Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Višegrád sa dá zmeniť

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Pohľad na višegrádske krajiny pripomína spomalenú verziu počítačovej hry Lemmings, kde drobné postavičky bez schopnosti učenia kráčali v ústrety smrteľným nástrahám.

Pár rokov po tom, ako do pasce neliberálnej demokracie slepo vošli Maďari, v októbri minulého roku ich nasledovali Poliaci. Výsledky sú v oboch krajinách podobné. Jednou stranou mince sú útoky na inštitúcie ako ústavný súd či centrálna banka, čistky vo verejných médiách a odstránenie kontrol a protiváh voči politickej moci. Druhou stranou je vyhrotená rétorika, kádrovanie ľudí na priateľov a nepriateľov národa a bezbrehý ekonomický populizmus, ktorý znásobuje dopady finančnej krízy. Lebo ani Poliaci nebudú na dôsledky sľubov – od 500 zlotých mesačne pre každé dieťa po nesystémovú daň na bankové aktíva – čakať dlho.

Vedľajším efektom neliberálneho obratu je strata medzinárodnej dôveryhodnosti. Na rozdiel od Orbána pritom poľské Právo a spravodlivosť nemožno viniť zo sympatií ku Kremľu. V priebehu týždňov sa však poľskej vláde podarilo ťažko poškodiť to, čo roky prácne budoval Radek Sikorski – totiž urovnanie historicky zložitých vzťahov s Nemeckom a posilnenie hlasu Poľska pri formovaní budúcnosti Európskej únie. K výsledku si teda Vladimír Putin môže gratulovať.

Aj Česi však majú zarobené na problém. Prokremeľský Miloš Zeman, zdevastovaný desaťročiami vrcholového pitia, je len špičkou ľadovca. Vážnejšou hrozbou je Andrej Babiš, najväčší súkromný zamestnávateľ v krajine a vlastník dvoch najvplyvnejších denníkov, ktorý smeruje k víťazstvu v budúcoročných voľbách. Môžeme si zatiaľ len predstavovať, čo bude pre krajinu znamenať konflikt záujmov v najvyššej exekutívnej funkcii potenciálne bez koaličného partnera.

Slovensko má, samozrejme, s neliberálnou demokraciou svoju skúsenosť. Jej priekopníkom bol Vladimír Mečiar. Historická pamäť na dobu mečiarizmu je pritom možno to jediné, čo ešte drží na uzde Roberta Fica. Inak však od svojich poľských a maďarských náprotivkov nemá ďaleko ani víziou fungovania štátu, ani nacionalistickou rétorikou či nulovým pochopením geopolitického kontextu, v ktorom sa stredná Európa nachádza. Štrajk učiteľov, hromadné odchody zdravotných sestier, obscénnosť korupčných škandálov a upadajúce verejné služby za vlády Smeru sú neklamným znakom toho, že strana sa ani len nesnaží krajinu spravovať.

Na rozdiel od postavičiek v Lemmings však má Slovensko možnosť si vybrať – a to čoskoro – či budeme nasledovať našich susedov ešte hlbšie do diery neliberálnej demokracie. Slovenská spoločnosť však nie je inertná. Je nás len 5 a pol milióna – toľko ako Singapurčanov či obyvateľov Atlanty s predmestiami. Mladých verejne angažovaných ľudí, ktorí sa nehodlajú zmieriť s životom v treťotriednej, korupciou prerastenej krajine, je čoraz viac. A možno ich už nájsť aj na kandidátkach do parlamentu. Možnosť, že sa zopakujú volebné prekvapenia rokov 2002 a 2010, tak predsa len nie je vylúčená.

Nejde pritom len o nás. Voľby dávajú Slovensku predsa len istú šancu stať sa regionálnym ostrovom pozitívnej deviácie, ktorého príklad môže inšpirovať aj našich višegrádskych susedov.

Inými slovami, piateho marca pôjde o veľa.
.autor je výskumník American Enterprise Institute


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite