Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veril vo svoje poslanie

.časopis .fenomén

Básnik a prekladateľ Valerij Kupka hovorí o svojom stretnutí s Ivanom Denisovičom a Súostrovím Gulag. Solženicyn podľa neho pokračuje v ruskej tradícii "jurodivých." Medzi súčasnými ruskými spisovateľmi má Alexander Isajevič veľa kritikov, ale po smrti budú o ňom všetci písať v dobrom.

Básnik a prekladateľ Valerij Kupka hovorí o svojom stretnutí s Ivanom Denisovičom a Súostrovím Gulag. Solženicyn podľa neho pokračuje v ruskej tradícii "jurodivých." Medzi súčasnými ruskými spisovateľmi má Alexander Isajevič veľa kritikov, ale po smrti budú o ňom všetci písať v dobrom.


Pamätáš sa na svoje prvé stretnutie s Ivanom Denisovičom, resp. Súostrovím Gulag?
Nečítal som Jeden deň Ivana Denisoviča s takým nadšením, ako ho možno čítali tí, ktorí prvýkrát prišli do styku s lágrovou prózou. Ešte pred touto novelou a Súostrovím Gulag som totiž čítal Kolymské poviedky Varlama Šalamova a v porovnaní s nimi sa mi Jeden deň Ivana Denisoviča zdal pomerne nezáživný a život v lágri je v tejto novele vykreslený ako pomerne pokojný a nie až taký strašný. Ak by som mal porovnať týchto dvoch spisovateľov a ich tvorbu, dalo by sa to povedať asi takto: Solženicyn zobrazil prvý kruh pekla, Šalamov ten posledný, najhlbší. Možno je to aj tým, že Šalamov strávil takmer osemnásť rokov v tých najhorších stalinských koncentrákoch na Sibíri, a Solženicyn v miernejších podmienkach v lágroch a väzeniach pri Moskve alebo neskôr v Kazachstane. Väzeň Ivan Denisovič pripomína akýsi ideál ruského človeka, ktorý si aj v tých najponižujúcejších situáciách vie zachovať tvár, a v čomsi sa podobá na nenápadnú postavu Platona Karatajeva v románe Leva Tolstého Vojna a mier. Súostrovie Gulag je trochu iný prípad: Solženicyn v ňom sústreďuje ani nie tak svoje skúsenosti a spomienky z lágrov, ale skôr skúsenosti a spomienky tých, ktorí podobne ako Šalamov zažili tie najkrutejšie podmienky. Podarilo sa mu tu vytvoriť hrôzostrašný obraz výsledku jedného z ďalších experimentov s človekom v dejinách ľudstva. Vytvoriť takýto strašný obraz mŕtveho domu si v tej dobe vyžadovalo skutočne veľkú odvahu a zároveň aj veľkú vieru, že také dielo môže poslúžiť ako akýsi varovný signál pre ďalšie generácie, i vieru v ruského človeka, ktorý v sebe aj po takýchto šokujúcich skúsenostiach dokáže zachovať ľudskosť.
Varlam Šalamov nesúhlasil so Solženicynovou interpretáciou gulagu. Prečo?
Solženicyn v Súostroví Gulag hovorí: "Ďakujem ti, väzenie, za to, že si bolo v mojom živote." Väzenie dalo Solženicynovi tému, ktorá ho urobila slávnym, a samotný Solženicyn tento fakt vnímal skôr ako Boží zámer, vďaka ktorému práve on mohol ukázať svetu peklo na zemi, ale zároveň aj očistec.
Šalamov väzenie neglorifikoval, lágrová téma ho neurobila slávnym, ale "iba" významným. Sám Šalamov považoval lágrový život za "negatívnu skúsenosť pre človeka od prvej do poslednej chvíle". Človek by ho nemal ani spoznať, a dokonca o ňom ani počuť. "Žiadny človek," hovorí Šalamov, "sa po lágri nestane ani lepším, ani silnejším. Láger je negatívna skúsenosť, negatívna škola, znamená mravný úpadok pre všetkých - pre veliteľov lágrov aj väzňov, pre dozorcov, divákov, okoloidúcich aj čitateľov takejto beletrie."
Je možné oddeliť spisovateľa Solženicyna od mýtu, ktorý okolo neho vznikol (ktorý asi aj sám budoval)?
Myslím si, že mýtus o Solženicynovi neexistuje, existujú len rôzni Solženicynovia: iný je Solženicyn pred Nobelovou cenou a emigráciou a iný je v emigrácii a po opätovnom návrate do Ruska. Vidieť to dokonca aj na jeho výzore - vo vyššom veku sa začal veľmi výrazne podobať na Dostojevského, a to nie náhodou. O Solženicynovi písali, že je Dostojevským 20. storočia, Tolstým 20. storočia, a zdá sa, že on sám tomu uveril a veľmi chcel pokračovať v tejto klasickej línii ruskej literatúry, stať sa spisovateľom prorokom, svedomím národa, spisovateľom, ktorý veľmi jasne vidí, čo sa stane, spisovateľom, ktorý miluje svoj národ a verí v duchovnú a morálnu silu svojho národa. V tejto jeho pozícii je niečo "jurodivé", čo bolo napríklad v stredovekom ruskom bojovníkovi za Božiu pravdu protopopovi Avvakumovi, v "počvennikovi" Dostojevskom a v religióznom anarchistovi L. Tolstom. Solženicyn, a to dokazuje najmä množstvo jeho publicistických prác, veril vo svoje poslanie a v to, že je pokračovateľom tejto tradície, a to nemôžeme považovať za mýtus.
Solženicyn očakával pri svojom návrate do Ruska bombastické prijatie. Nestalo sa tak. Prečo?
Solženicyn sa vrátil do Ruska v roku 1994. Rusko malo za sebou už takmer desaťročie Gorbačovovej perestrojky, prežilo puč, "oslobodilo" sa od zväzových republík a s príchodom Jeľcina k moci nastúpilo cestu demokratického vývoja. Solženicyn sa vrátil do iného Ruska -  to malo v tom čase iné, dôležitejšie starosti, než oslavovať príchod veľkého spisovateľa, ktorý si za roky svojho exilu vysníval akési iné Rusko, iný národ a nevšimol si tie obrovské zmeny, ktoré sa s jeho národom udiali. Ďalšou príčinou by mohlo byť aj to, že obdobie objavovania lágrovej prózy už vtedy v Rusku pominulo, táto téma sa už akoby vyčerpala a do života vchádzali nové, oveľa pálčivejšie, oveľa atraktívnejšie témy.
Prečo bol Solženicynovi blízky Putin, a nie Jeľcin?
Možno preto, že Putin pre Solženicyna stelesňoval akýsi vzor silnej ruskej (nie západnej) demokracie. Taktiež možno aj preto, že Putin mal snahu vrátiť Rusku jeho imperiálnu slávu a dôstojnosť, sľuboval silné Rusko. A možno aj preto, že pre Solženicyna, ktorý bol istým spôsobom monarchista, mohol byť Putin stelesnením silného monarchu. Jeľcin bol, najmä v druhom období svojej vlády, pre Solženicyna neprijateľný možno preto, že bol akýmsi šašom na tróne, vládli zaňho iní, moc vo svojich rukách sústreďovala oligarchia a v krajine sa veľmi výrazne prejavoval vplyv západnej kultúry.
Ako vnímajú Solženicyna súčasní ruskí spisovatelia?
Je to pomerne zložitá otázka, pretože každý spisovateľ vyznáva isté hodnoty, ktoré môžu s ideami, ktoré hlásal Solženicyn, korešpondovať, a môžu byť aj v absolútnom protiklade voči nim. Vo vzťahu k Solženicynovi taktiež zohrávajú úlohu aj generačné rozdiely - inak ho vníma staršia generácia, inak mladšia. Tým, že Solženicyn veľmi prudko presadzoval svoje idey, vyvolával aj rovnako prudké reakcie na svoje názory - od nenávisti až po iróniu. Mal medzi spisovateľmi veľa kritikov, ale aj veľa priaznivcov. V každom prípade, po smrti o ňom všetci budú písať v dobrom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite