Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vezmem čiaru na prechádzku

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Nedávno sa skončila výstava Paula Kleea. Bola od nás vzdialená hodinu vlakom a dvadsať minút chôdzou, vo viedenskom múzeu Albertina. Je to príležitosť, aby sme si porozprávali o niekoľkých výtvarníkoch, ktorí boli rovnako pozoruhodnými básnikmi.

Nedávno sa skončila výstava Paula Kleea. Bola od nás vzdialená hodinu vlakom a dvadsať minút chôdzou, vo viedenskom múzeu Albertina. Je to príležitosť, aby sme si porozprávali o niekoľkých výtvarníkoch, ktorí boli rovnako pozoruhodnými básnikmi.
Viacero maliarov bolo básnikmi vo farbe: medzi nimi bol napríklad Juan Miró, ktorý maľoval tak, ako básnik píše verše. Ale sú výtvarníci, u ktorých sa nedá určiť hranica medzi farbou a slovom, medzi líniou a veršom.

.zábudlivý anjel
Paul Klee popísal svoju výtvarnú činnosť takto: „Vezmem čiaru a idem s ňou na prechádzku.“ Klee bol básnikom už tým, aké dával svojim obrazom názvy. Niekedy to boli priam verše: Stretnutie dvoch mužov, nazdávajúcich sa, že ten druhý je vo vyššej pozícii, Koberec spomienok, Mýtus kvetín, Génius podáva malé raňajky – anjel prináša, čo si pán želá, Strojček na cvrlikanie, Ona bučí, my sa hráme, Má hlavu,, ruku, nohu, srdce, Zábudlivý anjel... Svoje obrazy, maľby či kresby vrstvil z jednotlivých plátkov farieb a čiar, akoby to bola fantastická typografia, ktorá prerástla rámec knihy a šíri sa do krajiny... Mnohé jeho diela obsahujú buď jednotlivé písmená, alebo celé nápisy, ktoré však nemajú popisnú, ale architektonickú funkciu. Na obraze Vila R. je hláska R stavebným prvkom obrazu. V Kleeovom ponímaní je písmo najmä výtvarnou kvalitou. Na svojom náhrobku má nápis, ktorý má platnosť starozákonných gnóm: „Tu a teraz sa ma vôbec nedá pochopiť. Veď prebývam práve tak pri mŕtvych ako pri doposiaľ nezrodených. Trochu bližšie srdca, ako je obvyklé. A predsa nie ešte dostatočne blízko.“ Obraz Kedysi zo šedej noci vynorený je celý komponovaný z farebných písmeniek, ako keď si deti odtláčajú gumené písmená z detskej tlačiarničky: „Kedysi zo šedej noci vynorený / potom ťažký a milý / plný ohnivej sily / Večer pred Bohom v pokore / Teraz omývaný modrosťou hviezd / pláva nad ľadovcom / do múdrej večnosti.“ Paul Klee si písal aj denník, ktorý má básnické ašpirácie. Nepísal ho, aby zdokumentoval svoj, navonok málo akčný život, ale preto, aby vydal filozofické svedectvo o cestách svojich myšlienok. Nachádzame v ňom aj takýto zápis: „Veď ja som bol tam, kde je počiatok. U svojej zbožňovanej madam Prvobunky som bol, to je ako byť plodnosť sama.“ Paul Klee sa dotkol tajomstva počiatku čiže stvorenia. Jeho obrazy sa nedajú vnímať inak, ako horizontálnym a vertikálnym čítaním. A jeho básne sú obrazom nepretržite vpisovaným do osnovy existencie.

.priestor vnútri
Kým Paul Kleea vnímajú predsa len ako maliara, Henriho Michauxa pozná kultúrny svet najmä ako výtvarníka, hoci výtvarná aktivita uňho nikdy kvantitatívne neprevažovala. Jeho textový a grafický svet sú vzácne jednoliate, pochádzajú z rovnakých koreňov. Je to zmeť znakov, z ktorých sa derie zmysel. A je jedno, či sú tými znakmi písmená abecedy, alebo čiarky v hustej šrafatúre perovej kresby. V básni-próze-texte Fantastické zvieratá Michaux vyvoláva slovnými asociáciami výtvarné predstavy: „Jednoduše a prostě vystupují fantastická zvířata z úzkostí a obsesí a promítají se ven na stěny místnosti, kde je nepostřehne nikdo krom jejich stvořitele. Nemoc plodí napořád nepřekonatelný proud zvířecích odrůd. Horečka nadělala víc zvířat, než kolik bylo kdy s to nadělat vaječníky.“ Básnik Michaux je ponorený do horúčky predstavivosti, ktorá vyvoláva k životu fragmenty fantázií a tvory, ktoré sú iba zdanlivo beztvaré. Zo slov i línií vytvára fantastický živočíchopis, ktorý je podobný alchymistickým beštiárom. Pri obrázkoch je komunikácia priama, textové výtvory treba prekladať a parafrázovať: chlamýz, burburán, kurňák, broubelec, sešmaťchaný, třešťan, barburát, křtepelka vzestydlá, chudohnát roztroušený, zabzďlík závrtný, mňamnička vítězná – to je len niekoľko neologizmov z prírodopisného atlasu Henriho Michauxa. Slovo prírodopis je pre Michauxa vôbec príznačné. Je to spojenie prírodnosti a písania, Božieho diela a diela človeka.
Michaux pri svojej výtvarnej tvorbe často používa nástroj spisovateľa, totiž pero – tentoraz nie preto, aby vykružovalo kaligraficky ľúbivé písmená textu, ale aby zanechávalo na bielej ploche plátna či papiera odtlačky, machule, škrty, čiary, body, kvapky, ktoré sa zlievajú do magickej štruktúry. Henri Michaux patrí rovnako do maliarstva ako do poézie, a tým nás upozorňuje, že pri počiatkoch vecí nebolo umenie diferencované na výtvarno, hudobno či literárno. Všetko bolo v jednom, všetko bolo jednoliato celistvé.

.mapy nenávisti a lásky
„V dětství jsem začal kreslit mapy, znázorňujúci místa a zásoby, která patří nepříteli a lásce. Nevěděl jsem, že čas mění tvářnost země. Události se snáší jedna za druhou jako sníh, zahlazují orientační body, zvedají půdu. Vyrostl jsem a moje mapy zastaraly. Země mi přerostla přes hlavu. Nemůžu se hýbat. Je čas se rozloučit.“ Toto sú slová škótskeho, presnejšie povedané glasgowského výtvarníka a spisovateľa Alasdaira Graya. Nenachádzame ich však v nejakom výtvarnom katalógu, ale na konci jeho prvej knihy. Bol to hneď román – a román objemný. Mal názov Lanark a autor ho vydal v nedebutovom veku 47 rokov. Predtým prežíval zabehanú výtvarnícku kariéru: absolutórium výtvarnej školy v rodnom Glasgowe, ilustrácie, výstavy, maľovanie, kreslenie... Ako výtvarník nebol výnimočne známy. Vytváral grafiky, litografie, v ktorých dominovala tenká linka a figuratívne motívy. Realistické videnie strihnuté krotkým symbolizmom. Svojmu alter-egu, maliarovi Duncanovi Thawovi, venuje jednu celú knihu zo štyroch kníh Lanarku. Je v nej takýto dialóg: „To je obloha. / Obloha přece není rovná čára, Duncane! / Ale když se podíváš ze strany, tak je.“ Grayovmu vnímaniu sveta je blízke práve prekračovanie hraníc, nazeranie na mechanizmus existencie zboku, postranne, z inej perspektívy. Možno preto vymenil v zrelom veku médium a začal písať literatúru. O maliaroch mám predstavu, že im je pre svoju abstraktnosť bližšia skôr poézia, ale Gray sa pustil do písania prózy. Svoje hrubšie či tenšie knihy píše výtvarným spôsobom: vytvára architektúru postáv s ich telesnými objemami a psychologickou aurou okolo ich životov. Vkladá ich do architektúry reálnych i fantazijných prostredí a nechá ich vrásť do fauny dejov, ktoré sú rovnako realistické ako bizarné. Ak vo svojej výtvarnej tvorbe má blízko ku kresbe, ktorá má niekedy až údernosť komiksu, aj jeho prózy pôsobia ako rozvetvené seriály, kde postavy opúšťajú jednotlivé okienka, aby sa nechali postrkovať svojím stvoriteľom do nových dobrodružstiev. Gray je epikom Glasgowa. Jeho škótske, či skôr glasgowské vlastenectvo je však v porovnaní s anglickým či írskym patriotizmom plné skepsy a irónie:“ Vezmi si třeba Florencii, Paříž, Londýn nebo New York. Nikdo, kdo do nich přijede poprvé, se v nich necíti jako cizinec, protože už je navštívil prostřednictvím obrazů, románů, historických knih nebo filmů. Ale pokud město neinspiruje žádného umělce, nebydlí v něm tvůrčím způsobem ani jeho obyvatelé. Co pro většinu z nás Glasgow znamená? Domov, práci, fotbalové hřiště nebo golfový trávník, pár hospod a ulic. A to je všechno. A když si potřebujeme procvičit představivost, přeneseme se do Londýna, Paříže nebo Říma za panování Césara, na americký Západ na přelomu století, kamkoliv, ale ne sem a teď. Obrazně řečeno Glasgow žije v kabaretní písni a pár laciných románech. Nic víc jsme okolnímu světzu nedali. Ani sobě.“ Paradoxne, aj vďaka týmto horko-trpkým riadkom sa stal Alasdair Gray rétorom svojho mesta a národa.  

Dvojdomí autori, maliari-spisovatelia (mohli by sme spomenúť Michelangela, Ladislava Nováka, Wyndhama Lewisa, Stana Dusíka, Edwarda Leara a mnohých ďalších) nás upozorňujú na previazanosť tvaru a slova, na vnútornú príbuznosť výtvarného umenia a literatúry, ktorá prechádza storočiami.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite