Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Súmrak ekonomickej slobody

.robert Žitňanský .časopis .týždeň v ekonomike

Výroky predsedu vlády o

Výroky predsedu vlády o potenciálnom vyvlastnení energetických podnikov sú len pokračovaním úsilia o nastolenie štátnej kontroly nad cenami energií. Je to pomalý rozbeh „socialistickej revolúcie“ v štýle Huga Cháveza?


Ceny energií sa javia osobnou obsesiou predsedu vlády, aj keď z toho, čo na túto tému už roky hovorí, nie je úplne jasné, či jadro jeho problému nie je najmä v tom, že vláda v minulom volebnom období stratila úplnú kontrolu nad týmito firmami. Podľa ľudí, ktorí sa okolo najsilnejšej vládnej strany a v jej pozadí objavujú, nemusí byť nepravdepodobným motívom ani nostalgia za starými časmi, keď politici a ich okolie používali tieto firmy ako erárne pokladničky a energetické firmy boli vyciciavané rozsiahlym tunelovaním, napríklad cez nevýhodné dodávateľské a sprostredkovateľské zmluvy. Nech už je to akokoľvek, premiér zrejme chápe, že za normálnych okolností je nová realita nezvratná, a tak sa aspoň snaží novým súkromným spolumajiteľom – pretože štát si nechal vo všetkých energetických firmách významné, často 51-percentné podiely (hoci bez manažérskej kontroly) – poriadne znepríjemniť. Darí sa mu to.

.minister – regulovčík
Trvalo len dva roky, kým sa vláda, respektíve jej predseda, prepracovali od tlaku na nezávislý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví cez jeho faktické podriadenie až k diktovaniu cien a znárodňovacím vyhrážkam. Je síce evidentné, že do veľkej miery ide o marketing a prekrývanie problémov (napríklad s kopiacimi sa príkladmi klientelizmu vo vládnej koalícii), ale marketingom sa to, žiaľ, nekončí. Že ide o spôsob uvažovania, ktorého obeťou nie je (respektíve nebude) len energetický biznis, dokazuje aj novela zákona o cenách – toho času v legislatívnom procese – ktorá dá štátnym úradníkom právomoc „v odôvodnených prípadoch“ určovať ceny čohokoľvek. Lenže kým v tomto prípade ide najmä o (dúfajme) dočasnú, len na rok 2009 obmedzenú hrozbu voči obchodníkom pre prípad toho, čo vládni úradníci nazývajú „neodôvodnené zdražovanie“ z dôvodu prechodu na euro, pri energiách je to čosi celkom iné.
Na začiatku júla vláda prijala uznesenie, ktorým ministrovi hospodárstva uložila do mesiaca určiť nové povinnosti pre SPP a elektrárne – vrátane ceny plynu pre domácnosti a teplárne, a tiež ceny elektriny pre domácnosti, malých a stredných podnikateľov. Umožňuje to zákon o energetike, a to v prípade takzvaného „všeobecného hospodárskeho záujmu“, čo je pojem, definovaný v európskej legislatíve ako nástroj na prekonávanie krízových situácií.
V čom je dnes na Slovensku „kríza“? Asi len v tom, že energetické firmy požiadali regulátora o výrazné jesenné zvýšenie cien – vzhľadom na nárast cien plynu na svetových trhoch a vývoj trhových cien bázickej elektriny.

Priatelia jednoduchých a najmä akčných a efektných riešení hneď jedno našli – ceny pre domácnosti a malé podniky určí minister. „Jednoducho bol záujem štátu ich chrániť. My to rešpektujeme,“ povedal pre týždenník TREND predseda regulačnej rady ÚRSO Jozef Holjenčík a viac než dobre tým ilustroval mieru, do akej je tento formálne nezávislý regulátor už spacifikovaný a nesvojprávny.
„Očakávam, že sa začne revolúcia,“ vyhlásil po rozhodnutí svojej vlády o regulácii cien energií premiér posmešne. Svoje očakávanie však naplnil on sám. Revolúcia sa začala, a to priamo na Úrade vlády. Čím je inšpirovaná? Ako pre TA3 povedal Ficov ekonomický poradca Peter Staněk, „ozývajú sa už aj v americkej odbornej tlači úvahy o tom, že by si niektoré veci mali prevziať od Cháveza, napríklad reguláciu cien energií alebo tvrdú redukciu ziskov týchto spoločností“.
V záujme štátu...

„Niekedy strácame trpezlivosť. Rád by som pripomenul všetkým cudzím vlastníkom energetických monopolov, že existuje článok 20 Ústavy SR, ktorý hovorí, že vo verejnom záujme sa dá vec vyvlastniť. Ak by pokračovali, teraz nejde len o Enel, ale o postoj zahraničných vlastníkov energetických monopolov, v politike, ktorá je v zásade proti politike štátu, proti záujmom tohto štátu, jeho ľudí, teda proti verejnému záujmu, my sa nebudeme ostýchať a použijeme aj takéto krajné prostriedky do budúcnosti.“
Robert Fico, predseda vlády, 17. 8. 2008

„Chcem budovať domy pre chudobných, a to je možné iba v prípade, ak cementárne patria štátu.“
Hugo Chávez, venezuelský prezident, 19. 8. 2008

„Prišiel ten čas, ten očakávaný deň, ten historický deň pre Bolíviu, aby prevzala absolútnu kontrolu nad svojimi prírodnými zdrojmi. ... Plienenie zahraničnými spoločnosťami sa skončilo.“
Evo Morales, bolívijský prezident, 2. 5. 2006

.iný motív
Navonok hlavným argumentom všetkého, čo sa okolo cien energií deje, je údajne privysoký podiel výdavkov slovenských domácností na energie v porovnaní s priemerom EÚ. Je to falošný argument – pohľad na dostupné štatistiky z roku 2005 v skutočnosti ukazuje, že slovenské domácnosti platili na energie len o málo vyšší podiel svojich celkových výdavkov než je priemer EÚ (25,5 vs. 21,9 percenta). A čerstvejšie dáta ukazujú, že tento podiel na Slovensku, najmä pre nárast celkových príjmov domácností, postupne ďalej klesá (pozri článok Radovana Ďuranu).
Ak by však išlo len o to, že pre niektorých sú ceny energií privysoké (alebo by po zvýšení boli), vláda má k dispozícii vejár možností, ako nízkopríjmové skupiny finančne podporiť – využijúc napríklad miliardové každoročné príjmy, ktoré jej plynú zo ziskov SPP či rozvodných energetických podnikov ako dividendy. Stupňujúce sa šikanovanie spolumajiteľov energetických firiem nie je dobrým ani udržateľným riešením – buď vláda po čase prehrá a ceny aj tak stúpnu (ibaže skokom a nie postupne), alebo vláda bude musieť týmto akcionárom platiť z peňazí daňových poplatníkov obrovské sumy ako „primeranú náhradu“ za svoje regulačné nápady. Možnosť podania žaloby s cieľom získať vyplatenie primeranej náhrady za povinnosť dodať určené množstvo energie za určenú cenu určeným skupinám zákazníkov už avizovali Slovenské elektrárne, v ktorých vlastní 66-percentný podiel talianska spoločnosť Enel. O náhrade rozdielu medzi regulovanou a trhovou cenou už hovorí aj SPP.
Napriek tomu vláda vo svojom konaní s čoraz väčšou agresivitou (na pripomenutie: naposledy už bola reč o vyvlastňovaní) pokračuje, čo naznačuje iný ako „sociálny“ motív jej počínania.

.dôsledky snaživých politikov
Deregulácia cien energií v posledných desiatich rokoch bola víťazstvom rozumu – nepriniesla úplne voľné ceny, iba rozhodovanie o nich preniesla na plecia nezávislého regulátora. Vymanenie sa cien z rúk politikov bolo dobré pre všetkých. Získali výrobcovia, pretože nemuseli čeliť dôsledkom rozhodnutí, ktoré vznikali na základe okamžitých potrieb politikov. Získali zákazníci, pretože už nehrozilo, že ceny,  politikmi dlho držané na neprimerane nízkych úrovniach, potom museli obrovskými skokmi narastať. A získali napokon aj politici, pretože už ich nikto nemohol viniť za to, aké ceny energií sú – a v očiach spotrebiteľov sú ceny vždy vyššie než musia alebo by mali byť.
Napriek tomu, že priemerná domácnosť minie na plyn aj elektrinu ročne menej, než keď spotrebuje jednu škatuľku cigariet denne, vláda vrhá do boja s cenami energií ohromnú energiu. A tak sa dnes v regulácii cien vraciame o desaťročie a v spôsobe uvažovania politikov, ktorí sú pri moci, ešte ďalej. Presvedčenie politikov, že sú povolaní a schopní riadiť všetko – od svojho úradu až po chod podnikov – je však škodlivé nie z ideologických, ale veľmi praktických dôvodov. Ich motiváciou je totiž zapáčiť sa dostatočne veľkej menšine na to, aby boli opäť zvolení. V jej prospech potom prijímajú nerozumné rozhodnutia, ktoré spravidla poškodia ostatných okamžite a všetkých neskôr.
Konkrétne pri cenách energií to bude vyzerať nasledujúco: Ak vláda určí výrobcom a predajcom, že musia predávať pod trhové ceny, výrobcovia a predajcovia stratia motiváciu investovať do efektívnejšej výroby a distribúcie a celý sektor prestane byť atraktívny pre potenciálnych investorov, čo znemožní príchod akejkoľvek alternatívy a konkurencie. Krátkodobým dôsledkom bude nižšia kvalita služieb a snaha výrobcov a predajcov kompenzovať si stratené zisky na tých, ktorých politici nechránia. Dlhodobým dôsledkom budú vyššie ceny (ponuka bude nižšia ako dopyt a konkurencia bude slabá alebo nijaká). Pravdepodobným scenárom v energetickom ťažení vlády je výraznejší vstup štátu aj do výroby energie. Napokon, ministerstvo hospodárstva pravidelne avizuje – mysliac to doposiaľ najmä ako vyhrážku voči Enelu, ktorý podľa vlády nie je pri dostavbe elektrárne v Mochovciach dostatočne aktívny – že vláda bude stavať ďalší blok jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Na toto „riešenie“ by však doplatili všetci – ak stavia vláda (obzvlášť takáto), pojmy ako efektívnosť a biznisplán sú nahrádzané slovami plytvanie a tunelovanie.

.hugov vankúšik
Najhorším dôsledkom tohto všetkého však budú mentálne škody – ľudia sú opäť presviedčaní, že cena je vždy len výsledkom súboja statočných politikov s nenásytnými podnikateľmi, že štát môže a má všetko riadiť a regulovať, že najlepší je ten, kto má najsilnejšie reči. Hoci pri energetike môže mať vláda a jej predseda aj postranné motívy, ťaženie proti súkromnému sektoru v energetike, ale napokon aj v zdravotníctve, v dôchodkovom zabezpečení či v maloobchode ukazuje, že ide o autentickú ukážku spôsobu, akým sa dnes na Úrade vlády uvažuje.
Hugo Chávez má na svoje socialistické experimenty obrovské zásoby veľmi drahej ropy. Robert Fico má na svoje nápady „len“ vankúšik obrovského hospodárskeho rastu posledných rokov. Niekedy sa však zdá, akoby si náš „commandante“ neuvedomoval, že venezuelské ropné zásoby vydržia oveľa dlhšie ako náš hospodársky rast. Niežeby to na evidentnom súmraku našej ekonomickej slobody niečo menilo, ale dáva to aspoň malú nádej, že dôsledky a teda aj zmena prídu v dohľadnom čase.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite