Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Súdruhovia z vagónov

.časopis .týždeň doma

Poslednou výstrahou Brežneva Dubčekovi bola schôdzka v provinčnom pohraničnom mestečku Čierna nad Tisou v dňoch 29. júla až 1. augusta 1968. Žijú ešte pamätníci, ktorí hovoria o srdečnom ovzduší – navonok. O tri týždne prišli tanky.

Poslednou výstrahou Brežneva Dubčekovi bola schôdzka v provinčnom pohraničnom mestečku Čierna nad Tisou v dňoch 29. júla až 1. augusta 1968. Žijú ešte pamätníci, ktorí hovoria o srdečnom ovzduší – navonok. O tri týždne prišli tanky.


Bizarné bolo už samo určenie miesta rokovaní. Súdruhovia z Moskvy navrhovali ukrajinský Ľvov, súdruhovia z Prahy Košice. Napokon pomyselný prst na mape ukázal kompromisne na Čiernu nad Tisou, ktorá vznikla mocenským zlúčením častí katastrov piatich obcí v roku 1946 ako zázemie železničného prekladiska zo širokorochodnej trate. Ján Bogoly, bývalý stredoškolský učiteľ z neďalekého Kráľovského Chlmca, ktorý sa venuje miestnej zamotanej histórii, k tomu hovorí: „Toto mesto vzniklo na močiaroch. Železničným uzlom bol kedysi Čop, ktorý dnes leží na Ukrajine. Trianonská zmluva po 1. svetovej vojne hovorila o tom, že strategická železničná trať Košice–Čop pripadne ČSR, nie Maďarsku. Málokto pritom vie, ako vzniklo Slovenské Nové mesto. Takisto pri železnici. Československu malo pripadnúť aj mesto Sátorályaújhely, Francúzi však tlačili na to, aby trať síce patrila ČSR, mesto však ostalo Maďarsku. Po 2. svetovej vojne sa prezident Beneš bál o svoju funkciu a Zakarpatsko – aj s Čopom – fakticky daroval Stalinovi. Odrazu mali železničný uzol Ukrajinci aj Maďari, Záhony, nie však ČSR.“
A tak vznikla Čierna nad Tisou. Jediné mesto na Slovensku, ktoré má dodnes sovietsky look. S veľkorysým parkom v centre, budovateľskými plastikami, robotníckymi bytovkami a „univermagom“, ktorý má krycí názov supermarket. V zlatých časoch tu mala železnica okolo 7-tisíc zamestnancov, dnes tu býva 4 300 ľudí, z toho štvrtinu tvoria Rómovia.

.v Uzľovom klube
Klišé, že veľká história sa občas odohráva na bezvýznamných miestach, si naplno uvedomíte práve tu. Provokatívne otázky, čo môže v Čiernej nad Tisou obdivovať omylom zablúdený turista, si môžete pritom odpustiť. S učiteľom Bogolyom sa ležérne prechádzame po pamätihodnostiach. Metský úrad na Námestí pionierov, Ulica obrancov mieru, Ulica Duklianskych hrdinov. Desaťminútová trasa, akú by nevymyslel ani recesistický touroperátor. Bývalá vývarovňa aktuálne prerobená na ÁZIA centrum. Vot Kitajci! Treťotriedny hotel ÚSVIT, kde vandali popísali obrovské čierne kovové dvere do discobaru milostnými odkazmi. V lete 1968 tu bývala československá delegácia, už päť rokov je však beznádejne zatvorený. Prechádzame okolo zhluku obchodíkov, azda jediného v mestečku. „V polovici 90. rokov si tu mafiáni vybavovali účty. Boli aj explózie náloží v aute,“ spomína Bogoly. Mafiáni? Tu?
Hľadáme pamätníkov oných čias. Žijú ešte mnohí, väčšinou sa však médiám vyhýbajú. Nepochodíme u dôchodcu Ladislava Németha, ktorý bol v 68. roku šéfom miestnej organizácie KSČ. „Manžel nie je doma, išiel do Ružomberka. A čo od neho chcete? Nič vám nepovie. On nebol pri rokovaniach, iba Brežneva s Dubčekom privítal,“ vraví do telefónu jeho manželka. Zvláštne, keď sme ráno hovorili s jeho synom, nespomínal, že je otec v Ružomberku. „Mal som zoznam asi dvanástich pamätníkov, no keď som ich nedávno kontaktoval, okamžite som cítil múr, odstup. Boli to pritom iba malí pešiaci,“ dodáva Bogoly.

Opatrne vchádzame do Uzľového klubu železničiarov, ako sa poeticky nazýva jediný priestor, ktorý vyhovoval účelom rokovaní medzi delegáciami ÚV KSČ a ÚV KSSZ. Nikde nikoho. A nič tu udalosti spred 40 rokov ani nepripomína, podobne ako v celom meste. Na  vchodových dverách ponúka na letáčiku svoje služby akýsi „dídžej“. Ozvučuje svadby aj zábavy. Prechádzame okolo labyrintu zrkadiel. Miestnosť, kde delegácie rokovali, je za dverami s visacou zámkou, na ktorých je nálepka Pozor jed. Vedľa je posilňovňa a predaj vstupeniek. Na dverách miestnosti na poschodí je vylepený oznam o dovolenke do 22.8. Vtipné. Stihnú sa vrátiť pred príchodom Rusov?
Lepšie na tom nie je ani železničná stanica oproti. Predaj novín, kávomat, reštaurácia, palma. A zopár lavičiek, na ktorých v polovici 70. rokov posedávali na kufroch Židia, ktorí emigrovali zo ZSSR do Izraela. „Rozprával som sa s nimi. Hovorili, že sú doma zastrašovaní,“ spomína Bogoly. Hlavnú farebnú mozaiku na jednej zo stien železničnej stanice tvorí obraz tanku – nie však z roku 1967, ale 1945. To ešte boli okupanti osloboditeľmi.

.s Brežnevom na tri vrhy
Privetstvujem savetskych gastij! Socializmus, spojenectvo, suverentita, sloboda! – s týmito a inými transparentmi vítal na prelome júla a augusta 1968 v Čiernej nad Tisou obidve delegácie pospolitý ľud. Bola to ešte euforická doba. Teda – naši boli usmiati, prihovárali sa ľuďom, Sovieti, naopak, zachmúrení.
Rituál bol navlas rovnaký. Každé ráno rozprestreli medzi železničnou stanicou a klubom červený koberec. Sovietov priviezol špeciálny vlak z ukrajinského Čopu, kde spával. Pre istotu, čo keby ich tu uniesli alebo prepadli?  Inak, bolo to jediný raz, keď niekam vycestovalo kompletné Politbyro, a to už je čo povedať. Vystúpili, prešli rezkým krokom cez budovu stanice, ktorá bola v tom čase prešpikovaná „civilistami“, teda eštebákmi a kágebákmi. Pred budovou stanice čakali davy občanov, ktorí si chybne vysvetľovali „trojitého Brežneva“, teda trojitú pusu generálnych tajomníkov ako prejav náklonnosti a oddaného priateľstva.
„Ej, ej, z toho nič dobré nebude, vravela vtedy jedna staršia Cigánka, známa ako veštkyňa. Prečo? – pýtali sa nechápavo okolostojaci. Ej, ej, keď ma môj Dežo takto na tri vrhy pobozká, vždy ma potom pomiluje,“ smeje sa pamätníčka oných čias Klára Némethová s tým, že veštkyňa použila na akt, ktorý s ňou robil jej Dežo a s Československom Sovieti zemitejší výraz. Inak, Némethová, ktorá po roku 1989 robila v tomto mestečku starostku, pracovala pred 40 rokmi na colnici. Zo všetkých politikov si najživšie pamätá na generála Ludvíka Svobodu, ktorého označuje ako zhovorčivého čiperného deduška, ktorý každý deň ráno cvičil gymnastiku, pričom spával tie štyri noci asketicky vo vagóne odstavenom na slepej koľaji: spoločne s ochrankou, ktorá mu údajne nestačila, keď rýchlo chôdzou pravidelne 15-krát prechádzal od colnice po poštu a naspäť. „Prezident Svoboda tu spôsobil aj rozruch, to keď tajne odišiel navštíviť svoju kamarátku do susednej dediny Boťany. Nevedeli o tom ani ochrankári,“ spomína Némethová. Keď k nám potom o tri týždne vtrhli vojská, nebolo do smiechu ani jej. Na colnici nesmeli pracovať ani telefonovať, a tak po dohľadom sovietskeho vojaka so samopalom hrali karty a lúštili krížovky. Raz sa stalo, že chceli ostrúhať ceruzku v strúhadle, ktoré sa točilo ako zásobník a ktoré vojak omylom považoval za telefón alebo zbraň. Ruky verch! K stene! – namieril na nich samopal, kým sa omyl vysvetlil.
Obdive delegácie rokovali celý deň, vždy za zavretými dverami v prísne stráženom Uzľovom klube. Brežnev údajne pritom sedel v nepriestrelnej kabínke. Bogoly opäť spomína: „Jedným z mála miestnych, ktorí to videli na vlastné oči, bol kuchár Kušnír báči zo susednej dediny Biel, kde viedol vynikajúcu reštauráciu. Chudák, dnes už nežije. Ten obidvom delegáciám varil obedy, pričom Sovieti mali pre istotu svojho ochutnávača. Kušnír báči hovoril, že tam bol občas hrozný rámus. Brežnev reval a trieskal do stola, Sovieti boli voči našim agresívni.“
Vždy presne o 16.00 Sovieti nasadli na vlak a išli prenocovať do Čopu. Dubček, Svodoba, Smrkovský a iní sa, naopak, vybrali medzi ľudí, s ktorými debatovali. Paradoxne, skôr než stihla nastúpiť husákovská normalizácia, v Uzľovom klube vystúpil Karel Kryl. Stal sa tak na krátky čas miestnym centrom rebélie.

.dohody a nedohody
Historici sa dodnes sporia o to, čo sa vlastne vtedy udialo. Rokovania v Čiernej sa skončili bez písomnej dohody, Sovieti si však tajne vyhotovili 500-stránkový stenografický záznam a za záväzné, v súlade so svojou tradíciou, považovali aj ústne dohody. Podľa nich Dubčeka, ktorý hral o čas a vyhýbal sa jasným odpovediam, nútili, aby z vedenia KSČ odstránil niektorých politikov, najmä Smrkovského, Pelikána a Kriegla. O atmosfére schôdzky  vypovedá aj výrok prvého tajomníka ukrajinských komunistov Pjotra Šelesta, ktorý toho tretieho pohŕdavo označil za „Žida z Haliča“. Treba dodať, že práve Kriegel neskôr po invázii ako jediný z čs. predstaviteľov odmietol podpísať Moskvou nanútené protokoly. V Čiernej nad Tisou Sovieti ďalej žiadali rozpustenie organizácií, ktoré považovali za antisocialistické – v žalúdku im ležal najmä KAN (Klub angažovaných nestraníkov) a K231 (organizácia združujúca politických väzňov z 50. rokov). No Brežneva do nepríčetnosti rozčuľovala najmä  väčšia sloboda československých médií, ktoré bez škrupulí o Politbyre ÚV KSSZ hovorili ako o stalinistoch.
A tento ťažký balík hriechov nemohol ostať nepotrestaný. „Priateľsky“ mienené vyhrážanie sa počas rokovaní v tamojšom klube železničiarov, že ZSSR, ktorý stratil v 2. svetovej vojne pri oslobodzovaní Československa 20 miliónov životov (čo nie je pravda, ide o celkový počet sovietskych obetí,) a preto krajinu nevydá NATO ani pravicovým silám, sa naplnilo. Ako prvé artilérie prichádzajúcej invázie poslúžili, ako obvykle, propagandistické komploty a sprisahania v réžii KGB. Tak trebárs Brežnev presviedčal Dubčeka, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie, o čom mali svedčiť odhalené úkryty zbraní. Vyšetrovanie však preukázalo, že objavené americké samopaly „mazal“ olej sovietskeho pôvodu...

.invázia
Bývalý železničiar Ján Torjai z dedinky Čierna mal vtedy 28 rokov a pracoval na mechanizovanej prekládke. Zo stretnutia obidvoch delegácií si živo pamätá najmä na Dubčeka, ktorý chodil medzi ľudí sám, bez ochranky. Torjai spomína: „Dubček vtedy chodil pozorovať prekládku surovín.  Ochotne sa dával s nami do reči. Raz povedal, že keď ho odvolajú, príde sem robiť výpravcu.“
Avšak pozor, pre súdruhov z vagónov, najmä tých, čo prišli z Moskvy, to bolo iba divadielko. Brežneva síce zvedavý ľud mohol občas zhliadnuť v teplákoch, čo bolo možno komické, no presne o tri týždne tu boli tanky a obrnené vozidlá. Bogoly na záver dodáva: „Bol to úbohý pohľad, na tých vojakov. Väčšinou ich pozbierali odniekiaľ z Karpát. Elitné jednotky išli na Prahu a Bratislavu. Často nemali rovnaké topánky, výbavu, jedlo, nič. Museli sa mobilizovať z minúty na minútu, takže mnohí mali na sebe pod mundúrom dokonca pyžamo. Netušili, kde sa ocitli. Dezorientovaní sa pýtali, ako sa ide na Berlín, alebo či je tu Suezský prieplav. Opakovali, že je u nás fašistický puč.“
Klára Némethová dokonca spomína, že jeden ruský vojak mal v tanku trojročnú dcérku. Údajne bola jeho manželka práve v nemocnici a nemal dieťa kam dať...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite