Povedať, že energie nie sú drahé, sa rovná pozvánke na verejné ukameňovanie. V snahe vyhnúť sa stredovekej metóde presadzovania pravdy by som chcel hneď v úvode čitateľa upozorniť, že cieľom tohto textu je iné tvrdenie.
Ceny energií nie sú také vysoké, aby vytvárali dôvod na ich plošnú reguláciu, ako to presadzuje vláda. Zároveň tým rozhodne nechcem povedať, že to oprávňuje dodávateľov energií na ich nekontrolovaný rast. Lenže práve regulácia cien je do budúcnosti najlepšou cestou na ich prudký rast. Koniec koncov, už sme to pred desiatimi rokmi zažili.
.hľadá sa dôvod
Energie, pod ktorými sa myslí hlavne elektrina, plyn a teplo, sú obľúbenou témou každého „sociálne“ mysliaceho politika. Energie nie je vidieť, nemusíme ich pravidelne nakupovať a preto osobný kontakt, ktorý s nimi máme, je až pri platení účtov. A na rozdiel od nákupov v obchode sa im dá vyhnúť len veľmi ťažko – obmedzovanie spotreby je buď nepohodlné, alebo drahé. Je zrejmé, že väčšina populácie zatlieska každému návrhu na reguláciu ich cien.
Dôvod na reguláciu vláda nehľadala dlho, stačí načrieť do euroštatistiky. Regulovať ceny vraj treba vzhľadom na vysoký podiel výdavkov na energie na celkových príjmoch domácností. Pretože po prepočítaní do kúpnej sily Slovákov je vraj cena elektriny najvyššia v EÚ. Žiaľ, údaje Eurostatu v oblasti cien energií často nezodpovedajú slovenskej realite a dostupné europorovnania sú staré skoro tri roky.
.skutočnosť
Náš Štatistický úrad sleduje aj vývoj výdavkov na energie, a disponuje podstatne čerstvejšími údajmi. Vývoj podielu mesačných výdavkov na jednotlivca v priemernej slovenskej domácnosti (pozri tabuľku) asi málokoho presvedčí, že práve teraz pretiekla posledná kvapka a je treba začať plošne regulovať ceny energií. Práve naopak, podiel výdavkov na energie klesol. V skutočnosti by teda tento článok malo písať ministerstvo hospodárstva, aby verejnosť presvedčilo o potrebe regulácie.
Dôležité je aj porovnanie výdavkov na energie s inými spotrebnými výdavkami. Mesačne za elektrinu platí priemerný obyvateľ domácnosti zhruba čosi vyše 300 korún. Priemerné tržby spoločnosti Orange, najväčšieho mobilného operátora v krajine, sú na jedného zákazníka okolo 700 korún za mesiac. Fajčiar s vyfajčenou škatuľkou denne minie 1 500 korún mesačne. Za plyn platíme priemerne 770 korún.
.ach, tá štatistika
Nanešťastie, Štatistický úrad nezverejňuje mediánové hodnoty výdavkov na energie. Priemer je príliš všeobecná hodnota na to, aby sme mohli povedať, že na Slovensku klesajú výdavky na energie všetkým. Domácnostiam dôchodcov výdavky klesli minimálne, stále sa držia na úrovni 20 percent.
Skúmanie priemeru však na rozhodnutie o plošnej regulácii nestačí. Vláda, ktorá chce týmto spôsobom pomáhať, by sa mala snažiť identifikovať konkrétne skupiny obyvateľov, pre ktorých sú výdavky na energie skutočným problémom, a tým adresne pomáhať. Treba tiež povedať, že výdavky na energie neklesajú vďaka cenám. Klesajú najmä vďaka kombinácii rastu príjmov a úsporám v spotrebe. Vplyv má samozrejme aj zmrazenie cien v posledných dvoch rokoch, z uvedených čísel však môžeme predpokladať, že ak by k zmrazeniu nedošlo, výdavky by aj tak neprekročili podiel z roku 2004. Otázkou ostáva, či je znižovanie spotreby dosahované obmedzovaním plytvania, alebo znižovaním životného štandardu. O energetickej efektívnosti – a teda o obmedzovaní plytvania – by vedel minister hospodárstva rozprávať hodiny. Ktovie, či by spomenul, že jedinou fungujúcou motiváciou na šetrenie sú vysoké ceny. Problém domácností, ktoré sú nútené prežívať v jednej miestnosti, nespočíva vo vysokých cenách energií, ale v ich nízkych príjmoch. Na tie však slúžia iné nástroje, nie plošné regulácie.
.prečo nie benzín?
Vláda by si v podstate mohla vybrať akýkoľvek tovar zo spotrebného koša. Kúpna sila Slovákov je stále taká nízka, že z rovnakého dôvodu by sme mohli regulovať ceny áut, mobilov alebo počítačov. Vláda si selektívne vybrala energie, v rámci ktorých ešte akosi pozabudla na pohonné látky. Ak zohľadníme kúpnu silu obyvateľstva, tak máme v Únii druhý najdrahší benzín aj naftu. Vysoko nad priemerom, ale v tomto prípade parita a výdavky domácností vládu netrápia. O tom, že pohonné látky sú pre ekonomiku, a teda pre občanov tiež životne dôležité, nemôže byť najmenších pochýb. Ich cena vstupuje do nákladov všetkých producentov tovarov a služieb. Vláda však nehovorí o regulácii cien pohonných látok preto, že ich sama umelo dvíha spotrebnými daňami a reguláciu by ospravedlnila len ťažko. Prirodzene, chce regulovať výnosy tých druhých, nie svoje.
.nešťastná regulácia
Navrhované riešenie – plošná regulácia cien – je z dlhodobého hľadiska tým najhorším liekom na vysoké ceny. Jej dôsledky sa dajú vyčítať v učebnici ekonómie pre stredné školy. S dlhodobo regulovanými cenami stratia spotrebitelia motiváciu investovať do úspornejších technológií – veď načo zatepľovať, keď úrad bude regulovať ceny tepla na úrovni rastu mojich ročných príjmov. Dodávatelia energií obmedzia investície do rozvoja služieb a zvyšovania kvality distribučných sietí vzhľadom na nízke príjmy z nízkych cien. Investori nepostavia nové elektrárne (také dôležité pre vládu), lebo si nebudú vedieť spočítať návratnosť investície, keďže cenotvorba bude plne v rukách nevyspytateľného úradu. To všetko povedie k tomu, čo poznáme z Kalifornie aj z Talianska – k výpadkom dodávok a následnému prudkému rastu cien. Ak výrobca alebo dodávateľ energií stratí možnosť určovať ceny pre jednu skupinu zákazníkov, bude sa snažiť zvyšovať cenu ostatných zákazníkov. Keďže však podnikateľské subjekty majú možnosť vyššie náklady preniesť do cien, výsledkom bude, že domácnosti si drahšie energie nezaplatia podľa stavu elektrometra, ale v supermarkete.
Obchodovanie s energiami na Slovensku sa nemôže nazývať trhom. Trh sa v tejto oblasti vinou vysokej miery regulácií ťažko hľadá kdekoľvek na svete. Nájsť správnu kombináciu konkurencie, monopolného postavenia a prijateľných cien majú problém nielen v rozvinutejšej časti Európy, ale aj v USA. Historické príklady, a nielen ten slovenský z 90. rokov ukazujú, že plošné zmrazovanie cien nie je dlhodobým riešením. Žiaľ, pre politikov, uvažujúcich v horizonte maximálne dvoch volebných období, je to najpohodlnejší a marketingovo najpríťažlivejší krok.
Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS.
Ceny energií nie sú také vysoké, aby vytvárali dôvod na ich plošnú reguláciu, ako to presadzuje vláda. Zároveň tým rozhodne nechcem povedať, že to oprávňuje dodávateľov energií na ich nekontrolovaný rast. Lenže práve regulácia cien je do budúcnosti najlepšou cestou na ich prudký rast. Koniec koncov, už sme to pred desiatimi rokmi zažili.
.hľadá sa dôvod
Energie, pod ktorými sa myslí hlavne elektrina, plyn a teplo, sú obľúbenou témou každého „sociálne“ mysliaceho politika. Energie nie je vidieť, nemusíme ich pravidelne nakupovať a preto osobný kontakt, ktorý s nimi máme, je až pri platení účtov. A na rozdiel od nákupov v obchode sa im dá vyhnúť len veľmi ťažko – obmedzovanie spotreby je buď nepohodlné, alebo drahé. Je zrejmé, že väčšina populácie zatlieska každému návrhu na reguláciu ich cien.
Dôvod na reguláciu vláda nehľadala dlho, stačí načrieť do euroštatistiky. Regulovať ceny vraj treba vzhľadom na vysoký podiel výdavkov na energie na celkových príjmoch domácností. Pretože po prepočítaní do kúpnej sily Slovákov je vraj cena elektriny najvyššia v EÚ. Žiaľ, údaje Eurostatu v oblasti cien energií často nezodpovedajú slovenskej realite a dostupné europorovnania sú staré skoro tri roky.
.skutočnosť
Náš Štatistický úrad sleduje aj vývoj výdavkov na energie, a disponuje podstatne čerstvejšími údajmi. Vývoj podielu mesačných výdavkov na jednotlivca v priemernej slovenskej domácnosti (pozri tabuľku) asi málokoho presvedčí, že práve teraz pretiekla posledná kvapka a je treba začať plošne regulovať ceny energií. Práve naopak, podiel výdavkov na energie klesol. V skutočnosti by teda tento článok malo písať ministerstvo hospodárstva, aby verejnosť presvedčilo o potrebe regulácie.
Dôležité je aj porovnanie výdavkov na energie s inými spotrebnými výdavkami. Mesačne za elektrinu platí priemerný obyvateľ domácnosti zhruba čosi vyše 300 korún. Priemerné tržby spoločnosti Orange, najväčšieho mobilného operátora v krajine, sú na jedného zákazníka okolo 700 korún za mesiac. Fajčiar s vyfajčenou škatuľkou denne minie 1 500 korún mesačne. Za plyn platíme priemerne 770 korún.
.ach, tá štatistika
Nanešťastie, Štatistický úrad nezverejňuje mediánové hodnoty výdavkov na energie. Priemer je príliš všeobecná hodnota na to, aby sme mohli povedať, že na Slovensku klesajú výdavky na energie všetkým. Domácnostiam dôchodcov výdavky klesli minimálne, stále sa držia na úrovni 20 percent.
Skúmanie priemeru však na rozhodnutie o plošnej regulácii nestačí. Vláda, ktorá chce týmto spôsobom pomáhať, by sa mala snažiť identifikovať konkrétne skupiny obyvateľov, pre ktorých sú výdavky na energie skutočným problémom, a tým adresne pomáhať. Treba tiež povedať, že výdavky na energie neklesajú vďaka cenám. Klesajú najmä vďaka kombinácii rastu príjmov a úsporám v spotrebe. Vplyv má samozrejme aj zmrazenie cien v posledných dvoch rokoch, z uvedených čísel však môžeme predpokladať, že ak by k zmrazeniu nedošlo, výdavky by aj tak neprekročili podiel z roku 2004. Otázkou ostáva, či je znižovanie spotreby dosahované obmedzovaním plytvania, alebo znižovaním životného štandardu. O energetickej efektívnosti – a teda o obmedzovaní plytvania – by vedel minister hospodárstva rozprávať hodiny. Ktovie, či by spomenul, že jedinou fungujúcou motiváciou na šetrenie sú vysoké ceny. Problém domácností, ktoré sú nútené prežívať v jednej miestnosti, nespočíva vo vysokých cenách energií, ale v ich nízkych príjmoch. Na tie však slúžia iné nástroje, nie plošné regulácie.
.prečo nie benzín?
Vláda by si v podstate mohla vybrať akýkoľvek tovar zo spotrebného koša. Kúpna sila Slovákov je stále taká nízka, že z rovnakého dôvodu by sme mohli regulovať ceny áut, mobilov alebo počítačov. Vláda si selektívne vybrala energie, v rámci ktorých ešte akosi pozabudla na pohonné látky. Ak zohľadníme kúpnu silu obyvateľstva, tak máme v Únii druhý najdrahší benzín aj naftu. Vysoko nad priemerom, ale v tomto prípade parita a výdavky domácností vládu netrápia. O tom, že pohonné látky sú pre ekonomiku, a teda pre občanov tiež životne dôležité, nemôže byť najmenších pochýb. Ich cena vstupuje do nákladov všetkých producentov tovarov a služieb. Vláda však nehovorí o regulácii cien pohonných látok preto, že ich sama umelo dvíha spotrebnými daňami a reguláciu by ospravedlnila len ťažko. Prirodzene, chce regulovať výnosy tých druhých, nie svoje.
PRIEMERNÉ VÝDAVKY NA JEDNOTLIVCA
Údaje sú v Sk za 1. štvrťrok každého roka |
.nešťastná regulácia
Navrhované riešenie – plošná regulácia cien – je z dlhodobého hľadiska tým najhorším liekom na vysoké ceny. Jej dôsledky sa dajú vyčítať v učebnici ekonómie pre stredné školy. S dlhodobo regulovanými cenami stratia spotrebitelia motiváciu investovať do úspornejších technológií – veď načo zatepľovať, keď úrad bude regulovať ceny tepla na úrovni rastu mojich ročných príjmov. Dodávatelia energií obmedzia investície do rozvoja služieb a zvyšovania kvality distribučných sietí vzhľadom na nízke príjmy z nízkych cien. Investori nepostavia nové elektrárne (také dôležité pre vládu), lebo si nebudú vedieť spočítať návratnosť investície, keďže cenotvorba bude plne v rukách nevyspytateľného úradu. To všetko povedie k tomu, čo poznáme z Kalifornie aj z Talianska – k výpadkom dodávok a následnému prudkému rastu cien. Ak výrobca alebo dodávateľ energií stratí možnosť určovať ceny pre jednu skupinu zákazníkov, bude sa snažiť zvyšovať cenu ostatných zákazníkov. Keďže však podnikateľské subjekty majú možnosť vyššie náklady preniesť do cien, výsledkom bude, že domácnosti si drahšie energie nezaplatia podľa stavu elektrometra, ale v supermarkete.
Obchodovanie s energiami na Slovensku sa nemôže nazývať trhom. Trh sa v tejto oblasti vinou vysokej miery regulácií ťažko hľadá kdekoľvek na svete. Nájsť správnu kombináciu konkurencie, monopolného postavenia a prijateľných cien majú problém nielen v rozvinutejšej časti Európy, ale aj v USA. Historické príklady, a nielen ten slovenský z 90. rokov ukazujú, že plošné zmrazovanie cien nie je dlhodobým riešením. Žiaľ, pre politikov, uvažujúcich v horizonte maximálne dvoch volebných období, je to najpohodlnejší a marketingovo najpríťažlivejší krok.
Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.