Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Běž domů, Ivane...

.vladimír Potančok .časopis .hudba

Invázia „spriatelených“ armád do Československa v auguste 1968 nechala chladným

Invázia „spriatelených“ armád do Československa v auguste 1968 nechala chladným  málokoho, preto sa nemožno čudovať, že aj takí citliví ľudia, ako sú hudobníci a speváci, sa k nej potrebovali vyjadriť.
Po auguste vzniklo niekoľko piesní, ktoré buď v metaforách, alebo celkom otvorene protestovali proti takémuto brutálnemu zásahu. Azda najznámejším protestsongom z tohto obdobia sa stala pesnička Jaroslava Vomáčku, ktorú si ľudia zapamätali podľa refrénu „Běž domů, Ivane, čeká tě Nataša...“ V skutočnosti sa pieseň volala Dobře míněná rada a do rozhlasovej hitparády Houpačka sa ju podarilo prepašovať pod falošným názvom Nezapomeň si tu klobouk. Hneď po premiérovom odvysielaní sa dostala na čelo hitparády, čo znamenalo nielen okamžité zrušenie relácie, ale aj doživotný zákaz pre autora hudby a speváka, dovtedy všetkými milovaného českého hitmakera.
Takéto aj iné príbehy o osudnom roku sa dozviete z bookletu cédečka s rovnomenným názvom Běž domů, Ivane..., ktoré v týchto dňoch vyšlo v Supraphone. Editorom kolekcie dvadsiatich dvoch piesní a autorom sprievodného slova je ten najpovolanejší – český hudobný kritik Jiří Černý, ktorý bol v tom čase moderátorom Houpačky a stál aj za vydaním legendárneho albumu Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka. Z Černého komentárov vyplýva niekoľko veľmi zaujímavých záverov. Napríklad ten, že iba malá časť piesní, ktoré sa dostali na jeho výberovku, vznikla až po auguste 1968. Týka sa to napríklad Vomáčkových častušiek Dobře míněná rada a Vojna veselá (skvelá paródia na vojenský súbor Alexandrovovcov), burcujúcej skladby Osmnáct minut v podaní Karla Černocha, protivojnových agitiek Suchého a Šlitra (Jó, to jsem ještě žil) či bratov Spálených (Mečíky), alebo piesne o Janovi Palachovi, ktorú napísal Bohdan Mikolášek. Ostatné songy vznikli oveľa skôr, ale keďže často obsahovali nadčasové posolstvá, biblické metafory či pôvodne nevinné slová, ktoré si dodatočne niekto vysvetlil ako skrytú provokáciu a protest proti okupácii, stali sa čoskoro nepohodlnými pre režim (týka sa to Matuškovho Krysaře, či Balady o smutnom Jánovi v podaní Prúdov). Ako píše Černý, „posrpnoví normalizátoři vlastně mali pravdu, když zakazovali jakékoli písničky, které „mohou navozovat aktuální souvislosti““. 

Bohužiaľ, represie sa netýkali len piesní, ktoré sa nesmeli hrať a likvidovali sa ich existujúce nahrávky, ale aj autorov a interpretov. Mnohí z nich, ako napríklad Kryl, Kubišová, Přenosilová, Mikolášek či Matuška skôr či neskôr skončili v emigrácii. Iných postihol dočasný alebo celoživotný zákaz činnosti, ako Vomáčku, ktorý podľa priateľov predčasne zomrel preto, lebo nezniesol, že jeho pesničky už nikto nemôže hrať a spievať. Tragikomický je aj prípad zákazu Karla Černocha, ktorého agitka Osmnáct minut akoby nikomu neprekážala, ale keď v r. 1969 vyhral Zlatú lýru s baladou Píseň o mé zemi, komunistickí papaláši si všimli, že porota mu dáva zakaždým 21 bodov, čo bol zhodou okolností maximálny počet. Podľa nich to bola jasná provokácia... Na index sa dostala aj iná lýrová pieseň – Pilarovej Rekviem z r. 1967 (!), ktorá obsahovala podľa cenzorov nebezpečné slová „má píseň z kříže se dívá“.
Černého výberovka je naozaj pestrá – dostali sa na ňu nielen najznámejšie hlasy odporu — Kryl a Kubišová, ale sú tam aj Vladimír Merta, Synkopy 61, Petr Novák, Jaroslav Hutka, Paleček a Janík, Vodňanský a Skoumal, či dokonca Helena Vondráčková s krásnym spirituálom Přejdi Jordán. Sú to skladby, ktoré obstoja nielen ako obraz doby, ale aj po štyridsiatich rokoch je to kvalitná muzika. Možno preto, že editor sa nesnažil, aby sa vo vybratých songoch za každú cenu spievalo o ruských tankoch. „Pokusil jsem se vzpomenout si, co se tehdy okolo roku 1968 hrálo a zpívalo, co jsme nejvíc potřebovali, nač dodnes nemohu zapomenout“, odhaľuje svoj kľúč Černý. Pre pamätníkov týchto udalostí je album jedinečným suvenírom, pre tých, čo to nezažili, zasa „poučením z krízového vývoja“, keď sa ničili ľudské životy aj pre texty piesní...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite