Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Most zvaný kolonádový

.matúš Dulla .časopis .ostatné

„Potrebujem dobrého inžiniera architekta,“ – s takou myšlienkou chodil koncom dvadsiatych rokov osnovateľ slávy piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter. Predsavzal si totiž, že aj z mosta, ktorý vedie na kúpeľný ostrov, spraví príťažlivý objekt.

„Potrebujem dobrého inžiniera architekta,“ – s takou myšlienkou chodil koncom dvadsiatych rokov osnovateľ slávy piešťanských kúpeľov Ľudovít Winter. Predsavzal si totiž, že aj z mosta, ktorý vedie na kúpeľný ostrov, spraví príťažlivý objekt.


Dovtedy to bol iba obyčajný drevený most, na ktorom sa prepletali chodci s povozmi a popod ktorý sa plavili dolu Váhom plte. Winter vedel, čo chce, našiel si švajčiarskeho inžiniera, ktorý mu navrhol základy i konštrukciu mosta. Potreboval však, aby bol aj príťažlivý a krásny, chcel, aby pacienti boli chránení pred dažďom tak, ako to býva v kúpeľných kolonádach. Našiel si architekta v Drážďanoch, ale ten mu urobil most ako nevľúdny tunel, s ktorým nebol spokojný. Až sa dozvedel, že iba nedávno vyštudoval architektúru na pražskej technike Slovák zo Slovenskej Ľupče, ktorý si práve otvoril kanceláriu v Bratislave. Obrátil sa teda naňho. Bol to ešte nie ani tridsaťročný Emil Belluš.
V tých časoch bola architektonická profesia na Slovensku vecou nemeckej, židovskej, alebo českej society a architektov slovenského pôvodu bolo možno zrátať na prstoch jednej ruky. Hneď po kmeťovi Jurkovičovi sa zakrátko na vysokú úroveň prepracoval práve Emil Belluš. Jurkovič (nar. 1868) bol predstaviteľom odchádzajúcej generácie, Belluš (1899) stelesnením moderny.
Ale bez dobrých zákazníkov niet dobrej architektúry. Winter bol neobyčajnou osobnosťou. Veď si aj svoje vytrpel, keď sa po roku 1948 dostalo na program dňa prenasledovanie výnimočných ľudí nazývaných kapitalistami a buržujmi. Winterovci sa vypracovali vlastnými schopnosťami. Jeho otec si prenajal piešťanské kúpele od gófa Erdödyho roku 1889 a za Ľudovítovho pôsobenia od roku 1909 sa neobyčajne povzniesli. Stal sa mužom, ktorému Piešťany najviac vďačia za svoj rozvoj.

Skvelý kolonádový most by nebol bez Wintera, ale ani bez skvelého architekta. V archíve národnej galérie leží veľa výkresov, na ktorých Emil Belluš skúšal podobu tejto stavby. Vidieť na nich, že ich kreslil s láskou a zaujatím. Belluš vo svojich pamätiach napísal: „obdobie piešťanského mosta patrí k mojim najkrajším“. Zachovala sa fotografia,  na ktorej žiari šťastím, keď sa zhovára s Edvardom Benešom pri otváraní mosta roku 1933.
Možno si most ani nevšimnete, keď pokojne prechádzate z mesta na ostrov. Pokojná nenápadnosť je jeho dôležitou vlastnosťou. Konzolovitou strechou nenápadne chráni pred dažďom, sklenou stenou pred severným vetrom.
Belluš mal trvalý vzťah k mnohým slovenským výtvarníkom a s obľubou vytváral na svojich stavbách miesta vyhradené pre sochy alebo reliéfy. Urobil tak aj na moste. V strede sklenej steny sú dva lepty do skla od Martina Benku. Môžete ich vidieť v strede mosta, pravda, dnes sú to už len kópie a vzácne originály sú uložené v Balneologickom múzeu. Najznámejšou piešťanskou sochou je bronzový barlolámač, ktorý stojí  pred mostom a vytvoril ho bratislavský sochár Robert Kűhmayer.
Na oboch koncoch mosta sú nápisy, ktoré architekt rád umiestňoval na svoje diela. Ich znenie v latinčine Winterovi poradil bratislavský archivár Dr. Rapant: na jednej strane sú oslavné slová o piešťanských kúpeľoch od Adama Trajána z roku 1642, na druhej zo strany ostrova si už uzdravený pacient môže prečítať slávny Ježišov výrok „Vstaň a choď!“
Chceli sme predstaviť moderné diela, prečo teda hovoríme o Biblii a o tradičnom ozdobovaní umeleckými dielami? Čo je tu vlastne moderné? Moderna sa inšpirovala v inžinierskych stavbách 19. storočia a most je jednou z najtypickejších: je funkčnou stavbou a prevádzku premieta do svojho tvaru. Ale dobrí moderní architekti nezabudli na svoje klasické školenie a výtvarná harmónia im nebola cudzia. Belluš sám o pár rokov navrhol v Trnave veľký mlyn s valcovými silami, akoby išiel v Le Corbusierových stopách: ten takisto odmietal urobiť z architektúry iba funkčné a ekonomické dielo bez štipky zámernej krásy.
Ľudovít Winter zažil ešte vojnové ničenie, ktoré sa podpísalo aj na moste – demolovali jeho  stredné polia. Po vojne ich však rýchlo opravili a dnes už ani nepoznáte, že nie sú pôvodné. Belluš, podľa ktorého návrhu  postavili v Piešťanoch ešte poštu a okresný úrad, tu už po vojne nedostal príležitosť projektovať. Winter zažil trpké zaznávanie a už len ako invalidný dôchodca sa mohol s ľútosťou prechádzať po moste, na ktorého vzniku sa tak výrazne podieľal. Zomrel roku 1968, jedenásť rokov pred svojím „mladým slovenským architektom“, ktorému umožnil urobiť z funkčného mosta najkrajšie dielo modernej domácej architektúry.

Autor je architekt.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite