Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Baví ma nakrúcať

.časopis .rozhovor

Nakrútil filmy, ktoré sa stali kultovými, aj také, ktoré vojdú do dejín českého filmu, ale aj také, ktoré neboli úspešné a

Nakrútil filmy, ktoré sa stali kultovými, aj také, ktoré vojdú do dejín českého filmu, ale aj také, ktoré neboli úspešné a kritici ich zvozili pod zem. Pri rozhovore pôsobí akosi „nerežisérsky“ – ako pokorný, zdvorilý a skromný človek s dobrou výchovou.


.vy ste mimoriadne plodný režisér. Každý rok premiérujete nový film a ten potom priveziete aj na Slovensko. Takže vás tu vďaka tomu často vidieť. Minimálne raz do roka.
Áno, hoci bývaval som tu aj častejšie, ale to som ešte nakrúcal niečo do komerčných spotov. V posledných rokoch sa sem už dostávam najmä vďaka našim filmom, čo považujem za veľké šťastie – nie preto, že toľko nakrúcame – ale preto, že sa všetky naše filmy dostali aj na Slovensko. Uvedomujem si, že hoci máme podobný jazyk, distribuovať film v akomkoľvek zahraničí je nesmierne ťažké.

.keď ste nám sem doniesli Pupendo či Pelíšky, boli to filmy aj o nás, o našej minulosti. Teraz ste prišli s ľahkou komédiou o outsideroch z pražskej záhradkárskej kolónie v Libni, ktorí sa postavia proti gangu škrupinkárov. Premiéra je v Auparku. Myslíte si, že návštevníkov tohto nablýskaného drahého nákupného centra zaujme aj takýto príbeh?
To ja neviem. Viete, keď sme mali v roku 1993 premiéru Šakalích let, tak to bolo v čase, keď na každom rohu boli nové bary, reklamy na coca-colu, všade sa povaľovali škatuľky drahých cigariet, všetko to pretekalo takým tým novým Západom, a my sme zrazu prišli s príbehom o akýchsi deťoch v teplákoch, čo sa hrabú v popolniciach – a do kina prišli ich vrstovníci. Hovoril som si: Panebože, veď tým ľuďom to nemôže vôbec nič povedať! Ale sú určité veci – a tou je určite humor, ak ho človek vyhľadáva – ktoré sú všeobecne pochopiteľné, bez ohľadu na generáciu či dobu. Pelíšky či Pupendo oslovili aj generácie, ktoré tie časy nezažili, alebo si ich nepamätali, prípadne si ich pamätali inak.

.na Slovensku nemáme také skúsenosti z chatárskych komunít, ako ich poznáme napríklad z filmov Slávnosti sněženek či Rozmarné léto... U nás sa na chaty chodilo skôr pracovať, obrábať políčka, nie vysedávať a popíjať s priateľmi.
Viete, ideálne pri filme je, keď divák s jeho realitou nemá žiadnu skúsenosť. Vtedy ho film dokáže strhnúť alebo aspoň zaujať. Keď napríklad Kusturica – s ktorým sa naozaj nechcem porovnávať – prišiel so sériou svojich cigánskych filmov (Dom obesenca, Underground, Čierna mačka, biely kocúr), tak nimi dokázal strhnúť divákov, aj keď v  srbských mestečkách, kde sa tie filmy odohrávajú, nikdy neboli. Ono je to, samozrejme, štylizácia a nevyzerá to tam doslova tak, ako vo filme, aj príbehy sú vymyslené, ale je tam niečo, prečo ľudia chodia do kina.

.prečo dnes ľudia vlastne chodia do kina?
No buď tam chodíte preto, že uvidíte niečo, čo dobre poznáte, alebo aby ste uvideli niečo, čo vás ohromí, alebo kvôli inej poézii. Ja sa rád pozriem povedzme na fínsky film, hoci s tým nemám nič spoločného. Ale keď má svoju lyriku, svoju poéziu, tak pre mňa to je zážitok.

.kvôli čomu by diváci mali prísť na váš nový film?
Dobrým pomocníkom je tam humor. Chceli sme sa s Petrom Jarchovským (stabilný scenárista tohto režiséra – pozn. red.) vrátiť k Šabachovým starým poviedkam z deväťdesiatych rokov. A myslím si, že na Slovensku to vtedy bolo prežívané podobne ako u nás. Bolo to obdobie plné rôznych ilúzií a nádejí. Keď dnes človek číta noviny z toho obdobia, čo sa tam písalo, aké ilúzie tam presakovali, tak je to chvíľami až dojemné. Z toho pocitu sa začal rodiť náš film.

.po dramatickejších filmoch (Horem-pádem, Medvídek, Kráska v nesnázích) so silným mravným ponaučením ste asi chceli urobiť čistú komédiu bez veľkého moralizovania, nie?
Viete, my s Petrom máme radi žáner podvodníckej komédie, ako boli Dannyho parťáci či kultový film v tomto žánri Podraz s Paulom Newmannom a Robertom Redfordom. A nesmiem zabudnúť ani na úžasnú taliansku komédiu z päťdesiatych rokov Zmýlená neplatí s Marcellom Mastroianim. To je niečo, čo my máme strašne radi. A tým, že sme proti gangu škrupinkárov postavili partiu lúzrov zo záhradkárskej kolónie, sme chceli k tomuto žánru prispieť svojou troškou do mlyna.

.vy patríte ku generácii českých filmárov, ktorej sa podarilo udržať aj v deväťdesiatych rokoch českého diváka v kine. Ako sa to stalo?
Táto vec sa na Slovensku a v Čechách vyvíjala celkom inak, lebo aj tradícia je iná.

.v čom?
Myslím všeobecne kultúrnu tradíciu. Filmy najvýznamnejších slovenských režisérov, ako sú Jakubisko, Šulík, Havetta, Trančík a samozrejme Hanák, sú viac-menej postavené na nejakej poézii, oveľa menej sa tam vyskytuje čosi ako priamočiare komédie a už vôbec nie bláznivé komédie – teda žánre, z ktorých je utkaná česká kinematografia. Ale ja si myslím, že pri tých najväčších tvorcoch hovoríme o československej kinematografii.

.prečo český film neskolaboval tak fatálne ako slovenský?
V Čechách, keď sa skončil štátny monopol, úspešní tvorcovia z predchádzajúcich generácií, ako Vít Olmer, Zdeněk Syrový či Věra Chytilová, nakrútili veľmi úspešné ľudové komédie. Hovorím to bez akéhokoľvek hodnotenia, to nech si každý zváži, či mu to sedí, alebo nie. Úspešné české filmy boli založené na bestselleroch ako Tankový prapor či Černí baróni, alebo na osobe Bolka Polívky. Pre moju generáciu však bolo významné, že aj vtedajšie debuty boli úspešné. Spomeňme aspoň Svěrákovu Obecnú školu. Tá mala ohromný úspech, bola nominovaná na Oscara a prišlo na ňu viac ako milión divákov. Úspešný bol aj Filip Renč a jeho Rekviem pro panenku, na ktoré prišlo takmer polmilióna divákov. Pritom to bola dráma a bol to debut neznámeho režiséra, v ktorom hrali – vtedy ešte neznámi – herci na čele s pätnásťročnou Aňou Geislerovou.

.váš prvý film Pějme píseň dohola, ktorého ste boli spoluscenáristom, však nebol veľmi úspešný.
No vidíte, a napriek tomu sme sa potom s Petrom Jarchovským pri našom ďalšom projekte Šakalí léta dostali k produkcii, ktorá predtým robila komerčne úspešné filmy Olmera a Chytilovej. Ten film sme nakrútili vo veľmi veľkorysých – pre debutanta takmer nemysliteľných podmienkach. Dôsledne spočítané, komerčný úspech to nebol. Bol nesmierne drahý, ale u divákov mal úspech, prišlo ich 550-tisíc. Pesničky z filmu zľudoveli, pomohla tomu aj TV Nova. Ale v podstate išlo o to, že všetky tieto debuty – Svěrákov, Renčov a náš – boli divácky úspešné, hoci nejaký filmový kritik môže namietať, že to neboli celkom umelecké filmy. Ale v závese za nami točili svoje debuty Saša Gedeon a Alice Nellis. A hoci tieto filmy neboli až tak komerčne úspešné, bolo jasné, že na scénu vstupujú výrazní tvorcovia. Ukázalo sa, že filmárska tradícia  žije, a to nie iba v hraných filmoch. Prišla nominácia na Oscara pre Míšu  Pavlátovú za animovaný film Řeči, řeči, řeči. Bol tu rad takých impulzov, vďaka ktorým ani diváci, ani producenti a ani Česká televízia ako významný koproducent na film nezanevreli. To bolo veľmi dôležité a pomohlo to udržať kontinuitu a pestrosť našej kinematografie.


.na Slovensku nie je zvykom natočiť iba čistú detektívku alebo komédiu. Akoby vo filme vždy muselo byť aj niečo viac, nejaké silné posolstvo. Vám neprekáža, keď točíte len dobrú zábavu?
Keď sa robí dobrý žánrový film, tak to tam predsa je. Ale súvisí to aj s tradíciou. Keď si vezmete vrcholy slovenskej kinematografie, tak sú to skôr rôzne poetické podobenstvá. Nechcem to celkom zjednodušovať, iste sú filmy, ktoré z toho vybočili, ale ide o to, čo tvorí hlavný prúd, povedzme od Plicku cez Jakubiska až k Šulíkovi. V kinematografii, kde do roka vzniká pár filmov, sa niet čo čudovať, že tam nie je veľká žánrová pestrosť.
Jan Hřebejk / Narodil sa v roku 1967 v Prahe, vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU a spolu s kamarátom a spolužiakom, neskôr scenáristom Petrom Jarchovským začal nakrúcať filmy. A nakrútil ich veľa a veľa mimoriadne úspešných. Medzi nimi zľudovené Pelíšky či Pupendo, obľúbené Šakalí léta, alebo vynikajúci film Musíme si pomáhať. Jeho posledné filmy – Horem pádem, Kráska v nesnázích, Medvídek – sú síce divácky stále úspešné, no kritika ich prijíma s veľkými výhradami. Najnovší film Jana Hřebejka U mě dobrý (pozri recenzia na strane 61) mal slovenskú premiéru 7. augusta.

.vaše špecifikum je v tom, že každý rok premiérujete nový film. To vás stále baví nakrúcať?
No my tie naše filmy nakrúcame veľmi jednoducho. Pochopiteľne, filmy ako Báthory či Tmavomodrý svet nemôžete nakrútiť dvakrát do roka. To sa nedá. Každý rok sa nedajú nakrúcať ani autorské projekty, aké robí Bohdan Sláma. Teraz nehovoríme o hĺbke filmu, ale o praktických veciach – teda keď autor sám píše scenár, sám režíruje a je ešte spoluproducentom. Ale my sme Pupendo či Medvídka točili na 16-milimetrový film a máme to rozdelené: my sme s Petrom sme to vymýšľali, Petr písal scenár, ja som režíroval a Ondra (Trojan, producent – pozn. red.) zháňal peniaze a pracoval s filmom po premiére. A my ani nič iné ako filmy nerobíme. Naši kolegovia majú zväčša kopu iných aktivít – či už komerčných alebo televíznych.
 
.takže ste ako taká filmárska manufaktúra, ktorá vďaka dobrému rozdeleniu práce môže každý rok vypustiť film.
To je jeden z dôvodov. Potom je to aj fakt, že naše filmy nie sú žánrovo náročné na financie ani na čas. Keď Trojan nakrúcal Želary, tak to točil štyri roky, zháňal peniaze, potom s tým filmom pracoval, lebo mal medzinárodný úspech, to sa naozaj nedá robiť každý rok. Ale napríklad aj film, ktorý som robil zatiaľ ako posledný, je jednoduchá komédia zo súčasnosti podľa Viewegha.

.predsa len, rok čo rok nový film. Necítite únavu?

No, keď môže sedemdesiatosemročný Clint Eastwood nakrútiť dva vojnové filmy za rok, z toho jeden v japončine... (Smiech.)

.necítite sa ani vyhorený?
Keď robíte film, tak tá práca, hoci je dosť ťažká, spätne vás aj niečím nabíja. Mňa to baví. Áno, ja som režisér, ktorého baví točiť.

.to je asi samozrejmé, nie?
Nie, je mnoho režisérov, ktorí vlastnú fázu nakrúcania nemajú radi. A dokonca som presvedčený, že je ich väčšina.

.a čo potom majú radi?
Napríklad František Vláčil, jeden z najväčších českých režisérov, mal dokonalú prípravu, rozkreslené všetky scény. A keď sa potom na pol dňa stratil z nakrúcania, tak štáb vedel veľmi presne pokračovať podľa toho, ako to rozkreslil a dopredu pripravil. Potom sú tvorcovia, ktorí sú najšťastnejší v strižni.

.vy ste aký typ: najradšej ste na pľaci?
Úplne nie, najradšej som, keď to s Petrom Jarchovským vymýšľame. Aj fázu obsadzovania a príprav mám rád. Fázu nakrúcania mám rád preto, že je motivačná.

.na čo vás motivuje?
Napríklad ráno o pol siedmej vstať. Nikdy som nebol zamestnaný a každý, kto bol na voľnej nohe, vie, aké ťažké je prinútiť sa k práci, pri ktorej treba niečo vymýšľať a často neviete, či ste na začiatku, alebo na konci. Preto je pre mňa dobré, keď točím. Filmovanie je veľká mašinéria, sú v nej veľké peniaze, takže ma to donúti ráno vstať a celý deň pracovať. Niekomu ten tlak vadí, ale mňa stimuluje. Niekomu robí problém aj koncentrovať sa pri nakrúcaní, ale ja som iný typ.

.takže nie ste introvert, čo sa zavrie doma a v tichu tvorí.
Už keď som sa hlásil na FAMU, tak som svoje poviedky písal po krčmách, mne to rušné prostredie vyhovovalo, tam som sa vedel skoncentrovať. Toto má údajne aj Havel, hoci nechcem sa s ním porovnávať. On bol údajne schopný si tie najzásadnejšie prejavy písať v lietadle, kde bol stále ruch a hovorilo s ním naraz niekoľko ľudí. Ale niekto takýto štýl práce úplne nenávidí. To je podobné ako s hercami. Všeobecne sa tvrdí, že herci sú extroverti. Ale mnoho vynikajúcich hercov sú totálni, naozaj totálni introverti. Ja som bol svedkom toho, ako k Josefovi Abrhámovi, s ktorým sme sedeli v rohu akejsi tmavej krčmy, prišiel niekto, kto ho spoznal. A on sčervenel! Cítil sa nepríjemne. Keď je niekto herec, tak to ešte neznamená, že je rád stredobodom pozornosti. Tak ani režiséri väčšinou nie sú ľudia, ktorí radi niekomu rozkazujú.

.takže predstava dôležitého ukričaného človeka v kresle, z ktorého ovláda celý štáb, je falošná?
Tak to je zväčša televízny režisér, ktorý režíruje priame prenosy z voľby Miss. Ten všetko presne vie – „jó a dvojka nám přijede sem, jó a tadydle pan Pročko a tuná todleto a poďme ještě jednou, čas nám letí, jo...“ Filmový režisér – a to mám na mysli tých najlepších – je skôr taký „brepta“, ktorý chodí a šepká do ucha hercom často úplne protichodné informácie. A vzbudzuje dojem, že sa stále hľadá a nevie čo a ako. Raz mi jeden málo skúsený zvukár hovoril: človeče, robil som teraz s Jakubiskom a veľmi ma sklamal. On vraj vôbec nevie, čo chce. Tak mu hovorím: kluku, takí sú všetci veľkí tvorcovia. Nevedia, čo chcú. Oni to vlastne vedia, ale nevedia, ako k tomu dospieť, aby to bolo iné ako všetko to, čo sa robilo pred nimi. Keď robíš osemdesiaty priamy televízny prenos, tak presne vieš, ako to má vyzerať. Ale keď točíš filmovú reakciu matky, ktorej práve umrelo dieťa, nevieš, či má plakať, rehotať sa alebo sa škrabať na hlave. Musíš využiť všetku svoju empatiu  a svoj citový rezervoár, aby si to spracoval a to nie je situácia, v ktorej človek rád rozkazuje a zaoberá sa tým, že chýba osvetľovač a že zvukár zas šalie z toho, že okolo chodia električky... Ale ja sa v tom chaose dobre sústredím, mňa to takto baví.

.ako sa človek vlastne stane režisérom? Aký na to potrebuje talent?
Ja som mal rád hudbu, ale nemal som k tomu dispozície. Keď som chodil na piano, vždy som bol len na začiatku, čo nebolo veľmi motivujúce. Od malička som aj kreslil a spočiatku som mal sen, že budem študovať maľbu. Ale ten sen som musel opustiť, keď som začal chodiť do prípravky na Akadémiu výtvarných umení. Zistil som, že je tam veľa ľudí, ktorí sú lepší ako ja, a chodia tam už opakovane, lebo sa im nedarí dostať sa na školu. Pochopil som, na čo nemám talent. To je, mimochodom, pre režiséra dôležité, aby vedel rozpoznať v ľuďoch talent a ešte aj typy talentov v ľuďoch, ktorí sú schopní spolupracovať. Sú solitérne talenty, s ktorými je ťažká spolupráca, sú typy, ktoré k sebe energeticky vôbec nejdú, a môže to byť veľmi kontraproduktívne, keď sa také typy dajú dokopy.

.takže pri zisťovaní svojich talentov ste hudbu vyškrtli, potom aj maľbu. Čo bolo ďalej?
V štrnástich rokoch som na gymnáziu stretol Petra Jarchovského a ďalších kamarátov, s ktorými sme sa povzbudzovali v tvorivých aktivitách. Kedysi v treťom ročníku na gymnáziu som videl starý film Otokara Vávru Romance pro křídlovku, a to ma nadchlo. Začal som sa hneď zaujímať, kde je v Prahe filmový klub. A spolu s kamarátmi sme v zime roku 1983 objavili film. Dovtedy som mal na vysvedčení samé zlé známky, úplná pohroma. No ja nie som veľmi zástancom toho, keď sa niekto vychvaľuje, ako zle sa učil...

... a ako ďaleko to dotiahol.
No iste, každý mal zlé známky, okrem Jaroslava Duška, ktorý mal samé jednotky od prvej triedy až po vysokú, a samozrejme Klausa, ktorý má tie jednotky až doteraz. (Smiech.) No ale ja som mal fakt zlé známky, v treťom ročníku na polroka to boli štvorky a bola tam aj päťka, ale keď som začal chodiť do toho filmového klubu, čo bol taký ostrovček pozitívnej deviácie...

.pointa je, že sa z vás stal vynikajúci žiak?
No fakt je, že koncom roka som sa zlepšil o 14 stupňov. Pri každom predmete takmer o dva stupne, pretože som zrazu mal motiváciu. Chcel som študovať na FAMU. Chodil som sa tam pozerať a keďže som nebol z filmárskej rodiny, tak ma žiadny ostych nebrzdil a nikto mi to doma neznechucoval slovami: Pozri sa, ako taťka drie. Pre mojich rodičov, aj pre rodičov Petra Jarchovského bola tá škola čosi ako rozprávka. My sme vtedy boli veľmi sebavedomí, lebo sme nevedeli, do čoho ideme. Nevzali nás hneď, Petr začal študovať na pedagogickej fakulte, ale keď mňa po roku vzali na FAMU, o rok to skúsil aj on a vzali ho tiež. Jeho rodičia boli nešťastní, že som ho stiahol z pedagogickej fakulty do takej neistoty. Teraz už mi to nezazlievajú, ale vtedy trošku hej.

Ste patrónom Domova Sue Ryder pre ľudí s Alzheimerovou chorobou. Zháňate pre ústav peniaze, ste v jeho výbore. Prečo ste si vybrali práve ľudí, ktorí strácajú pamäť?
Pretože mi otec umrel na sériu mozgových príhod. Najprv čiastočne, neskôr celkom ochrnul, prejavovala sa u neho aj cievna demencia a to je stav, ktorý je aj z psychickej stránky pre celú rodinu veľmi ťažký. My sme pritom široká rodina, mám sestry, tie majú dospelé deti, a mali sme otca väčšinou doma, ale on často potreboval už vyslovene lekársku starostlivosť. Mali sme doma špeciálnu posteľ, chodila k nám rehabilitačná sestra. Trvalo to päť alebo šesť rokov a ja som videl, aká bezvýchodisková je to situácia. A to my sme boli ešte početná rodina, ja som mal peniaze, mohli sme si dovoliť všetko platiť, ale zistil som, že pre ľudí, ktorí majú Alzheimera alebo cievnu demenciu, vlastne nie je miesto. Je nemožné niekam ich umiestniť. Do nemocnice? Do blázinca? To je morálne neúnosné, hoci sa nehnevám na nikoho, kto to urobí. Nás na to bolo šesť a aj tak to bolo príšerné. Človek obviňuje sám seba, veď je to otec, hoci zrazu je to úplne iný človek, ktorý má halucinácie...

.bol váš otec v tom domove?
Môj otec tam bol asi len štrnásť dní, keď mala zdravotná sestra voľno, no zdalo sa mi, že starostlivosť je tam komfortnejšia a že je to seriózne organizované. Preto sa na mňa obrátili, aby som im pomohol zohnať peniaze na stavbu nového pavilónu. A ďakujem všetkým, ktorí si za tisíce – v prípade Michala Horáčka stotisíce – korún kúpili lístky na benefičnú projekciu nášho filmu a podporili tým tento projekt. Bude tam iba tridsať nových miest, je to málo, ale aspoň niečo.

.čo s vami ako filmárom urobila skúsenosť s ťažko chorým otcom?
Nejaké dozvuky sú vo filme Horem-pádem, kde je Jan Tříska po mozgovej príhode, počúrava sa, bojí sa operácie. Ale nie je to pre mňa taká silná inšpirácia ako by bola pre takého Bergmana. Na to sú skôr režiséri, ktorých osobné životy sú aj hlavné námety ich tvorby.

.na Slovensku sa už tiež používa spojenie „hřebejkovsky milé“, znamená to, že dielo je síce vtipné, milé, láskavé, ale inak celkom neškodné. Nemyslí sa to teda vždy v pozitívnom zmysle slova. Ako toto spojenie vidíte vy?
Ten, kto používa toto spojenie v negatívnom zmysle slova, chce povedať, že ide o príbeh, v ktorom sa autor vyhýba akémukoľvek konfliktu.

.vyhýbate sa konfliktom?
Myslím si, že v tomto smere nie sme s Petrom vždy tým najlepším príkladom.

.takže vás toto spojenie neuráža?
Ale nie, ja tomu rozumiem. Jednoducho sme tak založení. Ja som z nejakej rodiny, Jarchovský tiež a máme nejaký spoločný metabolizmus, a ten nás spojuje aj s Petrom Šabachom. Podľa mňa je zlé, keď sa človek „rozmělňuje“. Keby som točil Pelíšky 2, Pelíšky 3, tak vtedy by som sa naozaj musel hanbiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite