Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ostrov pokladov

.časopis .fenomén

Priemerný Slovák ovláda niekoľko maďarských slov. Okrem halászlé

Priemerný Slovák ovláda niekoľko maďarských slov. Okrem halászlé  a marha pörköltu vie správne pomenovať pivo a víno, vie sa pozdraviť a poďakovať, v prípade potreby aj jadrne vynadať. Ak sa však náš "priemerný Slovák" aspoň okrajovo zaujíma o rockovú hudbu, familiárne mu znie ešte jedno maďarské slovo: sziget, teda ostrov.


Začalo sa to tak ako všetky podobné projekty: s veľkým nadšením a malým rozpočtom. Partia budapeštianskych milovníkov alternatívnej hudby usporiadala v roku 1993 na veľkom, nie veľmi využívanom dunajskom ostrove Óbudai Sziget koncert maďarských kapiel, ktoré mali radi. Možno zámerne, možno  z nedostatku fantázie nazvali toto podujatie Diáksziget, čiže Študentský ostrov. Hoci prišlo dosť ľudí a akcia sa vydarila, "sekera", ktorú organizátori vytvorili, bola demotivujúca. Nedali sa však odradiť, pritiahli si opasky a o rok to skúsili znovu. To už na Óbudai Sziget prišli zahrať také legendy ako Jethro Tull, Blood, Sweat and Tears či Ten Years After. Festival z roka na rok rástol a postupne sa mu podarilo dostať aj z "červených čísiel". Od roku 1996 do roku 2001 bola hlavným sponzorom festivalu Pepsi Cola a tak sa Diáksziget zmenil na Pepsi Sziget, neskôr Pepsi z Óbudského ostrova vytlačila ich hlavná konkurencia a tá svoj sladký drink už do názvu festivalu nevnucovala (príklad aj na Slovensku hodný nasledovania!). Sziget sa aj oficiálne stal Szigetom.
Za šestnásť rokov tu vystúpili skoro všetci: Iggy Pop, David Bowie, Patti Smith či Lou Reed, Stone Roses, Oasis, The Cure či Radiohead. Ale napríklad aj Sugababes, Pink či Boney M. Týždňový festival sa stal "povinnou destináciou" nielen stredoeurópskej mládeže. Zhruba polovica účastníkov prichádza na Sziget zo zahraničia - okrem Slovenska a Rakúska hlavne z Holandska, Nemecka a Britských ostrovov. A nejde len o tínedžerov a vysokoškolákov. Na Szigete môžete stretnúť sivovlasých hipisákov, rodiny s deťmi či "úplne normálnych" ľudí akéhokoľvek veku. Prichádzajú sem zrejme hlavne kvôli hudbe, no asi aj kvôli príjemnému prostrediu, skvelému jedlu a pitiu a vzácnej atmosfére toho, čo Dominik Tatarka nazýval "obcovanie". Tak to bolo aj tento rok.

.stratený v Óbude
K Budapešti sa blížim v stredu popoludní. Povolenú rýchlosť prekračujem z dvoch dôvodov: chcem sa vyhnúť podvečerným zápcham a rád by som videl vychádzajúcu hviezdu americkej alternatívnej scény, skupinu MGMT, ktorá má hrať o 16.30 na "Nagyszínpád", teda na hlavnom pódiu Szigetu. Zápcham som sa síce vyhol, no MGMT som videl len od polovice. Dostať sa autom k Óbudai Szigetu a nájsť aspoň trochu legálne miesto na parkovanie nie je úplne triviálnou úlohou. Ako držiteľ novinárskej akreditácie sa pokúšam zaparkovať rovno na ostrove. Štvorprúdovým bulvárom jazdím hore-dole, blúdim v bočných uličkách a až po nejakej hodine pochopím, že ak sa chcem dostať autom na ostrov, musím zabočiť doprava presne tam, kde to je výslovne zakázané. Hneď za zákazom stoja festivaloví  dobrovoľníci a ochotne ma nasmerujú ďalej. Keďže na ostrove môžu parkovať len účinkujúci (aj to len v deň koncertu), neostáva mi nič iné, len hľadať flek na parkovanie na "pevnine". V aute plánujem jednu noc prespať, a tak sa pokúšam nájsť miesto, kde to nebude divné, nebezpečné a nebude to ani ďaleko od festivalu. Nakoniec presne takéto miesto nachádzam - na parkovisku pred jedným z miestnych panelákov. Keď sa o niekoľko hodín neskôr ukladám na noc do auta, spomeniem si na bezdomovcov, ktorí svojho času takto nocúvali v jednom nepoužívanom aute pred naším domov v Bratislave...
Parkovanie, doprava a umiestnenie festivalu neďaleko obytnej časti veľkomesta sú najväčšími problémami Szigetu. Organizátori robia čo môžu: zabezpečili verejnú dopravu (prímestským vlakom a kyvadlovými autobusmi) počas celej noci, dokonca priamo z festivalového areálu odchádza nekonečný rad taxíkov za "akciovú cenu". Napriek tomu autá parkujú všade - na okrajoch ciest, na chodníkoch, trávnikoch, pod mostom. Sympaticky pôsobí polícia, ktorá sem neprišla vyberať pokuty ani strpčovať ľuďom život, ale v rámci možností im pomôcť nájsť si parkovacie miesto či usmerniť zblúdilých šoférov (autora tohto článku medzi nimi). Veľa sa robí aj pre minimalizáciu hluku. Otvorené pódiá stíchnu každý večer o jedenástej, všetky ostatné sú vybavené protihlukovými stenami. Napriek tomu prebieha už druhý súdny spor so zástupcami obyvateľov v krátkej festivalovej histórii (ten prvý v roku 2001 organizátori Szigetu vyhrali).


.spokojný na ostrove
Unavený z blúdenia kráčam pôvodne po železničnom moste na Óbudai Sziget. Okolo mňa je pestrofarebný dav. Sú tu punkáči, gotici, metalisti, hipisáci, metrosexuáli, nezávislá mládež, ale aj celkom "normálni" ľudia. Mladí, starší, deti. Niektorí sa na festival náležite vyobliekali, iní pôsobia nenápadne. Z bankomatu (je ich v areáli hádam zo dvadsať) si vyberám forinty, časť z nich okamžite investujem do nákupu chladeného piva. Slnko páli, je tropická horúčava. Hneď pri vstupe predávajú dvaja mladíci rúšky na tvár. Zdá sa mi to prehnané, no keď dorazím na plochu pred hlavným pódiom, pochopím, že to až také neprimerané nie je. Všetko zahaľuje pomerne hustá prachová clona (vďaka ktorej počas celého festivalu kýcham, ako keby som mal sennú nádchu).
Chvíľu počúvam skupinu MGMT a je mi ľúto, že som prišiel neskoro. Hrajú výborne, zaujímavo. Neostáva než si zaobstarať ich vychválený aktuálny album Oracular Spectacular. Dávam si dva deci výborného vína, k tomu niekoľko pollitroviek minerálky, jeden perkelt s haluškami a vydávam sa na prvý prieskum ostrova. Ako na každom dobrom festivale, aj tu človeka zarazí, akí sú ľudia k sebe ohľaduplní a milí: Uprostred cesty, ktorou prúdi dav od hlavného pódia sedia na zemi traja mladíci - všetci ich obchádzajú, nikto im nevyčíta, že oddychujú na nesprávnom mieste. V tlačenici pod pódiami ľudia do seba drgajú a všelijako sa sácajú - vždy sa však ospravedlnia. Keď sa v priebehu festivalu viackrát stretnem s tým istým človekom, úplne samozrejme sa zdravíme. Dokonca ani v dlhých radoch pred sprchami a splachovacími toaletami nikto neprotestuje a nepredbieha sa. Festival je jednoducho slávnosť, počas ktorej sa všetci snažia ukázať svoju najlepšiu tvár a nepokaziť radosť sebe ani ostatným. Škoda, že to často ani tí istí ľudia nedokážu v bežnom živote.
Opisovať atmosféru Szigetu a nespomenúť pritom jedlo a pitie je nemožné. Práve v tomto je tento festival originálny a neopakovateľný. Maďari  totiž jedlo a pitie nikdy nepodceňujú. Dostať tu všetky možné maďarské špeciality - od gulášu a halászlé cez mnoho druhov klobás a langošov  až po perkelt, paprikáš či jedlá z rýb - všetko čerstvé a v najvyššej kvalite. Keďže ide o festival v každom ohľade kozmopolitný, je tu skvelý indický, čínsky, mexický, americký, turecký či srbský bufet. Počas štyroch dní som na festivale ochutnal všeličo, všetko bolo vysoko nadpriemerné, no najlepšia bola indická tikka masala. Keď som ju jedol v horúčave a prachu, ktorému sa na Szigete nedalo vyhnúť, stačilo zavrieť oči a cítil som sa ako niekde v Pandžábe. Na rozdiel od Pohody je Sziget "festival s alkoholom". A nie hocijakým. Dostať tu viac druhov piva (aj pravé plzeňské), je tu niekoľko špecializovaných vinární a stánkov s ponukou výborných miestnych páleniek. Napriek tomu ani v neskorý večer človek nestretáva veľa opitých ľud. Možno už niekde spia v kríkoch. Alebo je to - nech už si predseda SNS hovorí čo len chce - predsa len otázka kultúry.

.očakávané poklady
Atmosféra, jedlo aj pitie sú dôležité, prostredie festivalu však vytvára hudba. Počas piatich dní jej bolo na Szigete neúrekom. Nevideli sme zďaleka všetko. Napríklad úvodný koncert Iron Maiden v nultý deň festivalu alebo rozporuplný návrat Sex Pistols, ktorým vyvrcholil tretí festivalový večer. Na Szigete sme strávili prvé dva a posledné dva dni - teda všetky okrem piatku.
Po preštudovaní programu festivalu sme sa okrem už spomínaných MGMT najviac tešili na Alanis Morissette, Kaiser Chiefs, Jamiroquai, Roisin Murphy, R.E.M. a na skupinu Babyshambles. Všetci okrem prvých dvoch menovaných naše očakávania vrchovato naplnili. Alanis a Kaiser Chiefs nás sklamali.
Kanadská speváčka Alanis Morissette spieva stále pekne, ale ako keby jej - aspoň počas koncertu na Szigete - chýbal emocionálny náboj, ktorý bol pre ňu taký typický. Na tlačovej besede aj na pódiu pôsobila spokojným, vyrovnaným dojmom, no chýbala jej iskra. Moletná Alanis síce behala po pódiu, jej kapela hrala presne, zvuk bol dobrý, no k "prenosu energie" jednoducho nedošlo. Piesne, ktoré ešte pred tromi rokmi spievala s totálnym vypätím, teraz prezentovala ako príjemné hity. Získala rovnováhu, stratila silu.
Kaiser Chiefs pravdepodobne "nemali svoj deň". V kuloároch sa hovorilo o zdravotných problémoch speváka Rickyho Wilsona. Ak ich naozaj mal, tak sa ich snažil prebiť nezmyselným skákaním, behmi medzi divákov a liepaním sa po konštrukcii pódia. Nebola to šťastná terapia. Rozptyľoval seba aj svojich spoluhráčov, vďaka čomu ich skvelé pesničky nedržali pokope, rytmicky kolísali a keď Ricky pozdravil divákov "Hello Bucarest!", stratil aj sympatie značnej časti ináč zhovievavého a prajného publika.
"Tešíte sa na návrat Spacemana?" opýtal sa ku koncu vystúpenia divákov frontman Kaiser Chiefs a naznačil typické pohyby Jaya Kaya, ktorý so svojou kapelou Jamiroquai vystupoval hneď po nich. Malo to byť vtipné, zrejme chcel naznačiť, že Jay je už dávno za zenitom a Jamiroquai je len povrchná funky kapela. Jay Kay je skutočne zvláštny človek. Preslávil sa láskou k zvieratám a citlivosťou pre životné prostredie, no jeho koníčkom je zbieranie áut značky Ferari a rýchla jazda na nich. A, áno, jeho tanečky sú skutočne bizarné. Jamiroquai však zahrali dokonalý koncert. Bravúrni muzikanti, bezchybný Jayov spev, hudba, ktorá zamestná mozog hustými harmóniami a neotrepanými melódiami a telo pritom núti do tanca. "You are absolutely fabulous," povedal Jay Kay s krásnym londýnskym prízvukom, keď sa po poslednom prídavku (Deeper Underground) lúčil s publikom. You too, Jay.
Tvorba bývalej speváčky skupiny Moloko Roisin Murphy sa tvári ako ľahúčke nenáročné disco a pritom ide o sofistikovanú, zaujímavo skomponovanú, s citom a vkusom produkovanú a virtuózne zahranú hudbu. Jej koncert sa začal dídžejským úvodom klávesistu a bubeníka, po niekoľkých minútach na pódium strojovými pohybmi vpochodovali dve vokalistky a hneď po nich Roisin. A začali spievať. Intonačná čistota, pohybová dokonalosť a pritom - napriek menším technickým problémom - pohoda na pódiu a neformálna komunikácia s divákmi. Roisin po každej skladbe zmenila kostým, všetky tie plášte bundy, kombinézy a najrôznejšie klobúky jej nesmierne pristali. Celé to prebiehalo úplne samozrejme, pomocníci nebehali v strese po pódiu, ako to vídavame pri iných koncertoch. Veľká sila.
Roisin novinárom okrem iného prezradila, že si chce pozrieť koncert R.E.M., lebo všetci hovoria, že sú zase výborní. Je to pravda. R.E.M. hrajú jednoducho ligu majstrov. Od posledného koncertného turné poriadne pritvrdili a veľmi im to svedčí. Vyzerá to tak, že chytili druhý (alebo tretí či štvrtý?) dych a hudbu si znovu užívajú. Odohrali takmer všetky piesne z aktuálneho albumu a k tomu niečo zo svojich "best of". Koncert nemal vrcholy, podobal sa skôr na mimoriadne vysoko položenú náhornú planinu. Tempo sa nezvoľnilo, človek sa ani sekundu nenudil. Napriek tomu dva zvlášť silné momenty: prvý, keď si Mike Mills sadol za klavír, ostatní členovia kapely sa zhŕkli okolo neho a zaspievali pieseň venovanú "veľkému muzikantovi a nášmu dobrému priateľovi Kurtovi Cobainovi". Druhým silným momentom bola Man on the Moon, ktorou koncert vyvrcholil - nad Szigetom bolo práve krásne viditeľné zatmenie mesiaca...
A nakoniec Babyshambles. Ich vystúpenie bolo otázne - spevák Pete Doherty totiž zmeškal lietadlo z Londýna. Keď predsa len dorazil, bol jasný dôvod zmeškania: Pete mal zakalený zrak, ledva stál na nohách, dosť nezrozumiteľne rozprával a počas koncertu boli chvíle, kedy nebolo jasné, či vie, že stojí pred publikom. Vlastne sa to dalo očakávať: Pete Doherty, bývalý partner modelky Kate Moss je "miláčikom" anglického bulváru. Podobne ako Amy Winehouse neustále vrávorá medzi všetkými možnými závislosťami, milostnými aférami - a kratšími či dlhšími momentmi geniality. Keby si počas celého koncertu v Budapešti iba brnkal na gitare a vzdychal do mikrofónu, nebolo by to nič zvláštne. Jeho koncert sa - napriek príjemnému slnečnému popoludniu - podobal na tápanie v hmle. Ale tá hmla sa niekoľkokrát zdvihla a Babyshambles odpálili neuveriteľné silné kúsky. Niektoré z týchto momentov patrili k absolútnym vrcholom celého festivalu. Bolo to silné, miestami dokonca krásne a trhalo to srdce. "It´s not easy," spieval Pete a nebolo najmenším problémom uveriť mu.

.prekvapivé poklady
Členov kapely Seuna Kutiho som najprv stretol pri prechádzke v areáli festivalu. Spomínali na Pohodu, kde sa im veľmi páčilo, hovorili o tom, že už niekoľko mesiacov sú na dlhočiznom turné, vyzerali spokojní a tešili sa na svoje vystúpenie na Világszeneiszinpád, čiže na worldmusicovom pódiu. Ich koncert bol silnou záležitosťou. Ich hudba sa vlní v permanentných grúvoch, ponad ktoré nigérijskí muzikanti s nadhľadom starých džezmenov strúhajú chytľavé chórusy na plechových dychoch a Seun, syn legendárneho Felu Kutiho spieva, občas fúkne do saxofónu, tancuje a baví publikum. Za pozornosť stoja aj dve dobre stavané tanečníčky, ktoré dokážu presne do rytmu vrtieť zadnou časťou tela. Je to rytmická hudba, pri ktorej síce ťažko dokážete rozpoznať prvú dobu, no nebráni vám to veselo poskakovať do rytmu.
V jednom z koncertných stanoch zaspievali dvaja speváci, ktorí nás mimoriadne príjemne prekvapili. Prvým z nich bol Adam Green z New Yorku, druhým José González zo Štokholmu.
Greena predchádzala povesť mladého, šikovného speváka, pesničkára, ktorý však vie hrať aj elektrický rokenrol a patrí medzi "rising stars" brooklynskej alternatívnej scény. Keď sme vošli do stanu, v ktorom spieval, najprv sa nám zdalo, že sme si ho s niekým pomýlili. Hlas, ktorý sa šíril z pódia totiž pripomínal zrelého Franka Sinatru či Leonarda Cohena a nie nejakého mladíka. Nádherne zafarbený bas Adama Greena však nebol jediným prekvapením. Ďalším boli takmer dylanovské intelektuálske (a dosť vtipné)  texty a ešte ďalším jeho schopnosť zaspievať lyrickú baladu za doprovodu akustickej gitary a vzápätí odpáliť našliapaný rokenrol. Bol to v istom zmysle "underground" či "alternatíva", no zároveň to bolo celé zahrané s profesionalitou vlastnou starým harcovníkom americkej pop music. Adam Green. Zapamätajte si to meno.
Meno José González si už zrejme pamätáte. A ak nie meno, tak stopercentne jeho hlas. Jeho pesnička znela totiž v tej reklame na SONY s farebnými loptičkami. Alebo si ho môžete pamätať ako hlas skupiny Zero 7, s ktorou častou spolupracuje. Na Szigete však José vystúpil sám (teda s perkusionistkou a perkusionistom) a bez reklamy. Jeho vysoko položený, rovný hlas presne sadol pokojným, melancholickým piesňam, ktoré nám zaspieval. Bolo to v pravom zmysle slova dojemné. Keď José zaspieval cover verziu piesne Teardrop od Massive Attack, dospelému mužovi, ktorý stál predo mnou tiekli po tvári slzy. Keď v rámci prídavku zahral tri rytmickejšie skladby, štýlovo vymaľovaná, pozorne počúvajúca punkerka, sa začala vlniť v rytme tak intenzívne, že som sa chvíľu obával o jej zdravie. José González spieva nenápadne, vystupuje placho a dokazuje, že v zdanlivej slabosti sa niekedy skrýva neobyčajná sila.
Bol to posledný koncert, ktorý sme na Szigete videli. Unavení a špinaví kráčame k východu. Videli sme veľa skvelej hudby, skonzumovali chutné jedlá, vypili niekoľko pohárov ľahkého vína, zažili sme pocit medzinárodnej spolupatričnosti. Sziget, ostrov pokladov. Köszönöm szépem, priatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite