujem to ako znak pocitu neistoty, dokonca ohrozenia, znak chýbajúceho sebavedomia a chuti pustiť sa do niečoho, čo sa vymyká z boja o každodenné prežitie. Veď či nie je mylná predstava, že keď sa primkneme k tomu, čo nám je tak dobre známe, k takzvaným svojim, tak budeme v bezpečí? Chrániť samých seba a svojich, v tom má byť celá jedinečná skúsenosť života na našej planéte? Očividné oslabenie spoločnosti využívajú xenofóbi a ponúkajú ľuďom falošnú spolupatričnosť v domnelej sile. Exil ma naučil neposudzovať ľudí podľa toho, odkiaľ pochádzajú, ale kam sa uberajú. Na Slovensku je, samozrejme, aj potenciál na vzopretie a ten sa už mobilizuje. Citujem Friedricha Hölderlina: „Wo aber Gefahr ist, wächst das Rettende auch.“ Ale kde je nebezpečie, tam rastie aj spása.

Posledné dva roky píšem stĺpčeky do Sme, čím som prekvapila samu seba, lebo som si dlho myslela, že na písanie v slovenčine tu treba žiť, no na román si ešte netrúfam. Preto veľká vďaka patrí vydavateľstvu Aspekt a vydavateľke a prekladateľke Jane Cvikovej. Z mojej literárnej nemčiny vytvorila krásnu slovenčinu, ktorú som nadšene autorizovala; to ona mi darovala materinský jazyk, ale rozšírený v porovnaní s tým, ktorým som úplne samozrejme hovorila a písala do tragického augusta 1968. O 21 rokov neskôr prišiel zlom, ktorý mi umožnil mnoho návratov do tejto terry cognity. A s nimi možnosť opájať sa slovenčinou aj v písanom slove, ktoré je už však poznačené inou skúsenosťou.

Irena Brežná/

Narodila sa v roku 1950. Spolu s rodičmi emigrovala v roku 1968 do Švajčiarska. Vysokoškolské štúdium slavistiky, filozofie a psychológie absolvovala v Bazileji. Autorsky debutovala v roku 1982, publikuje najmä po nemecky. Dňa 14. marca 2016 jej bola udelená Cena Dominika Tatarku. Text, ktorý tu uverejňujeme, je jej ďakov nou rečou pri preberaní tohto ocenenia.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite