Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pekinská politická olympiáda

.daniel Bútora .časopis .komentáre

Každá olympiáda sa týka aj politiky, ale také silné prepojenie ako dnes tu nebolo prinajmenšom od Olympijských hier v

Každá olympiáda sa týka aj politiky, ale také silné prepojenie ako dnes tu nebolo prinajmenšom od Olympijských hier v Moskve v roku 1980. Diváci budú sledovať vynikajúce výkony, a už tento samotný rozmer je pretkaný národnou prestížou:
nesúťažia proti sebe iba samotní športovci, pre ktorých býva olympiáda vrcholom kariéry. Rovnako vášnivo sa rátajú aj medaily jednotlivých krajín, a súťaž štátov o počet zlatých medailí je najsledovanejšou disciplínou celej olympiády. Len tento fakt, rovnako ako čínska ambícia dostať sa práve v počte zlatých na prvé miesto, by však z Pekingu 2008 ešte prepolitizovanú olympiádu nerobili. Rozhodujúca je samotná motivácia organizátorov ukázať sa pri organizácii hier ako svetová špička (a potlačiť všetko, čo by tento obraz a sebaobraz špatilo), a tiež to, že Čína na seba dnes svojou domácou a zahraničnou politikou priťahuje čoraz viac kritiky. Keby aj rovno nebol politický rozmer, vložený do hier od ich samotného počiatku, pridali by ho tí, ktorí v mocnejúcej Číne vidia hrozbu pre jej necitlivosť k ľudským právam vo svete, a ktorým prekáža, že Čína svoj návrat na výslnie bez rozpakov spája s pokračujúcim autoritatívnym režimom.

Je čoraz viac oblastí, v ktorých je dnes Čína „naj“ alebo kde sa stáva jedným z najsilnejších hráčov. Väčšina z nich súvisí s tým, že miliardová krajina pred časom odsunula bokom marxistické doktríny. Stala sa tak svetovou dielňou, ale aj svetovým znečisťovateľom ovzdušia a čoraz väčším spotrebiteľom svetovej ropy, plynu a nerastných surovín. Stala sa krajinou, ktorá lieta do vesmíru a ktorá od vyrobeného množstva postupne prechádza k vyprodukovanej kvalite. Vďaka rastúcemu bohatstvu a vplyvu a vďaka komunikačným technológiám je tak Čína (napriek pretrvávajúcim návykom uzavretosti) svetu čoraz viac na  očiach. A v tom je kameň úrazu. To, čo sa o Číne z bližšieho pohľadu možno dozvedieť, totiž okrem rešpektu budí najmä znepokojenie. Popri poklese chudoby a väčšej šanci na sebauplatnenie, najmä v ekonomike, je tu druhá stránka mince: represie voči kritikom, cenzúra médií a internetu, zatváranie disidentov, tvrdé zásahy voči niektorým menšinám. Ešte viac to vidno v zahraničnej politike. Čína má spojencov a partnerov medzi najhoršími režimami Ázie a Afriky, od Barmy a Severnej Kórey po Sudán (s jeho politikou v Darfure) a Zimbabwe. Peking odmieta kritiku domácich pomerov v týchto krajinách a vyznáva nezasahovanie do ich vnútorných záležitostí, pretože si aj on sám chce doma robiť to, čo uzná za vhodné. Od podpory týchto režimov zatiaľ Čína ustúpila iba pod vonkajším tlakom alebo z bezpečnostných rizík, nie však z vlastného popudu.
Tieto nedostatky čínskeho režimu celkom isto nezbadajú športovci, ktorí krajinu uvidia cez okienka olympijských autobusov. Je naopak pravdepodobné, že aj oni, rovnako ako turisti, budú ohúrení ohňostrojmi a slávnostnými pochodmi, na ktoré budú Číňania právom hrdí. Olympijskú výstavbu v Pekingu umožnilo často iba nedobrovoľné vysťahovanie státisícov ľudí, uľahčené malými právami jednotlivca voči štátu. Toto je model, ktorý dnes Čína buduje: štátom (a stranou) kontrolovaný trh, akýsi štátny kapitalizmus, ktorý dokáže čoraz lepšie nasýtiť svojich občanov (keďže už nevyznáva komunistické doktríny), no ktorý zároveň bezohľadne prevalcuje jednotlivca, ak sa mu náhodou pri tomto budovaní pripletie do cesty.
Niektorí Číňania hľadia na veci historicky: po 150-tich rokoch západného kolonializmu a nevydarených experimentoch s komunizmom konečne Čína našla cestu, ako sa vráti medzi svetové mocnosti. Na ľudské práva či na ochranu tých, ktorých režim prevalcuje, treba jednoducho zabudnúť. Ázijské hodnoty nie sú vraj postavené na jednotlivcoch. Takto však málokedy hovoria tí, čo bývajú sami postihnutí. Ázia je s demokraciou celkom kompatibilná, dôkazy sú v Japonsku, na Taiwane či v Južnej Kórei.
Ak by sme nevideli ohromný rast Číny a zlepšovanie niektorých oblastí života, boli by sme slepí. Ak by sme však mávli rukou nad jej druhou stránkou – pracovnými tábormi, uväznenými disidentmi a cenzúrou – boli by sme slepí dvojnásobne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite