Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výživa z dreva

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Nie, nebojte sa. Nejdeme tu pretriasať známu dietologickú módu nešťastných modeliek, ktoré v nádeji, že tým zaženú hlad a nejaké tie kilá navyše, jedia po večeroch buničitú vatu.

Reč bude totiž o niečom oveľa príjemnejšom – o hlive.

Táto zvláštna huba zjavne patrí medzi potraviny, ktoré berieme ako povinnú výbavu supermarketov, akési sivé nič, hneď vedľa notorického cesnaku s cibuľou. Hlivy sú podľa nášho európskeho vkusu trošku nevýrazné – v rámci chuti, aj na pohľad. Povedzme, že sú to také popolušky kuchyne. Až kým z nich raz neurobíme kráľovné plesu, a potom sa čudujeme, prečo sme ich pchali ako výplň do jedál, či dokonca ich urážali tým, že sme ich používali ako náhradu za mäso. Takí Číňania a Japonci by nás s týmto prísupom hnali kade ľahšie. Hliva je pre nich delikatesa – stelesnenie jemnej delikátnej chuti, kde sa destilovaná sila prírody pretavila do rozkošného tvaru, ktorý pripomína ucho. Navyše je hliva tak trochu aj symbolom nekončiaceho sa kruhu – kolobehu života v prírode. Žije totiž na odumretých či chorých pňoch stromov. Ľuďom v Ázii pripomína, že ešte aj z niečoho, čo zaniká, či priamo zo smrti dokáže vyrásť ušľachtilá a jemná krása.

Keď sa človek prejde po lese v období, keď hlivy na pňoch vyrašia, zrazu sa ocitne v zvláštnej, zázračnej krajine, kde z rúk stromov, porastených machom a lišajníkmi, vykúkajú bledé ušká. Akoby nás príroda chcela počuť, a tak na nás nastražila tieto krehké odpočúvacie zariadenia.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite