Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Solženicynov odkaz

.igor Otčenáš .časopis .fenomén

Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.

Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.


Ako je to už dávno, čo som si celý šťastný kúpil za polovicu diét v Londýne - prvýkrát v slobodnom svete - jeho anglický životopis, alebo ako som si v Moskve za perestrojky u pouličného predavača konšpiratívne kupoval pokútny výtlačok románu V kruhu prvom, akoby šlo o drogy alebo prinajmenšom pašované hodinky.
Na druhej strane nebudem asi sám, kto pri úvahe, prečo sme sa Solženicynom zaoberali v poslednom období tak málo, konštatuje, že medzi Solženicynom prvej, väčšej časti života (povedzme do vynúteného exilu), a Solženicynom posledných tridsiatich rokov, je rozdiel. A rozdiel v mnohých smeroch zásadný. Aj s možným rizikom zjednodušenia sa dá povedať, že práve táto protirečivá rozdielnosť Solženicynovho života a diela viac ako všetko ostatné symbolizuje rozkvet nádejí ruskej inteligencie, oživených obdobím tzv. odmäku po XX. zjazde KSSZ a postbrežnevovskou perestrojkou a súčasne ich postupné chradnutie, rozčarovanie z nového pohybu sveta a tu dobrovoľný, tu vynútený ústup na okraj spoločenského záujmu.
A viac: Solženicyn symbolizuje i rozkvet našich nádejí z ruskej inteligencie a súčasne aj naše postupné triezvenie z nich (z nej) a ich vytesňovanie z našich politických a spoločenských obzorov úmerne s tým, ako sme začali svoj "návrat do Európy", ergo na Západ. Teda cestu presne opačným smerom, než akým kráčal Alexander Solženicyn v poslednom dvadsaťročí svojho života.
Dve rozdielne Solženicynove životné fázy sa však môžu zdať protirečivé iba z nášho pohľadu. Pri bližšom poznaní jeho literárnej tvorby a v zasadení do tradičného ruského historicko-spoločenského kontextu má vývin Solženicynovej životnej púte, jeho diela a spoločenských aktivít svoju vnútornú logiku. To, čo hlásal v posledných rokoch, má svoje korene hlboko v 60. rokoch minulého storočia, ba ešte hlbšie: v dvestoročnej tradícii intelektuálskeho sporu o podstatu a povahu ruskej existencie, ktorý sa zvykne nazývať sporom slavianofilov a západniarov. Ak sa prehrabeme monumentálnymi vrstvami Solženicynových literárnych diel, kdesi hlboko pod nimi je ešte stále možné objaviť kľúčové drahokamy Solženicynovho diela, v ktorých je to všetko skoncentrované a predznačené.
Mám na mysli nielen legendárny Jeden deň Ivana Denisoviča, ale najmä trojicu poviedok, ktoré vyšli pod názvom Matrionina chalupa. V kontexte Solženicynovej tvorby ide zdanlivo o texty marginálne, mám však za to, že práve v nich je možné hľadať vysvetlenie i pochopenie Solženicynových postojov v neskoršom období. Nech viedli Solženicynove životné cesty kamkoľvek, v skutočnosti hľadal od samého začiatku iba jednu jedinú: cestu k "prapôvodnému Rusku". Presne takto to formuluje v Matrioninej chalupe jeho autobiografická postava učiteľa a presne takto to bolo vlastne po celý Solženicynov život. V tomto zmysle stojí Solženicyn ako zatiaľ najvýraznejšia ruská autorita modernej éry v starej línii ortodoxného ruského slavianofilstva i ruského mesianizmu. Mýtické prapôvodné Rusko mu bolo - podobne ako dávno pred ním Chomjakovovi, Kirejevskému, Aksakovovi a ďalším - odpoveďou  na všetky besy a desy sveta, toho sovietsko-stalinského, i toho americko-konzumného, bolo preňho ďalekým volaním, za ktorým šiel celý život. Iba v prapôvodnom Rusku bolo všetko na svojom mieste, bolo osídlené archetypmi dobra, lásky a zbožnosti, vládla tam harmónia medzi mocnárom a ľudom a človek tam žil šťastne v lone nepoškvrnenej prírody. A bol by tam nepochybne žil na večné veky, nebyť temného sprisahania síl Zla, nebyť šalebného pozlátka konzumného materializmu a falošného vábenia sirén moderného veku, teda médií. Nie je nič odsúdeniahodné ani smiešne na tom byť hlásateľom "návratu ku koreňom", akokoľvek zromantizovaných a zidealizovaných. Najmä ak si to vsadíme do dobovej situácie, keď sa začína politické otepľovanie a po hrôzostrašných rokoch stalinského teroru a sadistických experimentoch na ruskom vidieku sa mnohí vracajú k tradičným konzervatívnym hodnotám. Je však logické, že nie všetci prijímajú takéto učenie a nie všetci sú ochotní nasledovať svojho proroka. Navyše keď z toho trčí čertovo kopyto obviňovania všetkých naokolo, len samých seba nie, ako aj ignorovanie vlastného sebadeštruktívneho potenciálu, vďaka ktorému boli Rusi ochotní trpezlivo - ba až hrdo - trpieť pod akýmkoľvek autokratom a stať sa povoľným objektom najdesivejších masových sociálnych experimentov.
Solženicyn bol v istom zmysle aj dieťaťom literárnej šťasteny. Ťažko povedať, či by sa stal tým, čím sa stal, nebyť Chruščovovej osobnej vojny so stalinizmom, v ktorej bol zhodou okolností poruke Solženicynov text o jednom obyčajnom dni obyčajného ruského človeka drveného v mašinérii koncentračných lágrov. Lebo Solženicyn nebol jediným spisovateľom, ktorý prešiel gulagom a písal o ňom. Práve kombinácia politického záujmu a obrovský spoločenský smäd po pravde o stalinizme dodala Solženicynovmu textu taký reaktívny impulz, o akom sa mohlo iným (napr. Varlamovi Šalamovovi) iba snívať. Je však pravda, že potom sa doslova pretrhli hrádze jedinečného Solženicynovho epicko-dokumentárneho monumentalizmu, s ktorým sa nemôže porovnať ani jeden ruský - a vari ani svetový  -    spisovateľ 20. storočia. Jeho tvorba sa stáva vlastne písaním jedného gigantického textu, tu čitateľného, tu kostrbatého, no vždy originálneho, hlbokého a presvedčivého. Tento text je mohutný, dravý, ničivý ako nespútaná sibírska rieka, je to jedna nekonečná spoveď o nekonečnom utrpení a jedna nekonečná obžaloba najohavnejšieho zločinu na človeku. Ani sa vlastne nečudujem, že Solženicyn pod neznesiteľnou ťarchou ruského bytia nemôže nájsť odpovede na ľahkovážnom Západe. Tá ťarcha ho naveky prikovala k rodnej zemi, z ktorej nemôže a nechce odísť a preto iba tam môže hľadať odpovede. Zároveň je však práve to limitom, prečo v konečnej súvahe ani Alexander Solženicyn nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá trápi ruských intelektuálov prinajmenšom od čias Černyševského: čo robiť?             
Čo nám teda dal Alexander Solženicyn? Určite vieru v úžasnú silu prostej ľudskosti typov ako starena Matriona či vojak Ivan Šuchov, ľudí z okraja, na ktorých však stojí svet. Ukázal, že vzdorovať zlu je možné a že človek musí hľadať v sebe odvahu postaviť sa proti. Solženicyn demaskoval neľudskú mašinériu stalinizmu. Ale súčasne s tým nám ako riešenie ponúka niečo, čo nepotrebujeme. My nepotrebujeme "prapôvodné Rusko". My potrebujeme Rusko moderné, sebavedomé a hlavne demokratické. A nielen my - hlavne Rusi samotní.

Autor je riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite