Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Asi som bol v tranze

.časopis .týždeň doma

Na základe jeho fotografií z augusta 68 mu ponúkli členstvo v najslávnejšej agentúre Magnum.

Na základe jeho fotografií z augusta 68 mu ponúkli členstvo v najslávnejšej agentúre Magnum.  Keď v roku 1970 emigroval na Západ, dlhé roky ešte z obáv o svojich blízkych zábery podpisoval ako „neznámy český fotograf“. V Česku mu nedávno vyšla kniha Invaze 68 a v Prahe má rovnomennú výstavu. Pustovníckym spôsobom žijúci nomád, legenda svetovej fotografie Josef Koudelka.


.sleduješ, čo sa teraz deje v Gruzínsku?
Iste, do tej miery, že pred spaním si už dlhé roky vždy vypočujem v rádiu šesť minút správ na BBC, rovnako ako ráno po prebudení. Televíziu, internet ani mobil však nemám. Nepotrebujem to.

.nepripadá ti to ako mrazivá paralela? Invázia ruských tankov do malej krajiny...
Rozhodne. Preto si myslím, že je dobré si ten 68. rok pripomenúť. A to z dvoch dôvodov. Boli sme okupovaní, mali by sme si uvedomiť, že by sme boli neradi okupovaní v budúcnosti a a mali by sme z toho vyvodiť isté dôsledky. A to je presne to, čo sa dnes deje v Gruzínsku. Druhá vec, prečo si myslím, že by si sme si mali najmä prvé dni okupácie pamätať, je to, že v tej dobe sa ľudia u nás správali celkom výnimočne a že sa tak nesprávali nikdy predtým ani potom.

.vo svete vyšlo teraz súčasne deväť jazykových mutácií tvojej knihy Invázia 68. Vyšlo aj ruské vydanie?
Žiaľ, nie. Snažili sme sa pritom nájsť ruského nakladateľa. Povedali nám, že v Rusku by určite bol o tú knihu záujem, ale že súčasná politická situácia to  nedovoľuje. Ja však stále dúfam, že sa to podarí. Ak nič iné, tak sa pokúsime nájsť nejakého sponzora a vytlačiť pár tisíc kusov v ruštine, aby sa to dostalo k ľuďom do Ruska. Alebo ju kúpia ruskí turisti v Prahe či Bratislave a privezú ju domov oni. Zvláštne je, že na moju pražskú výstavu chodia ruskí turisti a správajú sa celkom inak ako na uliciach; sú tichí, nenápadní a všetko si dôkladne prezerajú.

.do akej miery poznáš Rusko z osobnej skúsenosti?
Ešte keď som žil v Československu, chcel som Rusko spoznať, ale nikdy mi nedali povolenie tam ísť. Ešte predtým, ako som sa mohol vrátiť do Československa, teda pred pádom komunizmu, som bol ako francúzsky občan pozvaný ruskou vládou, spoločne s desiatimi francúzskymi fotografmi. Vybral som si Moskvu, kde som fotografoval asi tri týždne. Keď tam za tie roky jazdím, ustavične stretávam ľudí, ktorí vravia: my sme vás prišli v šesťdesiatom ôsmom oslobodiť.

.nepamätám si, že by som niekde videl tvoje fotky z Moskvy. Čo sa s nimi stalo?
Nič som s tým nerobil. Ale v Magnitogorsku, kde som fotil v 90. rokoch železiarne, sa mi jediný raz stalo, že za mnou pribehol chlapík, začal ma objímať a vraví: ja okupant, ale nikdy som nikoho nezastrelil. Ukázal som mu svoju  knižku o auguste 68, ktorá vtedy vyšla vo Francúzsku, on sa na to díva a vraví: bol som tam, presne v tejto ulici. A mám dôkaz, zajtra ti prinesiem knižku, môj album, dodal. A skutočne, na druhý deň priniesol album, kde boli fotografie z Vinohradskej triedy pred rozhlasom. Nemyslím si, že to bolo niečo výnimočné. Také malé fotky, nalepené v albume. Pochybujem však, že to boli jeho práce. Asi zobral fotoaparát nejakému fotografovi a nechal si tie filmy, čo asi bolo aj pre neho isté riziko. Ten bývalý vojak mi ešte vravel, že Rusi v tom čase vôbec nemohli písať o tom, čo sa tu u nás dialo. Bola cenzúra. Mnohí vojaci sa potom dostali do lágru.

.cítil si v sebe niekedy zlosť, či dokonca nenávisť voči Rusom?
Na vojakov spočiatku nie. Všetko je to zložité a všetko sa to rýchlo menilo. Pokiaľ sa nedeje nič, z rozhlasu počuješ: sú to naši priatelia, vysvetľujte im to. S tými vojakmi som, naopak, cítil istú ľútosť. Žil som v rovnakom systéme ako oni, mohlo sa to stať aj mne ako československému vojakovi. Raz som sa mohol zobudiť, hodili by ma do lietadla a v noci by som bol vo Varšave alebo v Budapešti.

.máš pocit, že dnešné ukotvenie našich krajín v NATO a EÚ je zárukou, že sa už čosi také nezopakuje?
Všetko sa môže opakovať. Mne však pripadá veľmi smiešne a naivné, keď prídem do Prahy a istí ľudia hovoria o tom, že v spoločnej Európe nemáme byť. Spoločná Európa nám predsa dáva ohromné istoty, nielen smerom k Rusku. Dáva nám aj istú záruku, že tu nevybuchnú určité extrémy.

.veríš tomu?
Áno.

.v auguste 1968 si mal 30 rokov. Vrátil si sa práve z Rumunska, kde si fotil Cigánov. Nikdy si dovtedy neuvažoval, že by si fotil spoločensky dôležité udalosti?
Naopak, ja som celý 68. rok fotografoval všetko, čo sa dialo. Oslavu „víťazného februára“, voľbu prezidenta, všetko. Pretože ma to zaujímalo. Bol som fotograf a odrazu sa tu niečo dialo.


.fotil si to sám pre seba?
Iste, aj okupáciu. Mňa zaujímala fotografia. Najhoršie sa predsa fotografuje, keď sa nič nedeje.

.s médiami si nespolupracoval?
Nie.

.čo si zažil v noci z 20. na 21. augusta?
Okolo tretej nadránom mi zavolala jedna známa s tým, že sú tu Rusi. Musela mi volať trikrát, pretože som tomu neveril, myslel som si, že žartuje. Z jej hlasu som cítil, že mala vypité. Vravela, že oslavovali v redakcii a počuli hukot lietadiel. Ja som mal, našťastie, ešte z Rumunska nabité filmy v kazetách, tak som vzal svoje dva foťáky a vyšiel som von. Brieždilo sa. Mohlo byť okolo štvrtej.

.kam si išiel?
Býval som blízko rozhlasu a vedel som, že tam sa všetko v roku 1945 odohrávalo. Tak som si povedal, že tam pôjdem. Bol som tam ako jeden z prvých. Pred rozhlasom stáli policajti a začínali prichádzať ľudia.

.ako na teba reagovali Rusi?
Tí tam ešte neboli. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa deje. Všetci sme čakali, čo bude. Údajne Rusi prileteli okolo druhej v noci a z lietadiel vychádzala aj ich bojová technika. Pochopiteľne, tí najľahší boli najrýchlejší a tí prišli k rozhlasu ako prví na malých nákladiakoch a ľahkých obojživelníkoch. Mohli to byť  výsadkári, pamätám si, že mali tričká ako námorníci. Asi mali úlohu umlčať rozhlas. To už tam však bolo veľa ľudí a tí im v tom zabránili. Vojaci zrejme nemali rozkaz použiť zbrane. Keď videli, že sa do budovy nedostanú, odchádzali preč okolitými ulicami. Ľudia na nich mávali a naháňali ich. Tieto moje prvé fotky sú rozmazané, lebo ešte nebolo dosť svetla. Za ľahkými obojživelníkmi nasledovali ťažšie obojživelníky a až potom prišli tanky. Dôstojníka, ktorý to tam riadil, mám v knihe aj na výstave. Bol tam so mnou jeden nemecký fotograf, ktorému som potom pomáhal, aby sa dostal von. Jeho zábery vyšli v Sterne, na jednom som aj ja.

.iní fotografi tam neboli?
Vtedy ešte nie. Na úplnom začiatku, čo mohlo trvať tak 15 minút, som tam bol ako fotograf sám. Potom sa začal vytvárať dav, vojaci obsadili rozhlas okolo deviatej. Medzitým prišlo nákladné auto, myslím že šlo o cisternu, na ktorom boli ľudia s našou skrvavenou  vlajkou. Naskočil som. Vraveli, že idú do ČKD vo Vysočanoch povedať, čo sa deje v centre, kde sa vtedy pripravoval zjazd KSČ. Fotografoval som príjazd Rusov, ako sa to valí do Prahy zo všetkých strán. Potom som sa znova vrátil k rozhlasu, kde už bol nesmierny zmätok. Snažil som sa byť všade. Chodil som na Staromestské námestie. Bolo však veľmi ťažké identifikovať, čo, kde a kedy sa deje. Mám trebárs fotky zo Staromáku, kde je vidieť, že prší a ja som si pritom myslel, že ten deň vôbec nepršalo. Na pamäť sa človek nesmie spoliehať. Z toho dôvodu som pri príprave knihy a výstavy spolupracoval s historikmi.

.bol si vtedy v bezprostrednom ohrození života?
Pamätám si, že som utekal, lebo som počul streľbu. Alebo ma naháňali, lebo som bol niekde na streche a vojaci si mysleli, že som ostreľovač. Bol som si istý, že sa mi nič nemôže stať. Asi z toho dôvodu, že sa mi celý čas nič nestalo.

.fotil si to pritom nadoraz, zblízka...
Z toho dôvodu boli raz moje fotky v Taliansku prezentované ako pohľad ruského vojaka. Skutočne si to o nich mysleli. Ja som stál trebárs za ruským dôstojníkom, čo bolo možné iba v prvom období, potom už nie. Mohli ma zastreliť pre úplnú hlúposť. Na Václaváku stála trebárs skupina ľudí. Nič sa nedialo, vytiahol som aparát, namieril ho na vojaka a on začal strieľať. Naraz všetci utekali, za chrbtom som počul streľbu.

.videl si aj zranených a zabitých?
Áno, ale nikdy som nevidel, ako sa to stalo. Mal som asi obrovské šťastie. Myslím si, že dosť ich bolo zabitých pri výbuchu munície pred rozhlasom. Pri tom som nebol. Mal som asi obrovské šťastie. Pretože vždy, keď mi došli filmy, som sa musel vrátiť do ateliéru nastrihať si nové a nabiť si kazety. To mi možno zachránilo život.

.naháňali ťa ruskí vojaci? Chceli ti zobrať filmy?
Isteže. Fantastické však bolo, že ľudia mi nesmierne pomáhali, zablokovali vojakom cestu. Alebo ma niekde odviezli na nákladiaku, pričom ma prikryli plachtou, pretože vedeli, že Rusi na mňa niekde čakajú. Keď som videl, že vojaci utekajú za mnou do baraku, odkiaľ fotím, mal som strach a snažil som sa vypadnúť iným barakom.

.líšili sa tie dni navzájom od seba?
Určite. Tie najdôležitejšie veci sa diali prvý deň. Vtedy to bolo intenzívne. Potom aj ľudia začali mať väčší strach, boli mŕtvi.

.aj ty si mal väčší strach?
Asi áno, ale nepripúšťal som si ho príliš. Bola to mimoriadna situácia, v ktorej neuvažuješ normálne.

.trápilo ťa, že nemáš čas tie filmy spracovať? To, že máš silné svedectvo, ktoré by sa malo dostať niekam von?
O tom som vôbec nepremýšľal. Fotografoval som to s vedomím, že to robím pre seba, že tie fotky možno nikdy nebudú použité. Vedel som iba to, že je dôležité fotografovať. A ďalšia vec – mňa to, pochopiteľne, bavilo. Vravia o mne, že som bol v tranze. Možno áno. Taká nesmierna zbierka situácií, to by bol hriech nefotografovať.

.zmizli ti nejaké filmy?
Žiaľ, áno. Keď ma vojaci naháňali a mysleli si, že som ostreľovač, tak som utekal a nechal filmy v byte pri jednom kamarátovi. Na druhý deň som tam prišiel a on mi vraví: poslal som to do Viedne, do Slobodnej Európy. Myslel som si, že ho zabijem. Keďže sme mali obaja pasy, prinútil som ho a asi o dva týždne, keď sa to trošku utíšilo a ešte stále sa mohlo cestovať, sme išli spolu do Viedne. Tam mi povedali, že asi päť filmov poslali do centrály do Mníchova, kde to vyvolali a povedali, že ich to nezaujíma. Tieto filmy zmizli, už som ich nikdy nedostal. Či boli publikované pod iným menom v Nemecku, alebo po svete, to neviem. Ale zvyšných 15 – 20 filmov, ktoré som v ten deň urobil, tam mali a vrátili mi ich. Takže som ich vzal a priviezol naspäť do Prahy. Keď sa to celé asi o mesiac utíšilo, pomaly som začal vyvolávať všetkých 240 filmov, robiť som kontakty a zväčšoval fotky.

.fízli za tebou nechodili? Nevedeli o tebe?
Nie. Tí mali iné starosti. Pochopiteľne, pri fotení som sa pozeral okolo seba. Chodila za mnou stále jedna dievčina, ktorá sa mi potom prihovorila a vraví: určite si nejedol. A dala mi nejaké jedlo. Týždeň sme sa poznali, potom zmizla, asi emigrovala. Raz za mnou prišla do ateliéru jedna Ruska. To som mal trochu strach, že o mne vedia. Plakala, ospravedlňovala sa za to, čo sa stalo.

.ako ťa našla?
To si už presne nepamätám. Vtedy fotografovalo v Prahe veľa ľudí, ale myslím si, že som bol dosť viditeľný.

.na internetovej stránke agentúry Magnum je teraz sekvencia, ako ťa niekto filmoval na idúcom ruskom tanku, takže neviditeľný si určite nebol.
Z toho dôvodu, keď neskôr oznámili na Hlase Ameriky alebo Slobodnej Európe, že neznámy pražský fotograf dostal prestížnu Cenu Roberta Capu, tak moji kamaráti sa ma pýtali: Josef, a nebol si to ty?

.čo si odpovedal?
Že neviem, čo aj bola pravda.

.ako to prežívali tvoji rodičia a blízki?
Tým som nič nepovedal. Vedel som, že mama by mala strach. Otec by ho nemal, ale prečo by som ho tým zaťažoval. Na ročné výročie invázie boli tie fotky masívne publikované, Magnum ich šírilo po svete. Potom mi z agentúry poslali v liste pozvanie na fotografovanie Cigánov v západnej Európe. Dnes by to bolo pre políciu za desať minút jasné – autorom tých „anonymných“ fotiek je Josef Koudelka. Ale predstav si, vtedy som ešte dostal pas na fotografovanie Cigánov na tri mesiace (smiech).

.trvalo to však ešte dva roky, než si emigroval.
Ja som odišiel 22. mája 1970. Mal som ešte historku, kde ma „zabasli“ na pohrebe jedného prominentného komunistu, ktorý súhlasil s okupáciou a všetci ho tu nenávideli. Ľudia mu mazali hovná na kľučky dverí.  Vravel som si, že tam prídu jeho súdruhovia a niečo vyfotím. Boli tam však iba fízli. Napokon ma zatkli. Keď hrali Internacionálu a stáli v pozore, išiel som k nim a zblízka som si „cvakal“.

.vzali ti fízli filmy?
Isteže. Mám na to ešte potvrdenie, tak som si minule vravel, že by som sa mal ísť pozrieť, či tam ešte niekde nie sú.

.aké to bolo pre teba, najprv fotiť sedem dramatických dní invázie a potom žiť dva roky v zlomenej krajine, kde sa toho veľa nedialo?
Stále sa diala hromada vecí. V januári bol Palach, upálenie, jeho pohreb, rôzne manifestácie. Ten útlm neprišiel naraz. Pamätám si ešte, že keď ma vzali na výsluch v roku 1970. Alebo povolenie na výjazd na Západ. Dostal som ho, lebo som poznal niekoho na ministerstve kultúry. Oni nevymenili odrazu všetkých.

.čo bol pre teba vnútorne bod, kedy si si povedal, že túto krajinu musíš opustiť?
(Odmlka) Ja som si to vlastne nikdy nepovedal. Mal som strach, že na mňa raz prídu ako na autora fotografií, ktoré sú publikované po celom svete.

.magnum by ťa predsa nevyzradilo.
To nie, naši fízli by si to však mohli zistiť nepriamo.

.kto o tom vedel v Československu?
Iba pár blízkych ľudí, napríklad historička fotografie Anna Fárová a tiež Václav Havel. V jednom časopise o histórii sa píše, že niekto zašiel na ŠtB, pozrel sa na môj spis a zistil, že tam nie je uvedené, že som autorom tých fotografií. Píšu, že pozvali môjho otca na výsluch a otec povedal, že nebude vypovedať proti svojmu synovi.

.mali tvoji rodičia a blízki problémy, keď si emigroval?
Moji rodičia už boli vtedy starší ľudia a sestra žila v Kanade. Vedel som, že rodičov za mnou nepustia. Ale keďže sestra odišla pred 68. rokom, domnieval som sa, že za ňou by ich mohli pustiť. A tak sa aj stalo. Za mnou do Francúzska pustili rodičov až po siedmich rokoch.

.trvalo 14 rokov od tvojej emigrácie, čo Magnum zverejnilo tvoje autorstvo fotografií z invázie. Stalo sa tak až po smrti tvojho otca.  Robil si to kvôli rodine?
Isteže, mal som strach, že by ich mohli poškodiť.

.matka ešte žila?
Áno. Prvýkrát na mňa na Západe urobili nátlak, aby som sa pod tie fotografie podpísal začiatkom 80. rokov, keď hrozilo, že Rusi napadnú Poľsko. Vtedy každý deň štyri dni vyšlo na pokračovanie osem stránok mojich fotografií v jedných socialistických novinách vo Francúzsku s textom Milana Kunderu. A on chcel písať, aké je to absurdné, že po dvanástich rokoch sa musí autor fotografií z Prahy schovávať. Chceli, aby som vyšiel z anonymity. Ja som vtedy poslal odkaz rodičom, či to môžem urobiť. Otec mi odpovedal, že nie. V roku 1984 po jeho smrti som podobný odkaz poslal mamke, ktorá povedala, že už je stará, nič jej už nemôžu urobiť a že tie fotky nie sú ničím iným než pravdou, nech ich teda pokojne podpíšem.

.čo si robil po emigrácii?
Najprv som odišiel na juh Francúzska, kde bývali cigánske púte. V Arles som 23. mája spal na námestí pri fontáne na zemi. Presne som však vedel, čo chcem robiť. Chcel som jazdiť po všetkých miestach, kde sa zhromažďovali Cigáni a fotiť to.

.chcel si teda pokračovať v tom, čo prerušila invázia?
Isteže. Vracal som sa cez Paríž, kde som sa stretol s ľuďmi z Magna. Ti mi povedali, že moje fotografie boli publikované anonymne, ale keď československá polícia bude chcieť, autora nebude zložité zistiť. Poradili mi, aby som sa nevracal. Potom som odišiel do Anglicka a do Írska. Keď som v Anglicku žiadal naše úrady o predĺženie platnosti pasu, povedali mi, že už mi to nedajú. Tam som teda zažiadal o politický azyl.

.aké boli prvé dni v emigrácii?
Stal sa mi okamžite malér. Nechali mi československý pas. Ale buď som ho stratil, alebo mi ho niekto ukradol. Angličania si mysleli, že s nimi hrám „habaďuru“ a že si ho schovávam na horšie časy. Pri každom výjazde z Anglicka som musel žiadať o povolenie návratu, to mi dali na tri mesiace.

.pomáhali ti autority z Magna?
Na začiatku som mal to šťastie, že tam bol Elliott Erwitt, ktorý mal niekoho známeho na emigračných úradoch, takže exil som dostal okamžite. Potom som však nemohol dostať anglický pas, lebo som stále cestoval a podmienkou získania občianstva bolo byť aspoň štyri roky v Anglicku v priebehu šiestich rokov. A tam už som žiadnu protekciu nemal. Angličania boli veľmi prísni, no zároveň féroví. Bol som prvý fotograf v Anglicku, ktorý dostal od British Art Council ročné štipendium, napriek tomu, že som bol cudzinec. Keď som zistil, že tam nemôžem dostať pas, odišiel som z Anglicka do Francúzska. Podarilo sa mi nemožné – požiadal som o exil v druhej krajine. Pomohol mi aj slávny Henri Cartier-Bresson, ktorý ma zoznámil s jednou konzulkou. Nevedel som vtedy po francúzsky a ona mi pomohla vyplniť dotazník, kde uviedla, že hovorím perfektne po francúzsky. Nezarábal som žiadne peniaze a ona vraví: tak tu pridáme nejakú nulu. Vo Francúzsku išiel so mnou Cartier-Bresson na úrad, kde ho, pochopiteľne, všetci poznali. Namietali, že už mám jeden azyl v Anglicku a tá jeho známa vraví: keď ho nevezmeme my, dostanú ho Američania. A dali mi to. Vo Francúzsku bolo možné všetko. Potom som sa zoznámil s jedným fotografom z Magna a ten sa ma pýta, či nechcem pas. To je jednoduché, ja poznám milenku prezidenta, vravel mi (smiech). Povedal som mu, že si radšej počkám.

.kedy ti ten pas dali?
Po šiestich rokoch.

.mali na Západe ľudia výčitky, pocity viny, že v tom nechali Československo pri invázii 68 samotné?
Nie, takto priamo som to nikdy necítil. Rozhodne mali v sebe sentiment k tomu, čo sa tu stalo, ale výčitky, to by som nepovedal.

.prečo si od augusta 68 nikdy nefotil dramatické udalosti, revolúcie alebo vojny?
Fotografujem iba to, čo ma zaujíma. Moje fotografie, to je vlastne moja autobiografia. A násilie do toho nepatrí. Mňa skôr zaujímajú tie lepšie stránky ľudí. Pochopiteľne, keby sa mi pri cestovaní stalo, že by som bol v takej situácii, nepovedal by som, že sa ma to netýka a fotil by som. Ale aby som niekam išiel do vojny, to nie.

. v Libanone si však fotil?
To bolo niečo iné, fotil som tam vojnou zničený Bejrút. Ja som tam najprv odmietol ísť, lebo som si myslel, že to je také odlišné od všetkého, čo som dovtedy fotografoval. Napokon ma však prehovorili, aby som sa tam šiel pozrieť na dva týždne. Až keď som zistil, že ma to zaujíma, rozhodol som sa do projektu ísť. Teraz mi prišla ponuka z Izraela. Chcel by som fotiť múr, ktorý oddeľuje Izraelcov a Palestínčanov. Čo ma na tom zaujíma, je múr samotný. Nie politika. 

.tvoji kolegovia z Magna Larry Towell a Chris Anderson tiež fotili ten múr. Dá sa to spraviť špecificky? Zaujíma ťa, ako to robili iní?
Pochopiteľne, hovoril som o tom s Larrym. Mnohí ma odhovárali, že múr už fotil každý. Ja som ho však zatiaľ nefotil. Cigánov tiež fotil a bude fotiť každý.

.chceš naviazať na fotenie Cigánov na Slovensku? Ako to tu na teba zapôsobilo z odstupu času?
Jedna z mojich prvých ciest po návrate z emigrácie bola na Slovensko. Ty si to pamätáš, v niektorých osadách sme boli spolu. Chcel som nájsť ľudí, ktorých som fotil kedysi. Väčšinou sú už po smrti. Chcel som vidieť, ako sa to za dvadsať rokov zmenilo. Myslel som si, že som zaznamenal históriu, ktorá už neexistuje. Čiastočne je to zrejme pravda, mnoho vecí sa nesmierne zmenilo, najmä tie, ktoré nie sú také vizuálne. Ale životné podmienky sa príliš nezmenili, čo ma prekvapilo. Stretol som jedného mladého muža v osade a vraví mi: Jožko, vyfotografuj ma. Keď som to urobil, otočil sa k svojmu synovi a vraví mu: tento pán ma fotil, keď som bol taký chlapec ako ty. Potom sa otočil ku mne a hovorí: Jožko, až sa sem vrátiš a ja budem mŕtvy, daj to môjmu synovi. Akoby som bol monštrum, ktoré žije naveky.

.žiješ sám. Máš tri deti s rôznymi ženami. Jedno v Anglicku, druhé vo Francúzsku, tretie v Taliansku. Nechýba ti rodina?
Dcéra mi včera telefonovala z Kalifornie, taliansky chlapec Nikola je momentálne v Anglicku, videl som ho pred tromi týždňami, keď sa otvárala v Miláne moja výstava o Invázii 68. Chcel odo mňa môj foťák, kde je klincom vyryté moje meno. Decká sú výborné. No a s mamičkami som si to ustálil, že mi nerobia problémy (smiech) .



JOSEF KOUDELKA / Narodil sa 10. januára 1938 v Boskoviciach na Morave. Absolvoval ČVUT, pôvodným povolaním je letecký inžinier. V 60–tych rokoch fotografoval divadlá a cyklus Cigáni. Svetovú slávu mu priniesli zábery sovietskej invázie do ČSSR v auguste 68. Od roku 1970 žil v exile. Autor mnohých kníh a držiteľ prestížnych ocenení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite